Veľmi som sa tešila na pochod Javorníkmi. Vidieť Kysuckú časť, bez halucinácii a vidín okolo Blažkovej, vidieť Kysuce tak ako si ich užíva Roman. Tešila som sa na časť od Veľkého Javorníka po Portáš, kde tamojší svet ma prímes domova a za kopcami sa skrýva chalúpka na Beňadíne.

Predpoveď počasia bola sľubná, chladná a daždivá. Do Čadce sme prišli v piatok večer, aby sme si užili atmosféru a dali si pivko so známymi aj neznámymi diaľkoplazmi, a vyhli sa príliš skorému vstávaniu. Rozbor jedálničkov, adaptogény, treky a behy, inšpirácie, tém na pretras bolo veľa.

Zaregistrovali sme sa ešte večer a uložili sa spať, či započúvať sa do hrmavice nad Čadcou. V niekoľkých fázach sa nad mestom priamo a jeho okolím vybúchal snáď celý arzenál elektrovoltov.

Ráno bolo chladné a daždivé. Krátky pokec od Rada a vpred. Ocitli sme sa na čele skupiny, neviem ako sa to stalo, ostatní sa asi zabudli rozbehnúť.

Prvá živá kontrola bola rozhľadňa Petránky, žiaden výhľad, ale ani vidiny, naposledy som tam videla lezeckú stenu a šialenca na nej, tentoraz to bola normálna rozhľadňa a Roman s dokumentačným prístrojom. No nič, obzerať nebolo veľmi čo, aj keď niektoré skulptúry počas trate stoja za zamyslenie, buď je to prístroj na zachytávanie signálov z materskej lode, alebo niečo veľmi moderné v tom kraji kysuckom.

Závod to bol veľmi rýchly, na občerstvovačkách sme sa veľmi nezdržiavali, a užívali si trať, ktorá bola nádherne bežateľná. Mazec je mazec, ale keď sa môže bežecká dušička rozbiehať po horách je to ako nechať lietať draka v povetrí. Občerstvovačky, dovolím si povedať, boli skromné, ale postačujúce. Taliani ponúkajú parmezán, a som veľmi rada, že Rado so svojim tímom v Javorníkoch ponúkal korbáčiky, slanú slovenskú dobrotu, mňam.

Na ďalšej občerstvovačke, sme mali vybavenú psychickú „podporu“. Ocinko si s priateľkou spravil výlet, aby nam v pol ceste zatlieskal. Náš náhly, avšak dlho očakávaný príchod ho vyrušil z rozýmania nad „rízečkom“, ktorý práve spokojne trávil. Potlesk nebol, ale pivo nám kúpil, a keďže jeho najláskavejšie slová sú vždy najkrajšie, tak nás nakopli aj tentoraz. Čo sme to vraj za športovcov, keď máme čas na pivo? Beriem to s úsmevom, u nás sa chválou vždy šetrilo.

A tak si aspoň spravil fotku, keď sme utekali z Portáša, smer Mariková. Hlavný hrebeň končil, obávala som sa možného blúdenia, a sem-tam fáborka naviac by možno neuškodila. Modrú pred poslednou kontrolou sme síce na chvíľu stratili, nechali sme sa zlákať pastvinou, ktorá volal po rozbehu, ale cesta viedla lesom. Vrátili sme sa po žltej, tak ako asi mnoho účastníkov. Schrúmali sme pár tyčiniek s chia semiačkami a vydali sme sa do posledných kilometrov a už do tmy. V nedočkavosti a očakávaní svetelného smogu od Považskej Bystrice sme sa veeeľmi pomaly blížili do cieľa. Les končil v Orlovom, potom už len most, mesto a cieľ. 15:41. Hneď sme si objednali pivko a pri debate vítali, každého ďalšieho.

Rýchly prebeh Javorníkmi, ale atmosféra super. Matúšovi s Honzom veľké gratulujem za výkon, vlastne všetkým dobehnuvším, či dojdeným. Organizačnému tímu za podporu, je to skvelá partička ľudí. A budúci rok v Javorníkoch opäť, ak sa nič nepokazí.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.