Čas sme prišli zlepšiť ako sme sľúbili. Tohoto roku bolo lepšie počasie, sucho, bez blata a slnečno. Slavova akcia po lazoch navýšila počet záujemcov a skalní prišli tak ako pominulé roky. Niektorí zrýchlili, iní spomalili, ale všetkých nás na tohtoročnej lazovke pripieklo do farbista podľa pigmentu. Neustály smäd ma sprevádzal po celých 109 kilometrov trati. Možno suchom a zaprášenými lesnými cestami, možno teplom no tento rok som fičala na džúse. Kola ani žiadna tmavá bublinková tekutina neostáva v žalúdke dlhšie ako je nevyhnutné a opúšťa orgány skôr ako stihnú prebehnúť traktom. Odkedy mám doma výborného sládka a pivo, ktorého chuť je gastronomickými zážitkom, neberie mi žalúdok ani tekutiny v hliníkových obaloch bez rozdielu alko-nealko. A tak som lazovku džúsikovala, teda skúsila som aj nealko pivo, ale dopĺňala som hlavne ovocie na výborných občerstvovačkách. Zvlášť vďaka bande z Filipovského údolia za staroslivosť, občerstvenie, pohodu, ktoré nás nás nakopli na Javorinu.
No ale od začiatku, prišli sme v piatok, vychutnali si pivečko v miestnom pohostinci pokecali o behoch a išli spať do internátnych postelí. Ráno sme vstávali zavčasu, aby sme stihli prísť najneskôr do polnoci. Štartovali sme spolu s Peťom do príjemného rána bez čeloviek. Prvý kopček na Malú pec nás rozohrial a rozbehol po vlnitom teréne suchým lesom. Radosť len tak pobehovať do slnečného dňa. Trať ubiehala celkom rýchlo, žiadne kufre nehrozili na výborne značenej trati. Slavo si dal naozaj záležať na možných neprehľadných úsekoch. Klapalo to ako hodinky, aj keď slnko pálilo, vetrík bol našťastie chladný a osviežujúci.
Vankovie asfaltka je pojem tu postačí fotka.
Bežali sme tak nejak z občerstvovačky na občerstvovačku, úseky rozdelené po 20km akurát postačili na dopĺňanie tekutín a jedla. Aj keď Zbyňek asi cestou spásol pásomnicu a tú potreboval dojesť, siedmimi chlebmi vo Vrbovciach a dvoma taniermi guľášovej polievky vo Filipovskom údoli. Ja som mala so sebou sáčok Miso polievky, ktorú mi zaliali horúcou vodou. Doplnili sme potrebnú výživu a hor sa na Javorinu. Výstup sa zdal byť menšou záťažou ako minuly anemický rok. V družnej debate sme prišli na Holubyho chatu celkom svižne a ešte sme stihli poobzerať výhľady. Zbeh do Cetune bol odmenou za výstup a tešili sme sa na ROH. Je to podľa nás legenda, schody, pomníky a kus akejsi čudnej histórie, na ktorú netreba zabúdať, ale ani velebiť čerstvými strihanými ružami. Pred poslednou živou občerstvovačkou nás čakal ešte Vadičov, len mierne stúpanie a vlnenie sa po krajine s bežateľným klesaním nás priviedol pod Čachtický hrad tento rok ešte za svetla. Opäť skvelí servis, každé pozbudenie poteší. Pamätala som si prašivý kopec ako náročné stúpanie, ale vlastne sme sa opäť len vlnili po singláči. No pravdu povediac, trochu dal strmáčik ku krížu zabrať, a že sa ich tam objavilo viac, už keď sme čakali len klesanie. Ale čo je horšie 5-7 kilometrov po asfalte alebo tachykardiálna vlnovka pred cieľom. Niekde na hrebeni sme si znavená trojka sadli na ihličím vysypaný chodník a boli by sme si aj pospali, ale nakoniec sa vždy niekto ozval, aby sme pokračovali ďalej. Skvelá mini partička, dobre sme sa zabavili a hlavne sme to dokopali do cieľa. Zo Šípkového je to utrpenie, len asfalt a Vrbovské svetlá akoby ustupovali pred našími krokmi. Zbyněk sa na odbočke na hlavnú cestu oklepal a začal klusať a klusal až do cieľa, klusali sme s ním, aby sme sa doklusali na internát po 17:49 h (podľa Fénixov) od rána toho istého dňa. Zožali sme potlesk, pokecali so známymi vo výbornej atmosfére a pomaly sa uložili spať do bielých internátnych postelí. Nádherný deň a naozaj výborná akcia. Ďakujeme.
bezeckepotulky 