Lazová stovka 2015

Čas sme prišli zlepšiť ako sme sľúbili. Tohoto roku bolo lepšie počasie, sucho, bez blata a slnečno. Slavova akcia po lazoch navýšila počet záujemcov a skalní prišli tak ako pominulé roky. Niektorí zrýchlili, iní spomalili, ale všetkých nás na tohtoročnej lazovke pripieklo do farbista podľa pigmentu. Neustály smäd ma sprevádzal po celých 109 kilometrov trati. Možno suchom a zaprášenými lesnými cestami, možno teplom no tento rok som fičala na džúse. Kola ani žiadna tmavá bublinková tekutina neostáva v žalúdke dlhšie ako je nevyhnutné a opúšťa orgány skôr ako stihnú prebehnúť traktom. Odkedy mám doma výborného sládka a pivo, ktorého chuť je gastronomickými zážitkom, neberie mi žalúdok ani tekutiny v hliníkových obaloch bez rozdielu alko-nealko. A tak som lazovku džúsikovala, teda skúsila som aj nealko pivo, ale dopĺňala som hlavne ovocie na výborných občerstvovačkách. Zvlášť vďaka  bande z Filipovského údolia za staroslivosť, občerstvenie, pohodu, ktoré nás nás nakopli na Javorinu.

No ale od začiatku, prišli sme v piatok, vychutnali si pivečko v miestnom pohostinci pokecali o behoch a išli spať do internátnych postelí. Ráno sme vstávali zavčasu, aby sme stihli prísť najneskôr do polnoci. Štartovali sme spolu s Peťom do príjemného rána bez čeloviek. Prvý kopček na Malú pec nás rozohrial a rozbehol po vlnitom teréne suchým lesom. Radosť len tak pobehovať do slnečného dňa. Trať ubiehala celkom rýchlo, žiadne kufre nehrozili na výborne značenej trati. Slavo si dal naozaj záležať na možných neprehľadných úsekoch. Klapalo to ako hodinky, aj keď slnko pálilo, vetrík bol našťastie chladný a osviežujúci.

Vankovie asfaltka je pojem tu postačí fotka.

DCIM100GOPRO

Bežali sme tak nejak z občerstvovačky na občerstvovačku, úseky rozdelené po 20km akurát postačili na dopĺňanie tekutín a jedla. Aj keď Zbyňek asi cestou spásol pásomnicu a tú potreboval dojesť, siedmimi chlebmi vo Vrbovciach a dvoma taniermi guľášovej polievky vo Filipovskom údoli. Ja som mala so sebou sáčok Miso polievky, ktorú mi zaliali horúcou vodou. Doplnili sme potrebnú výživu a hor sa na Javorinu. Výstup sa zdal byť menšou záťažou ako minuly anemický rok. V družnej debate sme prišli na Holubyho chatu celkom svižne a ešte sme stihli poobzerať výhľady. Zbeh do Cetune bol odmenou za výstup a tešili sme sa na ROH. Je to podľa nás legenda, schody, pomníky a kus akejsi čudnej histórie, na ktorú netreba zabúdať, ale ani velebiť čerstvými strihanými ružami. Pred poslednou živou občerstvovačkou nás čakal ešte Vadičov, len mierne stúpanie a vlnenie sa po krajine s bežateľným klesaním nás priviedol pod Čachtický hrad tento rok ešte za svetla. Opäť skvelí servis, každé pozbudenie poteší. Pamätala som si prašivý kopec ako náročné stúpanie, ale vlastne sme sa opäť len vlnili po singláči. No pravdu povediac, trochu dal  strmáčik ku krížu zabrať, a že sa ich tam objavilo viac, už keď sme čakali len klesanie. Ale čo je horšie 5-7 kilometrov po asfalte alebo tachykardiálna vlnovka pred cieľom. Niekde na hrebeni sme si znavená trojka sadli na ihličím vysypaný chodník a boli by sme si aj pospali, ale nakoniec sa vždy niekto ozval, aby sme pokračovali ďalej. Skvelá mini partička, dobre sme sa zabavili a hlavne sme to dokopali do cieľa. Zo Šípkového je to utrpenie, len asfalt a Vrbovské svetlá akoby ustupovali pred našími krokmi. Zbyněk sa na odbočke na hlavnú cestu oklepal a začal klusať a klusal až do cieľa, klusali sme s ním, aby sme sa doklusali na internát po 17:49 h (podľa Fénixov) od rána toho istého dňa. Zožali sme potlesk, pokecali so známymi vo výbornej atmosfére a pomaly sa uložili spať do bielých internátnych postelí. Nádherný deň a naozaj výborná akcia. Ďakujeme.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Kysucká 100 2014

Prvá tohtoročná stovka na Slovensku, ktorá každého dostatočne preverí, mohol by znieť titulok v novinách. Jeden z najťažších trekov sme si nemohli nechať ujsť ani tento rok, nebudeme hovoriť že aj z najkrajších, aby sme neubrali ostatným podujatiam na kráse.

Štart aj cieľ K100 bol v športovej hale, v malej telocvični sa mažú, prezliekajú, koketujú a debatia účastníci pochodu. Medzinárodná účasť je obrovská, maďari zdvojnásobili počty, dokonca aj Rudi vymenil Laszla za partnerku, čechov aj poliakov pribudlo, načim posilniť slovenskú stranu. Rébus, čo na seba a do batohu sa darí úspešne absolvovať a už len počítame čas do štartu.

Odpískané bolo o 22:00 z Radole smer noc a brumi brum vyhladovaným medveďom. Prvých niekoľko kilometrov bolo na rozbeh po cyklochodníku, až neprirodzene plochým profilom na Kysucké prostredie. Štartovné pole sa trhalo a nastával opäť pokoj noci, len za občasného svetla čeloviek. Viacmenej bežecky prichádzame pod Ľadonhoru, aby sme sa vydali vyskúšať Romanov zlatý kilometer, ktorý nemohol byť prekvapením, keďže bol vopred avizovaný so všetkými parametrami, ale nakoniec aj tak potrápil. Šmikla som sa a pád bol takmer v 10% sklone k povrchu zemskému, len som sa mohla odraziť jedným prstom od vertikálneho svahu a ísť ďalej. 🙂 Cestou stretáme zopár “šťastlivcov“ ktorý sa rozhodli obiehať Ľadonhoru v opačnom garde, čím sa pripravili o tento krásny zážitok.

Veľmi sme nehovorili, pohrúžení do vlastných myšlienok, keď v tom nás vytrhol zo zadumania šuchot. Zbyněk začal niečo pokrikovať a v lese „šuchot“ premýšľal, čo spraviť. Divá sviňa ťažko nedýcha a zadychčaný jeleň by musel byť zranený, aby sa pohyboval tak ťažkopádne. No či to bol maco, alebo nebol, nechal nás prejsť a užiť si pricházdajúce ráno, ktoré nás vítalo vo veľkom štýle. Biela tečúca plachta pod vrcholmi a Malá Fatra na obzore. Svitanie je na nočných pretekoch nádejou na prežitie, keď nový deň začína zvedavými slnečnými lúčmi spoza hôr.

DCIM105GOPRO

V Klubine nás čakalo malé občerstvenie pred ešte zatvoreným miestnym pohostinstvom, no tohtoročné časy sú ďaleko od zimných podmienok. Poberáme sa smer rozhľadňa v Starej Bystrici, niektorí si ju odpustili, asi vo veľkom očakávaní stúpania na Veľkú Raču. Poučení z minuloročnej skúsenosti, v batohoch máme vlastné zásoby, lebo stúpanie k poľským hraniciam je nekonečné. Na vrchole sa udržala dokonca aj slabá vrstva snehu. 

DCIM105GOPRO

Po zhodnotení síl, sme sa rozhodli doplniť potrebné ionty a stravu už na svahu, k Dedovke by hladný organizmus nemal silu zbehnúť.

Po asfalte striedavo bežíme a ideme v dobrej nálade až k zjazdovke v Oščadnici. Čaká nás ešte pekný kúsok cesty, ale tento rok máme možnosť značnú časť v Javorníkoch vidieť ešte za svetla, časť známa aj mätúca v opačnom smere z Javorníckej stovky.

Už je to len kúsok, príde neslušne dlhá dedina a posledná živá kontrola. Chlapi sú super, všetci, hoci servis na kontrolách bol skromný, ale Romanova priateľská banda, vždy povzbudila, čím im veľmi pekne ďakujeme. Pripravení sme ešte na dva kopčeky smer Majtánky, pri kaplnke dole a už len záverečný Tábor. Mentálna prírprava je veľmi dôležitá, keď vieš čo čakať, neodrovná ťa ani vačší kopec, čo ťa môže položiť je ešte jedno značenie do mesta. Netrafili sme Romanove odrazky a vydali sme sa z Tábora zlým smerom. Rozhodnutie pretraverzovať húštinou, nebolo najšťastnejšie. Už vidím reflexky na stromoch kričím na Gabi a v tej istej sekunde sa tie reflexky dávajú do pohybu.. hmm vyšší level značenia, hlavne že nebežia k nám. Nakoniec sme šťastne zbehli do haly v čase 26:05. Priestor na zlepšenie je, no užili sme si naozaj jeden z najkrajších dní, začnúc okolím, strmými kopcami, nádhernými výhľadmi, skvelými ľuďmi na občerstvovačkách a končiac záverečnou starostlivosťou v cieli. Bolo super vidieť opäť známe tváre, porozprávať a tešiť sa z ďalších plánov na rok 2014. Veľká vďaka Kysučania, že ste nám ukázali váš kúsok raja.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.