Taury nás lákali krásnymi horami a prvým ročníkom rakúského ultra trailu okolo Grossglockneru. Nabalili sme auto plné kadejakých vecí, ktoré sa vymykajú skautskému konceptu, len pre prípad, ak by sa niečo hodilo, alebo ak by bolo treba zaodieť pol Európy. V Kaprune sme sa ubytovali v kempe, narýchlo sme postavili stan a išli sa s povinnou výbavou zaregistrovať do centra. Trochu sme sa potúlali po malom mestečku, dali pivko a vracali sme sa späť do kempu. Pozorovali sme ozrutné hory nad hlavami, zahalené v búrkových mračnách. O pár minút sme sedeli spokojne v aute s otvoreným pivkom a skromnou večerou, keď za oknami buráca alpská búrka. Noc bola krásne dýchateľná oproti varni, ktorú sme opúšťali v štvrtok ráno. Domáci teplomer ukazoval na slnku 43 stupňov. Kaprun hlásil príjemných 20.

Ráno sme pri raňajkách spoznali prvého účastníka  a postupne sme sa bezcieľným potulovaním zoznamovali s ostatnými účastníkmi, ktorí zakotvili v kempe. Váhavé pohľady a ultra úsmevy, prípadne tričká z rôznych podujatí odhaľovali spriaznené bežecké duše. V piatok sme sa videli na štarte alebo priamo na trati.

Prvý ročník organizátori odštartovali vo veľkom štýle. Moderátori, hudba, fotografi a povzbudzovači pozdĺž rozbehovej trate. Prvé stúpanie na trati začalo hneď po pár kilometroch, neprekvapivo sa mi začínalo ťažko. Teplý podvečer nás trochu dusil, žiadané výškové metre sme dosiahli celkom rýchlo, trať sa zlomila a mohli sme sa rozbehnúť. Podľa profilu sme klesanie nečakali, ale kým môžeme bežať nesťažujeme sa. Trať sa  príjemne vlnila. Všade tiekla voda, nemusela som sa obávať vyprahnutiu, no tušila som skôr nedostatok jedla. Labestation boli po dvadsiatich kilometroch s vodou a drobnosťami na zajedenie, veľká občerstvovačka s jedlom až na 60 kilometri. V batohu som mala nakrajaný parmezán a pár tyčiniek.

Trochu sa nám do prvej občerstvovačky pretiahli kilometre. Dobehnuvší rakúšania sa dožadovali organizátorskej duše. Pár kilometrov naviac ich podráždilo. Nedalo sa vytušiť, či ide o malicherné tri kilometre alebo predzvesť organizátorskej anarchie. Pokračovali sme už za tmy na 13 kilometrové stúpanie do neba. Čelovkové tango, jasná noc a pokorné stúpanie do výšky nad 2.500 mnm. Svetelný pás smerujúci ku hviezdam bol veľmi dlhý, no ani zďaleka nebolo možné vidieť, celé stúpajúce martýrium. Mali sme pred sebou ešte polovicu výstupu, no čelovky sa pomaly strácali, vystupovali hviezdy a nejeden by sa bol zaradoval, že je pri nebeskej bráne, no garmin hovoril niečo iné. Dôverovať technologickým vymoženostiam sa oplatilo, za rohom sa rozsvietila girlanda svetiel, dlhšia a podivne zlomená v špici. Za rohom sa o paličky opierali ľudia, ktorí snáď tušili koniec a svetlo smerom k veľkej medvedici ich zlomil v páse, no ešte nie do kolien. Snehové dosky dávali nádej k blížiacemu sa koncu, nehybné svetlo čeloviek budilo vo mne zvedavosť. Na vrchole horskáči zapisovali čísla a pomáhali ľuďom pri zlaňovaní strmým snehovým svahom. Natiahnuté mali tri laná, po ktorých sme sa spúšťali 30 m. S dopadom nôh, kričím Passt’schon. Danke. Tschau. A to už je na rade ďalší sneholezec. Príjemné spestrenie noci. Trochu sa ešte zabavíme na hrebeni, na ktorom nás horskáči prekvapujú slovným povzbudením a počítaním bežeckých ovečiek, či im niektorá nezblúdila na hrebeni.

Druhá občerstvovačka bola pre mnohých vykúpením. Skončila tam snáď jedna tretina pretekárov. My sme veselo išli ďalej. Teda takto. Veselo ani nie. Žalúdok na vode, parmezán z vlastných zásob odmietal skĺznuť do žalúdka, premieľala som ho ničomne v ústach, až som to vzdala a ostala radšej pri akejsi modrej tekutine namiešanej organizátormi. Čakalo nás ďalšie náročné stúpanie, tak sme stúpali. Prekvapivo sme predbehli pár ľudí, ktorí prevýšenie na trati niesli ťažšie než my. Postupovali sme slušným tempom a obávané časové brány sme stíhali s ukludňujúcou rezervou. Na vrchole Mordoru ma povzbudzuje chlapík z horskej služby, vykrikoval čísla, aby ich kolega ukrytý pred vetrom zapisoval v stane. Zasmiali sme sa, už ani neviem nad čím a pokračovali ďalším hrebeňom. Každú chvíľu som očakávala svitanie. V diaľke stále pobehovali čelovky a akési statické svetlá. Slnečné lúče sa začali drať spomedzi skalnaté obry a osvecovali kraj pred nami. Zelené nádherné hory sa dvíhali do výšok a mne sa točila hlava z ich mohutnosti. Prešli sme nocou a konečne sme za odmenu mohli zažiť nový deň, keď hory a skaliská nám odhaľujú svoju tajomnú krásu. Nad ránom sa ochladilo a fúkal ostrý vietor, našťastie nám chatár na Salmhütte prichystal čaj a dali sme sa trochu dohromady do ďalších kilometrov. Podľa profilu sme sa mali vlniť po hrebeni, aj sme sa vlnili. Statické svetlá, ktoré sme videli z diaľky boli ohne horiace nám na cestu. Cesta k prvému skutočnému jedlu bola však ešte dlhá, kamenistá, strmá na zbeh. V týchto horách je ťažké rozhodnúť, čo je namáhavejšie stúpanie, či klesanie.

Začalo pršať, jemne mrholiť no kým idete v jemnom mrholení hodinu dve, pekne zmoknete. Zbeh do Kalsu bol nekonečnejší a strmší ako výšľap ku hviezdam. Tešili sme sa na jedlo a hádam aj pivečko. Tešili sme sa, že máme výborný čas a stíhame časovú bránu. Po jedenástej by nás nepustili, no bolo pred deviatou, spokojne sme zbiehali, aj keď   unavení a bez energie. Od pani v okienku som si vypýtala cestoviny s rajčinovou omáčkou. Zbyňkovi vysvetľuje nejaký mladík, že kvôli počasiu neumožňujú pretekárom ísť ďalej. Nechápavo pozerám na hodiny, ale chcem jesť a sadnúť si. Opakuje, že museli kvôli blížiacej sa búrke z bezpečnostných dôvodov posunúť časové brány z jedenástej na deviatu. Wie bitte? V areáli je hŕstka ľudí, za nami prichádzajú ďalší a majú rovnako nechápavé pohľady. Jeden postarší mužský pár, si dožaduje svoje. Aber ich habe bezahlt. Moderátor hovorí, že keď prídeme do Kaprunu, máme si ísť vyzdvihnúť finisherské medaile, autobus príde po nás o jedenástej.  (?)

S takým nijakým pocitom sa vezieme v autobuse plnom ľudí, ideme do Kaprunu. Vysadáme z autobusu okolo jednej na obed a ideme rovno do stanu a do sprchy. Snažíme sa dospať noc a prebudiť sa zo zlého sna. Je slnečný deň a my sme kvôli počasiu boli odvezení do cieľa. Večer sa rozprávame s ostatnými účastníkmi frašky GGUT a sklamanie nemožno prekryť slovami o kráse a sile tunajšej prírody. Cítime sa podvedení. Okolo šiestej večer sa strhla búrka, opona organizátorskej anarchie padla. Pretek úplne prerušili. Na štarte sa hlavný organizátor dušoval, že vzorom pre pretek im je UTMB. No podľa vzoru sa nechovali. Kým na ostatných podujatiach majú organizátori v prípade zlého počasia prichystanú náhradnú trať. GGUT sa z pohodlnosti alebo z nedbalej neskúsenosti rozhodol pre zvoz účastníkov. Nás odvolali z Kalsu na 60 kilometri, iných bezmilosti zvážali z Rudolsfhütte na 77 kilometri. Debatíme s ostatnými, či sa vrátime, v každom zaznelo niewiedera. No s odstupom času, nás Taury volajú späť a môžeme len dúfať, že organizátori niečo zmenia. Alebo my zrýchlime, aby sme predbehli nečakané oragnizátorské rozhodnutia.

Ráno opúšťame kemp a v karaváne dovolenkárov sa vezieme k moru. Netušíme kam, no kúsok mora a malá izba na pár dní sa pre nás hádam nájde.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.