Naše víkendové plány sa veľmi menia, aj bez nášho pričinenia. Ale ríbezlák sa konal cez týždeň a na Devínskej Kobyle, takže všetko vyšlo ako malo a my sme po práci vybehli na bežeckú punk-rock-parádu. 21 kilometrov cez ríbezľové sady, spolu 65 bežcov. Štartovné pole bole plné natešených ľudí. Zdá sa, že hranice sa posúvajú a aj vôľa a miera trénovanosti rastie. Minulý rok bol Zbyněk šiesty, tento rok sa posunul o desať miesť nižšie, no a zlepšil sa o 2 minúty. Takéto miniprebehy sú výborným meradlom našej vlastnej kondície, ale hlavne sme radi, keď sa stretneme so známymi a kamarátmi, trochu pokecať, čo je nové a čo sa chystá.

Vybehli sme na motanicu, niečo som si z mapy pozrela, niečo som si pamätala, no cesta bola veľmi dobré vyznačená. Tuším v jednom úseku chýbali fáborky, asi záškodníci, čo sa nechcú o trať na Dúbravskej Hlavici podeliť, ja sa im nedivím, je to nádherný kus zeme. Kontrolóry nás značkovali na náromok, aby sme si motanicu niekde neskrátili a povzbudzovali do stúpania. Bežalo sa mi veľmi dobre, na pohodu. Do kopca trochu horšie, no z kopca som skúšala dobehnúť tú pohodičku, ktorú som si v stúpaní dopriala. Stretala som dvojicu pánov, ktorí mali ešte ležérnejší spôsob a dokonca sa na Sandbergu kochali. Pod hlavným stúpaním na Devínsku Kobylu ma začali trápiť kŕče v lýtkach. Už na Sandbergu, kde striehol bežecký paparazzi, som dúfala, že nezachytí moje zdeformované lýtko, a pád k zemi. Bežala som v X-talonoch, ktoré vás nútia priamo do behu po špičkách, no po špičkách sa behať nedá, keď sa o vás pokúšajú kŕče a do kopca sa zas nedá behať po pätách.  Ach, to je situácia. Kobylu mám pomaly za sebou a zbeh je len čakaním na kŕč, už takmer cítim ako mi praská sval, ale odmietam sa tu vzdať 3 kilometre pred cieľom. Skušam bežať po pätách, ale na úseku, kde som si myslela, že budem letieť ako vták, dupem celou nohou, a je jedno či je sklon trate dole alebo hore. Posledný krátky zbeh, tak už nič nešetrím, ale aj tak neskoro o 4 minúty som horšia ako minulý rok. Zbyněk mal čas na trati sa ešte aj vyprázdniť a aj tak bol rýchlejší. Neviem kam chodí trénovať, no začnem behať asi za ním.

Ďakujeme všetkým za krásny večer, Radovi za chuť stále nás takto trénovať a aj dobrovoľníkom, ktorí nás podporujú na trati. Tešíme sa na budúce, sú to parádne akcie, aj keď sa tuším bežní hobíci vytrácajú a pribúda makačov.

foto Michal Kostka: https://www.facebook.com/michal.kostka.54/media_set?set=a.10154250994379444.1073741901.718214443&type=3&pnref=story