Maratón Pohronským Inovcom

Na zimný martón je ťažko natrénovať na juhu. Snežilo priebežne aj u nás, ale sneh mizol a nám to nevadilo. Na Inovci som si na záver zimnej sezóny užila trocha snehu, hoci už tajúceho. Vo vzduchu bolo cítiť jar a mne bolo na trati nechutne teplo, v dolinách mi mrzli ruky a chýbali mi mikro mačky, ktoré som po neuváženom zvážení nechala v aute. Štartovalo 140 ľudí, úplna masovka, ale TK Filozof a banda okolo Rada a Ľubky je zárukou stretnutí s kamarátmi, výborne vybavených občerstvovačkách a prebehu v slovenských pohoriach. Nedá sa doma obsedieť.

Moji chlapi boli so mnou, spravili si vlastný výlet a mne aj pár fotiek, napríklad aj zo štartu, kde vyzerám, že ani neviem, čo tam robím. Ale nechceli sa mi zapnúť hodinky, kde mám navigáciu, bez navigácie som len obyčajná stratená blondska a tak som aj vyzerala.

img_2960

Hodinky sa nakoniec rozbehli a aj ja, možno príliš zhurta, smerom na Inovec som vypotila dve včerajšie pivá na lepší spánok. Zatiaľ sa nešmýkalo a cesta sa príjemne vlnila, kdesi-čosi začína klesanie, kontrolujem hodinky a 10 kilometrové stúpanie je za nami, ide sa behať. Na Jaďovú som sa už nevedela dočkať, najdlhšie zimné tréningové behy som mala do 20 kilometrov a to je presne tá hranica znesiteľnosti, bez jedla. Na chate bandička kamarátov a známych, toto milujem, či SVK, či TK Filozof vždy je okolo nich super nálada. Spokojná a napapkaná bežím dole, po svoje martýrium pod Malým Inovcom. Cesta ani rovná, ani kopcovitá, len dlhá a pre mňa hotová pohroma. Ľad a sneh už boli len bonus. S mantrou “každý kopec má svoj koniec”, sme došli ku samokontrole, kam ma potiahli dvaja bežci. Pri zbehu som sa otriasla z tej ubíjajúcej chôdze smerom hore. Tušila som tajnú kontrolu plnú dobrôt a tomu prispôsobila rýchlosť, že ma tam čakali moji chlapi bola už len čerešnička. Vyprevadila ma ako inak pokrikom a ja som išla zdolať posledné kilometre, už nebol dôvod sa šetriť, aj tak som mala meškanie.

img_2969

Trasa sa vlnila smerom dole a mne ostalo dosť síl, no nie na boj so psami. Voľne pustené psy v akejsi obci brechali systematicky rozložení pri chodníku kadiaľ prechádzala trasa. To čo je novinka? Pomalým bežcom miesto časobrány, pustíme psov? Ale nie vraj to zažili aj rýchlejší. S riťou stiahnutou ako Madam Pompadour korzet som si strihla trať akousi lúčkou, do topánok sa mi nabral sneh, ale nechali ma ísť. Tak hádam to už do cieľa prežijem. Zbeh bol dlhý, ale deň jarný, lesným chodníkom tiekol potôčik a studená voda mi robila dobre na ubehané nohy, to je regenerácia priamo pred cieľom. V cieli v čase 5:51 na 42-och kilometroch s prevýšením 1500 m, no nie je to zlý začiatok, ale treba začať makať.