Sme v cieli, je desivo slnečný deň a Kľak dominantne vystupuje nad Fačkovským sedlom. Je piatok poobede, auto sme zaparkovali a teraz môžeme ísť na štart, do Terchovej.

Od prvého ročníka sa MF100/50 rozrástla a vždy tu stretneme veľa kamarátov, známych a spoznáme nových nadšencov. Asimilácia na traťové podmienky začala už v registračnom kokpite. Kým sme sa dostali na rad, dochádzal nám kyslík, vzduch bol nehybný a tak si mohol organizačný team overiť, či prežijeme v sobotu na trati. Prežili sme stresovú simuláciu a išli sme malé víťazstvo zaliať povinným pivkom pred spaním.

Ranné párky začali rozvoniať a my sme sa pomaly začali baliť a hlavne mazať. Vazelína nesmela chýbať ani v povinnej výbave. Z fujari zazneli krásne tóny a tristo nedočkavcov vybehlo smer Boboty. Dav sa nestihol roztrhnúť a z Bobotov sa stal upchatý lievik.

Už od skorého rána sa najviac skloňovali slová ako slnko a teplo. Teda v rôznych vulgárnych variáciach, ale väčšinou sme rozoznali kam mieri diskusia. Kým sme sa skrývali v tieni lesa, dali sa výstupy ustáť, no pri stúpani na Rozsutec začala naozajstná grill party, neboli sme pozvaní, ale súčasť hostiny. Po druhýkrát na Medziholí sme sa posilnili z množstva dobrôt, ale najvzácnejšia bola voda. Čistá a studená. Zbyněk namiešal do vody citróny a soľ, výborná vec, teraz v kresle by som to nevypila, ale v 30 stupňovom výpeku, nápoj konkuroval aj zlatavému moku. No pivečko nás čakalo až na chate pod Chlebom, ku ktorému cesta ďaleká a obrastená alchemylkou. Samé bylinkové poklady a nádherné výhľady, no napriek tomu sa hlavný hrebeň nedá opísať inak ako trápením. Otvorený priestor, pálive slnko, a možno jeden-dva obláčiky nad našimi zúboženými hlavami. Na chate sme sa posilnili zeleninovou polievkou a vyrazili do ďalších kopcov. V slnečnej slepote, som sa tešila len na pramene a na ďalšie občerstvenie. Vlastne, pochod z hostiny na hostinu. Od Malého Kriváňa, sme dokonca obehli pár ľudí, čo bolo zvláštne lebo som si nemyslela, že niekto môže byť ešte pomalší než my. Prameň pod Bielymi skalami nesklamal, navlhčila som oblečenie a veselo postupovala k Suchému vrchu. Tempo sme mali otrasné, ale ostávali sme v pohybe. Dokonca sme na Chatu pod Suchým, čo to pobehli a do Strečna sme skoro šprintovali, skoro. V Nezbudskej lúčke nás vítali vo výbornej naláde organizačný team, už vysmiaty päťdesiatkáry a zopár povzbudzovačov. Nádherná atmosféra, no ťahalo nás na Minčol. Výčapní mi vraví, že autom bude vo Fačkove rýchlejšie, a ja mu pritakávam, že určite aj v lepšom stave.

Najväčší strašiak, bol samozrejme Kľak, ale už aj cesta k Rotunde sa zdala nekonečná. Ochladilo sa, ale napriek tomu sme len pochodovali. Trochu nás vzpružili chlapci z horskej služby, mali veľa jedla a dobrú náladu. Kým si Zbyněk zdriemol, ja som sa dotankovala. Keď nás vyprevádzali, želali nám štastnú, ešte štyridsať kilometrovú cestu. Magické číslo opakovali, akokeby nás chceli odradiť alebo v mantre pochopiť, prečo by sme to chceli absolvovať. V dlhých vlnených tričkách vyrazil náš malý pocestný cirkus do sveta. Zbyněk spieval, ja som vyklepávala melódiu s paličkami. Sonáta pre medvede. Neviem, či sa páčila publiku, neprišli nám zatlieskať.

Až keď sme na asfaltke do Valče stíchli, prišli sa nám medvedíky trošku predviesť. Zbyněk si na nich dokonca posvietil, ja som v polospánku čakala, čo to tam stvára.

Po výbornej polievke sme si zdriemli 10 minút a v svižnom tempe vyrazili k obávanému Kľaku. Pamätala som si, že cesta k nemu je dlhá, no bola akosi ešte dlhšia, žiarivejšia a vypečenejšia do chrumkava. No radosť z vytúženého cieľa si nenecháme predsa pokaziť štyridsať stupňovou opekačkou. Ani keď sa Kľak vzďaloval. Bolo to magnetizujúce, približovali sme k sebe rovnakými pólmi a odpudzovali sa vzájomnou silou. Naša nezlomnosť pohla zemou, pretože nám bolo umožnené na Kľak nakoniec dôjsť. Za trúfalosť a odvahu popasovať sa s týmto kopčekom, nás slniečko huncútsky preplieskalo, keď sme vyšli z lesa. Nevadí, znesieme, kým vidím cieľ, môže ma biť koľko chce. Potlesk a studené pivo v cieli ťažko niečím vynahradiť. 104 km za 28:49, žiadna chvála, ale radosť obrovská.

Martin si, ale pochvalu zaslúži. Všetci, čo sa podieľali na organizácii grilovačky, si zaslúžia obrovské ďakujeme, za podporu, servis, dobrú náladu a silu to znášať s nami.

Výsledky: http://www.mf100.sk/vysledky-3-rocnik/

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

V poslednej dobe sa nám bežeckých potulkov nahromadilo dosť veľa. Beh nie je len o hľadaní krásy v horách a nás, ale aj hraniciach fyzického poznania a schopnosti regenerácie ľudského organizmu.  Vedecký prístup mal nasledovný výsledok: rozbitá som na kašu. 🙂

Malofatranská, meno zvučné a track náročný. Málo bolo snáď len rovinky, inak vo všetkom ostatnom je to veľký trail v nádherných horách a pod záštitou organizátorskej oddanosti. Martinovi Drozdovi a Zuzke Gelnarovej patrí vďaka aj obdiv, samozrejme aj dobrovoľníkom, ktorí sa podieľali, a ktorí nás dobíjali energiou na každej občerstvovačke. Lebo veď ultra je aj tak väčšinou len o tom, čo zješ a vypiješ za koľko kilometrov. V Malej Fatre to môže byť aj o tom, čo zožerie teba, stále nemôžem povedať z vlastnej skúsenosti, našťastie.

Vyštartovali sme ráno o šiestej, po úvodných slovách horského záchrana, ktorý začal slovami, skláňam sa pred vami všetkými, čo ste nastúpili na štart. Hmm, a veď v horách sme behali už neraz, čo dramatizuje. V závere som jeho slová počula opäť vo svojej hlave, ktorú som pokorne skláňala predtým šialenstvom, ktoré sme absolvovali.

Výstupy boli prudké, kolmé, tachykardiálne. Výhľady mali tiež, čo to spoločné s kardiom, bo slovenské srdce musí plesať (a nie len to slovenské.. ), keď sa pred ním rozlieha krásny kus zeme, okolitých skál a horských chrbtov, ktoré volajú po behu. Malý Rozsutec, v rámci trasy len na obrátku po kontrolu, prípadne po fotku, spravil z ultra-trailu na Slovensku ďalšiu kategóriu, beholezectva. Mám rada oboje, aj lezenie aj behanie, pre mňa ideálna kombinácia.

Zo začiatku sme si užívali pekný, horúci letný deň na hrebeni, spolu s ostatnými turistami, ktorých bolo na hrebeni dosť. Niektorí boli zvedaví, iní ochotne uhýbali našim bežeckým, hopso-skokom.

Vraj najhnusnejší kopec v okolí, sme zdolávali s úsmevom, náš favorit sa pred nami týčil až nadránom, lepšie povedané víťazka kategórie, kedy tam preboha už budeme. Kýčera, ale až omnoho neskôr.

Za Poludňovým Grúňom sa počasie začalo zhoršovať, nad Rozsutcami sa zbehli čierne mraky a výsledok ste určite počuli. My sme v bezpečí, aj keď za výdatného dažďa pokračovali smer Chleb, rýchlo na chatu niečo zjesť a doplniť zásoby. Na Kriváň sme už vyrážali bez dažďa, v menšej skupinke spolubežcov. Zvyšnú časť hrebeňa sme zdolali spolu v československom spojení. Na Suchom sa pridali ďalší a vo výbornej nálade, s myšlienkou na pivo sme zbiehali na chatu. Plán bol jasný na chate dáme pivo, aby sme na večer medveďom lepšie spievali. Dievčence na Chate pod Suchým boli skvelé, nemali toho veľa, ale dobrej nálady na rozdávanie. Ponáhľali sme sa do Strečna, chceli sme prísť za svetla. Formovali sme po ceste skupinu, ktorá vyrazí proti noci a proti medveďom do Lúčanskej časti. Zo Strečna nakoniec vyrážalo niekoľko skupiniek, ale bolo to asi lepšie, každý mal iné tempo. Zdolávali sme noc, a ráno nás zastihlo na Kýčere. Nebol to pekný pohľad. Kľak vyzeral, akoby bol až pri Užhorode a medzi ním a nami povestných sedmoro morí, sedmoro hôr.

Nikto nezaváhal, dole nás čakala posledná živá kontrola. Skvelá parta horskáčov a blčiaci oheň, v tom teple ohňa bolo tak príjemne, útulne… Nebezpečná vec.

Deň bol jasný, slnečný a my skupina unavených šialencov sa rozbiehame po lúkach, heh, ale teraz vážne, cítila som sa opäť ako bežec, ale pôsobiť to mohlo inak.

O tom ako dlhý bol výstup na Kľak nebudem písať. Jeden kolega spolu bežec vraj pri výstupe videl partizána mieriaceho na dolinu, neviem, či haluška alebo skutočnosť. Ale taký dlhý bol ten výstup.

Ani o tom, aký nádherný pocit mať Kľak konečne za sebou. Byť v cieli, stúpať do kopca s úsmevom šialeného magora, ktorý kloní hlavu pred každým čo to skúsil a dokončil. Sila hôr, sila ľudského ducha odhodlania mi ostane nielen v spomienkach, ale aj v nohách, keď dopíšem a vstanem z kresla ucítim, čo som tým horám dala ja, ale čo mi dala MF100 nezabudnem.

Ešte raz veľká vďaka spolubežcom, organizátorom a všetkým, čo tam s nami boli.

A na záver už len veľká vďaka Zbyňkovi, spolu nám to “beží najlepšie”.