Registrácia na stanici v Kysuckom Novom Meste. Zvedavé oči, bežcov, chrtov aj turistov, temné osvetlenie staničnej putiky a posedávanie pri pivku, kým sa pozbiera celá skupina registrovaných bláznov. Ej fajná to putika kde sme sa registrovali a pivo tu tiež nie je drahé, dám si jedno – dve predštartovné neublíži..Posledné debaty so starými známymi a aj s tými novými od piva s pred pár minút.(Z.B.)
Presun do športovej haly, hektické zbalenie vecí do batôžka, posledné pokyny a presun na štart, kde nám starosta KnM vlial do duše trochu z krásneho kraja a histórie. Rozbiehali sme sa nesmelo, pomaličky smerom k zdolaniu kysuckého šialenstva.To balenie bolo naozaj hektické ale napriek tomu sme aj s ploskačky stihli čo – to okoštovať. Len dúfame, že sme na nič nezabudli, ale ako hovorí klasik “čo nemám, to nepotrebujem”.
Noc sme prežili veľmi dobre, žiadne krízy, žiadne blúdenie. Ľadonhoru, ten strašiak KS, sme nakoniec zdolali veľmi plynulo, nenáhlivým stúpaním, kde snehu ešte bolo v znesiteľnom množstve. Počas noci sa k nám spočiatku pridal Pavel, ktorý to s nami vydržal až po Starú Bystricu, odkiaľ bežal s rýchlejším Honzom.
Ranné rozvidnievanie neprinieslo veľa slnka, ale denné svetlo pôsobilo blahodárne, i keď odteraz sme kysucké kopce nielen šľapali, my sme ich už mali možnosť aj vidieť, stúpanie, ktoré nekončí vrcholom, lebo vždy sa nájde ešte „kúsok“ na prekonanie. Časti, kde namiesto bieleho svinstva, bol rozbahnený chodník, prinášal úľavu pre vynaťahované nohy a možnosť rozbehnúť sa, zmeniť spôsob dopadu nôh a natiahnuť iné partie. Toho blata a vody bolo naozaj požehnane a niektoré cesty skôr pripomínali tankodrom. Obzvlášť zvážnice po ťažbe dreva, pripomínali rozbahnené Niagáry.
Pred borcami, ktorí prešľapávali cez 40 a viac centimetrové vrstvy snehu skladám klobúk, ba čo viac, aj skalp keby sa dalo. Úžasný výkon.
My sme už išli vyšľapanou cestou, ktorá miestami pripomínala beh cez pneumatiky, inokedy pády do tajných kysuckých močarísk pod vrstvou bieleho, mokrého bieleho svinstva (ešte bude dlho trvať, kým si pod slovom sneh, opäť predstavím celú krásu zimy v jej nevinnom bielom šate) zatiaľ ostáva pre mňa sneh, len bezútešná spomienka.
Stará Bystrica, výstup na rozhľadňu, a potom už len masaker. Najťažší úsek, ktorý so mnou pekne zamával. Nekonečné stúpanie a pochod hlbokými stopami v snehu, vyčerpanosť a hlad nás sprevádzalna Veľkú Raču. Slnko krásne svietilo a hrialo, tento úsek sme absolvovali v kombinácii dlhé a krátke tričko. Fotiek z ukážkového dňa na Kysuciach nemáme, lebo na fotenie som sa po nekonečnom stúpaní na VR nenaladila. Kontrola u horskáčov, ma utvrdila v stále vedúcej pozícii medzi ženskými preborníčkami. Byť vo vedení je zodpovedná úloha, ale vyčerapaný organizmus kašľala na posty, žiadalo sa mu „natankovať“ a doplniť zásoby. Pohodlne sme sa usadili v chate pri vleku, nechali sme si spraviť polievku, vyprážaný syr a rozčapovať pivká – vzpruha nám zachránila život. Tak táto časť bolo skutočne fajná, začalo to pekným stúpaním zo Starej Bystrice aby to pokračovalo snehom vyše kolien až na Veľkú Raču. Ísť to ako prvý a a prešlapávať stopu tak asi v Oščadnici končím. Ale pivo a teplé jedlo robia zázraky a osobne, by som sa na rok prihovoril za kontrolu hore v niektorej z reštaurácii.
Od Rače klesanie do Oščadnice. Vyťažené územia pripomínali bezútešnú spustnutú mesačnú krajinu. Škoda, toho krásneho kraja. Z Oščadnice, sme už išli opäť za tmy. Čakalo nás ešte niekoľko kontrôl, a odhodlanie pretek dokončiť nás neopúšťal. Druhá noc, spánkový deficit, prechodené/prebrodené kilometre, mikrospánky a halucinácie, označím za najkrajšiu a najsilnejšiu časť preteku. Halucinácie ma miatli, nie obrazy, ktoré som videla, ale prestávala som veriť, v to čo počujem, čo sme povedali, bolo naozaj povedané, alebo som si sama prehrala časť rozhovoru, doplnila dialógové sentencie spolupochodujúcich a upravené „záznamy“ vytvárali nové otázniky. V prepracovanom itinerári som sa začala strácať, nedokázala som pochopiť prečítaný text. Nebola som schopná pospájať súvislosti. Spánok, ma ťahal do priepasti temnoty. Našťastie môj najdrahší, mi nedal do temnoty prepadnúť, rozbehol ma a spolu sme došli po 31:10 do cieľa. Kým sme boli v horách, myslela, som na spacák, ako sa v cieli zložím a trochu sa prespím. No odolať pivu v spoločnosti dokončivších spolu „bežcov“ sa nedalo. Počúvať a zdielať dojmy, z toho najťažšieho čo na Slovensku v tejto kategórii máme.Tak pod tieto vety sa kľudne podpíšem, zatiaľ som si pri žiadnom inom preteku nemusel siahnuť tak hlboko ako pri tomto.Jeden tu veľmi rýchlo opustí svoju zónu komfortu a začne si ju viac než dostatočne rozširovať. Super bolo že sa k nám v Oščadnici pridal Dano s ktorým sme sa vzájomne ťahali až do cieľa..
Ďakujem Romanovi a celému organizačnému aparátu, živým kontrolám a blahoželám všetkým, čo tým bielym kysuckým peklom prešli s nami. Bolo to super. Kysuce sú nádherný kraj, len ho prosím nenechajte vyťažiť a spustošiť.
Tiež ďakujem všetkým organizátorom zapáleným pre takýto “podnik” Uvidíme či sa uvidíme zase o rok.. 😉