Kamarát sa nás nedávno pýtal, kde berieme silu po sto kilometroch bežať ďalších 50? No, sila rastie trainingom, ale my sme tentoraz neboli pripravení zdolať 167 kilometrov. Na konte nám ostáva len jedna zdolaná stomíľovka z Talianska.
Cestovali sme autom do St. Lambrechtu vyskúšať, ako sa behajú stomíľovky v Rakúsku. Thomas Bosnjak nám pripravil trať 167 kilometrov s prevýšením 6.800 v oblasti Gurktaler Alpen. Týždeň pred štartom zmenil avizovanú 164 kilometrovú trať, skresal profil o záverečný výstup, kvôli predpovedi počasia. Hlavný hrebeň ostal v profile, a tak sme sa tešili na dvojtisícové kopčeky v rakúskych alpách.
DCIM100GOPRO
Nájsť v malej ospalej dedinke reštauráciu s kuchárom po druhej hodine, bolo úplne marné, zachránil nás voucher na pasta party pred štartom, ktorý sme si mohli uplatniť v reštaurácii, s výberom troch jedál a prekvapivo, na mäsožrútskych rakúšanov, s jedným vegätarisch menu. Traťový briefing priniesol ďalšiu zmenu na jednom úseku, kde sme mali podchádzať vrch Scharfes Ecke asfaltovou cestou, ale nakoniec nám 10 min pred štartom oznámil, aby sme šli cez vrchol. Skupinku 37 štartujúcich bežcov z mierneho chaosu vytrhol až pán farár, ktorý nám prišiel požehnať a vymodliť silu na našej púti. Odštartovali sme pod oblúkom miestneho kláštora o 18:00 za skromného, povzbudivého potlesku. Značenie na trati Thomas zabezpečil modrým reflexným sprejom na zemi, alebo stromoch. Miestami precízne, miestami mätúco. Tým, ako preznačoval trať na križovatkách ciest sa objavovali blaue punkte na ľavo aj na pravo, niekde chýbali úplne, inokedy gps záznam viedol horskou lúkou durchom durch, bez náznaku cesty a označení ani nehovorím. Na značenie šomrali všetci, tak trochu orienťák.
DCIM100GOPRO
Od štartu viedla trať rovno na prvý výživný kopec, Scharfes Ecke 1818, ešte bol deň, ale neustávajúce mrholenie a lenivá hmla prevaľujúca sa pomedzi kopce nám zahaľovala výhľady. Na lúke okolo dvanásteho kilometra boli nachystané bandasky s čistou vodou. Žiadna kontrola, len čistá voda a ide sa ďalej. Kontrolórov tu niekto nerobí. Ľudia chodia poctivo, to čo im organizátor prichystal a nepotrebujú škôlkársky dozor nad vlastným pevným presvedčením. Na tridsiatom kilometri sme mali konečne prvú občerstvovaciu stanicu, hoci bola sľúbená polievka podávali len vodu, ovocie a syr. S takýmto druhom občerstvenia sme však rátali. Na štarte sme dostali tri obrovské vrecia, do ktorých sme si mali zabaliť všetko, čo by sme potrebovali na 30, 79, 116 kilometri. Navyše 79 a 116 kilometer obsluhovali na tom istom mieste. Od prvej občerstovacej stanice sme išli na obrátku smerom Tonnerhütte 15 kilometrov a späť na stanicu tridsiateho kilometra, teda 45 už v tomto prípade, kde ale bolo pozhasínané a ostali opäť len dve smutné bandasky s vodou. Trochu zmätene sme hľadli cestu, ale našli sme spolu-súputníkov, s ktorými sme mohli aspoň trochu pokecať o tom, ako sa behá na rakúskych trailoch.
Trať ďalej viedla hore kopcom, dlhým stúpaním, dlhým klesaním. Zbyněk si vyberal daň náročných dní a zaspával po ceste. Snažila som sa ho zobudiť zo snového prepadliska, ale keď na otázku aké pivo navarí najbližšie, znela vágna odpoveď, neviem. Zľakla som sa. Téma, o ktorej dokáže hovoriť pri raňajkách, po raňajkách, večer pri behu a po behu, pred spaním ešte blúzni o ape, ipe a bocku, zrazu odpovie neviem. Bolo zle. Na šesťdesiatom kilometri sme očakávali opäť dve smutné bandasky s vodou, no v pláne bol spomínaný aj prameň a tak, keď sme objavili studňu za plotom akéhosi domu, ktorý mal otvorený dvor o šiestej ráno, pokladali sme to za náš zdroj vody, ešte sme sa poobzerali po záhrade, kde by sme si sadli na suché, pred dažďom chránené miesto a zjedli v klude niečo z vlastných zásob. Záhrada bola premočená a navyše, asi to nebol myslený zdroj vody od organizátora, a tak sme sa radšej odtiaľ vytratili. Nakoniec sme v dedine našli pod strechou suchý drevený kvetináč, hneď pri ceste. Prvýkrát po šesťdesiatich kilometroch som si sadla, rozbalila žemľu s maslom a syrom, zahryzla som a zobudila som sa o 5 minút neskôr, so žemľou v ústach. Prišli dvaja ultráci, že či nevieme, kde je voda, rozpovedali sme im náš príbeh s prameňom, ale akosi sa im to nepozdávalo, úplne im rozumiem, znelo to ako blbosť, už keď sme tam čapovali vodu.
Vedľa bol ešte jede suchý kvetináč, tak sa zložili aj oni, bez ohľadu nato, ako bizarne to vyzeralo pre ich usporiadané rakúske mozgy. Opäť sme zaspali, opäť možno 5-7 minút, ale spánok nás postavil na nohy. Na konci dediny sme predsa len našli aj tie smutné bandasky.
DCIM100GOPRO
Nekonečné, monotóne úseky po šotoline nás ubíjali. Stúpali sme 15 kilometrov bezo zmeny a takmer aj bez nádeje, že sa do druhej občerstovačky dostaneme. Objavovala sa pred nami krajina, teda aspoň tie kúsky, ktoré nám blahosklone odhaľovala pretrvávajúca hmla. Konečne sme dorazili na 79 kilometer, čakali nás naše veci, polievka, veľa iných dobrôt a hlavne usmievaví ľudkovia z organizačného tímu. Veľmi milí ľudia, aj spolu bežci aj organizačný team. Pokiaľ s nimi človek hovoril ich rečou. Posilnení pivkom sme sa vybrali na hrebeň, na dvojtisícové kopce. Nekonečné stúpania pokračovali a hrebeň sa veľmi podobal na Nízke Tatry. Doľahla ďalšia kríza, v závetrí pod kopcom sme si natiahli do vresa a v sekunde zaspali. Po piatich zmätených minútach sme boli už na nohách a makali ďalej, nič sme nebežali, len sme išli, prešľapovali sme z nohy na nohu a vliekli sa k ďalším smutným bandaskám. Doplnili sme vodu a išli sme ďalej. Na lúke sme narazili na účastníka tohto závodu, ako pobehuje mimo trasy s gps v hodinkách, a nie a nie trafiť blaue punkte. Hmla nás obklopila a nebolo vidieť ani cestu, ani náznak trate. Išli sme dole podľa gps, zdalo sa, že ideme presne po trati, ale záznam nás viedol hlava nehlava dole kopcom. Po dlhšej dobe a pobehovania sme našli aj cestu a prvé modré body. Na jednej horskej chate, sme si dali pivo, trochu pookriali a rozmysleli statégiu. Do občerstvovačky nám ostávalo 15 kilometrov, každý kilometer sa vliekol, úseky boli dlhé, stúpania nekonečné, ťahavé ako dni pred dovolenkou. Chcela som na hrebeni spraviť Zbyňkovi fotku ako beží, ohol ruky v lakťoch, podlomil sa v kolenách a pózoval, že beží. Strašne sme boli unavení. Prerátavali sme rýchlosť a prichádzali sme k záveru, že ostávajúcich 50 kilometrov od poslednej živej občerstvovačky, ku ktorej sme sa len blížili, nebude v našich silách. Sto míľ, nie je stovka, neodbehne sa sama, sto míľ nás tentoraz položilo, buď to bola únava z práce a z celých týždňov alebo nepripravenosť na trať, keď sme podcenili snáď úplne všetko od trainingu v horách a nemyslím tým kopec za domom, ktorého vrchol siaha do neuveriteľných 480 m.n.m.
Prišli sme do Klippitzhöhrle na 116 kilometri, podľa gps 127 a zložili sme zbrane, teda unavené hnáty a poďakovali sa za náročnú, dlhú, krásnu trať, ale stačilo. Berieme to ako training. Stretli sme úžasných ľudí, od samotného Thomasa až po spolubežcov, ktorých sme lákali na slovenské stovky, teda hlavne na blížiacu sa MF100.
bezeckepotulky 