Prvé tri body na UTMB, alebo aj ako dospieť k rozhodnutiu UTMB nebežať.
Olafplaz, Olafove kilometry, Olafove závody, jeho meno sa so spikleneckým úsmevom skloňovalo v ústach mnohých pretekárov. Až po skončení závodu sme pochopili, že Olaf, je naozaj značka aj záruka „zaujímavých“ diaľkových pochodov.
Náročný deň v práci, naháňačky do posledného odpískania vlaku a konečnej úľavy, že konečne sedím a nechávam sa unášať do náruče prvého 100+ preteku pod Kralickým Snežníkom. Po ceste sme pozbierali pár bežcov, pretekárov, chodcov, všetci smerovali na Anenskú púť v Starom Meste pod Snežníkom. Trúsili sme sa centrom, užívali si klasické pochúťky jarmoku, mastný langoš, Zbyněk si dal aj pivečko, ako aj pár ďalších pretekárov.
Pod pódiom netrpezlivo prešľapuje stovka bežcov, na ktorých v nestráženej chvíli namieria lúče reflektorov a stredobodom púte sa stáva oslava diaľkového pochoda. Zopár slov od Olafa, vyhodený prúd, akési smiešne pečiatkovanie, alebo nultá kontrola, ale nakoniec nám už nič nebráni vydať sa chaoticky, jedny zprava, iný zľava do ticha a tmy hôr len za svetla čeloviek, ktoré po prvých kilometroch vytvárajú prerušovanú svetelnú čiaru stúpajúcu na Kralický Snežník.
Stúpame pokorne, stúpame ticho, stúpame neznámym prostredím s rešpektom, ale s veľkou radosťou. Oranžovo-červený mesiac nas víta na vrchole ako odmena za nočný výhľad. Plynulo pokračujeme ďalej, držíme sa v skupinkách, pribúdajú nový bežci, tí, ktorí na trati odbočili, alebo spomalili, a naopak opúšťajú nás rýchlejší borci a nocou sa doťahujeme k vytúženému svitaniu. Na trati je nielen kontrola, a osvieženie zabezpečené organizátormi, ale aj, no povedzme, vsuvky, či Olaf_žartíki. Polnočná kontrola na rozhľadni, prudký kopec ťahjúci sa húšťou malinčia, neupraveného panenského terénu. Všetko berieme s úsmevom, radostným ponosovaním sa, nie je načo sa sťažovať, postupujeme dobre a pokiaľ ostávame na trati a neblúdime, tešíme sa z úbúdajúcich kilometrov.
Odpočítavame hodiny, do rozbrieždenia, až svitne nový deň, až pominú halucinácie zo skromného osvetlenia čelovky. Vidieť nad žitným poľom vznášať sa vtáky, nechať ich lietať a meniť sa na nerozpoznateľné tvary, ktoré sa blížia a vzdaľujú v rovnakom rytme ako sa pohupuje hlava 🙂 je etapa preteku zábavná, no chvíľami desivá.
Rozvidnieva sa v Poľsku, fotíme, bežíme, priebežne kontrolujeme GPS a budíme tajnú kontrolu. V tichosti, ale stále s akýmsi blaženým úsmevom doplníme vodu a aj informácie o priebežných pozíciach. Som zatiaľ tretia žena, a poradie niekde v prvej dvadsiatke. No tak to sú raňajky šampiónov, posilnení nádejov, že toto bude náš vydarený pretek sa pomalým ale plynulým tempom vzdaľujeme kontrole.
Kontrola na 60k nám poskytuje polievku, jedlo, pitie v miestnej reštaurácii. Prezliekame spotené veci, balím a prebaľujeme pár drobností do batôžkov a vyrážame. No naládovaný, sa skôr ťažkopádnym krokom sunieme do kopčeka. Na trati sa doťahujeme s párom bežcov a jedným dievčaťom, obehli sme my ich, aby nás potom veselo obehli vo výstupe po zjazdovke, kde veselo preklopkali okolo nás s paličkami.
Bojujeme s asfltom, pekelným teplom. Zbyňek sa rýchlo prehrieva, ja pociťujem únavu v nohách, nič tragické, len nohy oťaželi a teplom sa zhoršujú podmienky. Pri prameňoch stojíme, polievame sa, namáčame veci v chladnom bohatstve prírodných prameňov, doprajeme si nealkoholické pivo na Deštnej a postupujeme dole. Kontrolujem vytlačený profil trate, aby som sa pripravila na zvyšok trate, ako aj prevýšenie, a nazbierala energiu, ktorú toto unavené, ale stále veľmi spokojné telo bude potrebovať. Posledná nami očakávaná tajná živá kontrola, jedna pepsi, namiesto polievky a chôdzou sa vrháme do posledných kilometrov. Niekde na 80k sme sa zacyklili, neustálym opakovaním, čarovnéh kilometrovníka, a tak 80k sme bežali asi päť alebo šesť kilometrov. Konečne sme ho minuli a pokračujeme ďalej. Na ceste od poslednej kontroly sa ku nám pridáva Honza, bežíme spolu, zoznamujeme sa, zisťujeme spoločných známych a pomyselne píšeme do bežeckých kalendárov ďalšie preteky, na Honzove odporúčanie. V jednom mieste, kde mi prechádzame do chôdze nám Honza uniká, aby sme sa s ním opäť o chvíľu stretli.
Bežíme_ideme zhruba 103k, a ten bláznivý Olaf, nás ženie na trati už k tretej rozhľadni, ktorú musíme obísť, aby sme mohli prísť k nejakej sprostej kaplnke, napísať tými jeho farebnými fixami čas a pokračovať ďalej. Načo preboha? Už aj ten pečiatkovací napád na štarte bola blbosť, Olafe ty si zvíře. Výkriky z únavy, zlosti a únavy. Výkriky k niekomu, kto pripravil závod Orlickými horami a jediný človek, na ktorého sa môžem hnevať som ja. To ja som akcepotovala podmienky závodu, ja som si vybrala Olafove šialenstvo, ja som zato dokonca dobrovoľne zaplatila. V takomto myšlienkovom rozpoložení, sa predomnou objavuje naozaj posledná živá tajná kontrola, chlapi majú v aute pivo, ktoré beriem bez vyzvania. Opojná tekutina povoľuje nahromadené napätie a mne na tvár sadá unavený spokojný výraz tváre. Je to radosť, píšem dokonca niečo do kroniky, pivo ma veľmi utužilo, opojilo, a príjemne naladilo do posledných kilometrov. Opäť berieme so sebou Honzu, pri kaplnke sa osviežujeme v prameni, a bežíme v ústrety cieľu, nabudený do posledných kilometrov. Až niekde na poslednom desiatom kilometry zisťujeme, že desať kilometrov nie je desať kilometrov, ale Olafových pár a ešte možno pár. Nekonečná cesta umelo vysadeným lesom, vracajú sa halucinácie, začína poprchať, je to osviežujúce, ale obávame sa búrky, zdá sa, že ľudia na trati budú mať ešte čomu čeliť. Bežíme, ideme, potácame sa a s príchodom do mesta dohadujeme stratégiu, prosím chlapcov, aby sme aspoň v cieli bežali. Ja by som bežala aj po ceste, ale solidárne sa vlečieme bok po boku a tesne pred cieľomsa rozbiehame do Olaf_finišu. Už sa zotmelo, vybiehajú ľudia a kričia druhá žena, pribieha druhá žena. Vystrelujú ku mne ruky ako rakety z ohňostroja, nechápavo hľadím som zmätená, i keď som tušila, že budem medzi prývmi ženami, zrazu nechápem. Dobehla som so svojím najmilovanejšim mužom, do cieľa, bežala som aj preto, aby mal svoje prvé body na UTMB a aby sme nemali zahanbujúci čas, chcela som kvôli nemu odbehnúť krásny závod. Podarilo sa, sme v cieli, a ešte by sme určite mohli bežať, keby sme nemali takú chuť na pivo, zaslúžené čapované osvieženie. 🙂
A ja tie svoje body aj darujem, keby to bolo možné Lebo tam, kde závody robia nadšenci, šialenci a blázni, tam bude môj cieľ, a nie masovka z diaľnice pod MontBlancom. UTMB je možno značka, ale Olafplaz je záruka hroznej zveriny, ale aj pojem nadšenia pre ultra trail, diaľkový pochod, či jednoducho len trocha masochiszmu na všedný deň. Ďakujem.