Zapáčil sa Zbyňkovi triatlon až tak, že si chcel aj on pospevovať I am Ironman. Voľba padla na domovskú scénu. Moraviaman má zázemie v Otrokoviciach na Šterkáči, čo je toť hneď za kopcom od chalupy. Plávanie 3.8 kilometra na Šterkáči, 180 v piatich okruhoch ku Záhliniciam, späť do Tlumačova, na Kotojedy a spať. No a maratón na záver popri Morave.

Niečo sme potrénovali a vyrazili na registráciu. Veľké sklamanie prišlo, keď mi nevedeli nájsť čislo, tak mi priradili bezmenné číslo. Na nálade mi to nepridalo, už aj tak sa mi nechcelo, ale prebrali sme si štartovacie balíčky a išli sa chystať na chalupu.

Ráno bolo popršané, zamračené všetko vyzeralo sľubne, čo sa zmenilo na grilovačku. Ráno sme zaviezli bicykle do depa, nachystané balíky zme zavesili na svoje čisla a išli sa rozplávať. No Zbyněk sa rozplával, ja som si išla ešte zabehnúť späť do depa, aby som zaniesla šlapky, čo som si zabudla vyzuť. Tak som len preplávala k štartovnému polu, pustili známy tlkot srdca a odtrúbili štart. Začala sa práčka, z ktorej som sa vymanila pri druhej bojke, spomalila som, teda borci mi ušli a ztiahli so sebou aj Zbyňka. Ukludnila som sa a plávala som od bójky ku bójke bez nejakého stresu, dvakrát výbeh na súš cez časomieru. Pri prvom výbehu som v skoku späť do vody hodila pupkáča, ešte pred celkom slušným hľadiskom, no veď nech maju aspoň na čo pozerať. Eliťáci ma obplávali a pri mojom druhom výbehu z vody som už len videla ako utekajú do depa, mňa čakalo ešte jedno kolo vo vode. Na bicykel som sa už veľmi tešila, lebo predsa len hlava vie lepšie rozmýšľať, keď má viac kyslíka. V depe mi pomohla slečna zbaliť neoprén a popriala veľa šťastia.

Sadla som na bicykel, Zbyňek ma preplával o 8 minút a stretli sme sa niekde pred Tlumačovem, kde som mu zakričala, že mi chrčí bicykel. Citíla som sa ako na dvadsaťročnom Favorite. Pri druhej otočke, keď ma stretol pri Kotojedoch sa zľutoval nado mnou a išiel pozrieť, čo to je za zvuk. Na nič sme neprišli, všetko bolo normálne. Zastavili sa pri nás rozhodcovia na motorke. Zdalo sa, že je fakt všetko v pohode, asi tam bol zaseknutý kamienok niekde medzi plášťom a rámom. Sadám na bicykel a Zbyněk sa točí späť, zmäteným rozhodcom vysvetľuje, že sme manželia a chcel pomôcť. Ešte chvíľu ma sprevádzali, počúvali, a pýtali sa, ale cez rachot motorky aj tak prd bolo počuť, ale za ochotu som im bola vďačná. Tak som sa zkľudnila a začala som makať. Na prvom koliečku som si omrkla trať, kopec za Střížovicami s prevýšením 8% bol príjemným rozptýlením a možnosť sa pretiahnuť na bicykli a odsadnúť z aeropozície. Uvidíme ako to bude vyzerať v piatom kole. V Otrokoviciach bola jediná občerstvovačka na 37kilometri, voda, ionťák, týčinka a v treťom kole som počula sendvič. Tak som si ho zobrala do štvrtého kola a žula som ho až po obrátku za Záhlinicami. Pravidelne som pila, vždy jednu fľašu ionťáku. Kývali sme si so Zbyňkom a aj keď sa rozfúkalo, dalo sa šlapať, lebo aspoň raz fúkalo na obrátke do chrbta. Posledné piate kolečko, bolo už utrpenie, v stúpaniach mi štyrikrát spadla reťaz, čo bol najmenší problém, ale aj tak dosť na nervy. Střížovice po piaty krát bolo cítiť v stehnách. Zbyněk vravel, že videl nejakého pretekára šľapať pešo do kopca, no to bol záložný plán, našťastie som to zvládla. Do depa som išla plná sľubov, že na bicykel tak skoro nesadnem. Bicykel som nakoniec zvládla za 6:43, Zbyňek za krásnych 6:17.

Už sa len predsvedčiť obuť maratónky a krúžiť 42 kilometrov, zase tie nešťastné obrátky. Deň začal byť vypečený a bezveterný a mne sa vôbec nechcelo. Obula som sa, veď reku idem si obzrieť trať a až to nepôjde končím. No ale, keď už som mala odbehnutých prvých desať kilometrov, tak som išla do druhej obrátky tak nejak odovzdane, že to bude ešte dlhý deň. A aj bol, horúci, ale okolo Moravy to bol tak nejak pekné a mohla som si obzrieť ako beží maratón Petr Vabroušek, alebo Helena Koptopulu, eliťáci sa trápili rovnako, len v úplne inom tempe. Priebežne sme sa stretávali so Zbyňkom, hlásili si stav, rozpoloženie a žalúdočné problémy. Ja som to odbehla v mega kombinácii, ktorá by mala fatálne následky, ale fungovalo mi to poriadne. Melón a nealko pivo. Tretie kolo som mala najrýchlejšie aj som sa na Zbyňka trochu dotiahla. Ale niekde v štvrtom kole som sa schuti napila vody, lebo som bola veľmi smädná. Poriadne ma ohlo v páse a milá voda sa vypýtala von. Nejaký účastník sa ma pýta, či mi má zavolať pomoc. Len som mávla rukou, vravím, to je len voda, pre pivára ťažká. Som v pohode ďakujem. A išla som doraziť aj bežeckú časť, síce len chodecky, ale rezko. Už sme si vymieňali také tie reči o poslednom kole s okolobežiacimi. Gratulovali mi, povzbudzovali ma, čo je naozaj úžasné, keď ocenili môj pupkatý výkon. Hodiny som nesledovala, lebo, čo nasledujem. Viac zo seba aj tak nevydám a ak idem je v podstate jedno, pokiaľ idem vpred. Pri vbiehaní ku jazeru som to už pocítila, začala som šmatlavo klusať, ľudia ma povzbudzovali a ja som celá šťastná už len naznačovala, že je to cieľ. Chlapi s medailami mi kričia späť: joooo je to doma. joooo. Ach tento cieľ, hoci mi to trvalo 13:56 minút dopracovať sa do cieľa, stálo to za ten pocit. Moderátor kričí moje meno, ja už ani nedýcham jak úžasné je to byť v cieľi. A on ďalej pokračuje, víš co Gábino, je to bronz v kategori. Odpadnem. Môj milovaný Zbyňek svojho prvého Ironmana zvládol za 13:25 minút. Slečny mi podali pohár šampanského. Vypila som ho na ex, v bruchu niečo zabublalo, ale ustála som to. No pivko po preteku sa predsa len vypýtalo von. Zbyňek celý zmätený pozerá, čo sa deje. No ale, kto negŕcal, nedal do toho všetko.