Baba – Kamzík

Takto rok dozadu to bol prvý pokus o beh nad dĺžku maratonu a vtedy to dopadlo o čosi lepšie ako teraz. Kto vie,  možno to bolo tou Istriou, možno nedostatkom spánku a možno ako sme to obaja od začiatku rozbehli. Zimná sezóna príliš nedovoľovala dlhé behy v dobrom tempe a stovky sa predsa len v našom podaní viac chodia ako behajú.

IMG_1617

Ranné vstávanie o piatej, rýchlo čosi zajesť a už rozospalý sa vezieme trolejbusom na Kolibu (šoférka, odmietla vzdať sa čapovanej zlatistej odmeny po dobehu). Prichádzame na registráciu a nárast bežcov na tejto najdlhšej trati je poznať. Stretávame známych, s ktorými si vymieňame plány, aj odbehnuté akcie.

IMG_1619

Vysvetlenie trate od Peťa Doláka, bežecký humor  a vyrážame na trať. Trať je na prekvapenie suchá a jediné fľaky snehu prebiehame až v záverečnom klesaní na Babu z Konských hláv. Škoda, na snehu sme trénovali asi najviac.. Pár kilometrov pred obrátkou, stretávam prvých chodcov, bežeckých borcov a nanešťastie aj vypustených 26károv z Baby. V polomrákotách z nedostatku cukru, kŕčovom omámení “zbieham” koňské hlavy, kde ma kŕče zrážajú do kolien. Stretám Zbyňka a prosim o hlt vody. 

Cesta spať na Kamzík ubieha veľmi pomaly a ja sa snažím aspoň chvíľami bežať, kŕče v lýtkách sa striedajú, s tými v žalúdku. Dochádzam konečne na Biely Kríž, natlačím sa gélom, zajem pomarančmi a ešte sa dopiť a vyrážam na posledných 11 km. Podobne, ako minulý rok, sa mi už odtiaľto, až do cieľa o čosi lepšie ide a chôdza sa s behom strieda čoraz častejšie. Záverečné bubny ma hecujú v strmom finiši.

Na Babe ma čakala hostina, a pár bežcov, ktorí so mnou dopĺňali stravu. Zdá sa, že som po soľnej dávke a ionťákoch schopná vyraziť vpred. Nie je to závratná rýchlosť, kŕče ma však nechcú opustiť, podrážajú mi kolená, ale čo, veď sukne môžem nosiť aj neskôr, a modriny tie zmiznú. Stav sa nezlepšuje, ale vôľa, krásny deň a aj pivná vidina, ma núti bežať, a keď nie bežať tak aspoň  ísť. Záverečné kopce na Kamzík poznám, viem, že bongisti čakajú, viem, že ma budú chcieť rozbehnúť, do strmého kopca, viem, že nedokážem kamzíkovský Matternhorn odbehnúť, ale nemám inú stratégiu v zálohe. A keď počujem, prvé bubny, cítim pulz radosti,  prekvapenie, z toho, že telo chce a vládze a ja hopkám, hop hop hop.

IMG288

Tak ako väčšinu našich behov končíme aj tento s vidinou zlatavého moku a už len vychutnávame slnečné lúče na na lúke.. ďakujeme všetkým spolu-bežcom za príjemnú atmosféru a organizátorom za perfektný beh..

100 miles of Istria

Krásny názov ešte krajšieho preteku len škoda, že sa mi tento report píše tak ťažko, čo je len logické nakoľko sme sa ho rozhodli dobrovoľné ukončiť pred dosiahnutím cieľa, ale pekne  poporiadku. Prvé info o tomto preteku som zachytil snáď ešte vo februári na http://www.ultramarathonrunning.com/ a ani neviem čím ma tak veľmi oslovil a už nebolo treba veľa, aby v nás dozrelo rozhodnutie sa ho zúčastniť. Postupom prišlo klasické kolo pozostávajúce  s registrácie, pravidelného sledovania aktualít a konečného zoznamu všetkého potrebného.  Až prišiel vytúžený piatok ráno a my sa budíme na zvuk budíka o pol štvrtej ráno. Balíme všetko potrebné na dohodnuté miesto stretnutia klasika benzínka na výpadovke. Trochu zmätku s tým, ktorá to vlastne je, ale už sa stretávame s Johnym P. a jeho kamarátmi a rýchlo nahádžeme veci do auta a padáme smer Istria.

DCIM100GOPRO

Pár hodín preklik a mi prichádzame do malého ospalého mestečka skôr dediny kdesi na pobreží  Jadranu. Registrácia je rýchlo vybavená a my ideme späť k autu relaxovať,  skúsiť sa ešte trochu prespať, zregenerovať, nabaliť si balíky na checkpoint-y a nabaliť si bežecký batôžtek. Škoda, že si tu človek musí ťahať neskutočne veľkú povinú výbavu.  Presun do Umagu na štart je rýchly a dáva nám to aspoň poniektorým možnosť sa naposledy prespať . Prichádzame na štart vo veľkom štýle na brehu mora na starom námestí už stojí veľká štartovná brána my sa ešte chvíľu pomrvíme pofotíme a už sa radíme na tej správnej strane a chystáme sa vyštartovať. Štart, vyrážame s ďalšími

DCIM100GOPRO

bežcami  na trať. Prvé kilometre sú opatrné, neznáme prostredie, neznámi terén sem tam sa v diaľke zablýska. Našťastie dážď príde až za nejakých 20 hodín. Striedajúci  sa spolu bežci a mi pomaly napredujeme nočnou krajinou. Ani sme nečakali, že sa s Johnym udržíme tak dlho. Kontrolné body sa prelínajú s občerstveniami a my už vieme, že až do konca našej cesty nás budú sprevádzať banány pomaranče a štrúdľa..  . Mnohé občerstvovačky sú situované v krásnom prostredí historických miest škoda len, že je tak málo času sa tam zdržať.

DCIM100GOPRO

Pomaly prichádza svitanie a my už sa blížime ku kontrole, na ktorej štartujú stovkáry (kilometrový). Predtým ešte stihneme klesnúť  a následne vystúpať úžasným kamenistým chodníkom s príkrymi zrázmi. Nový deň a nový štart a nás čaká zvyšných 100 km a začínajú pekne z ostra výživným stúpaním a aby to nebolo málo za prvým výšvihom nasledujú ďalšie dva. A takto to má pokračovať aj ďalej, strmé výstupy prekladané podobne strmými zbehmi, sem tam sa objaví  zasnežený fľak, aby sme si pripomenuli ako sa behá po snehu. Prichádzame na 100 kilometer Petr, ktorý s nami beží už od Buzetu pribieha zakrátko po nás stále rozhodnutý pokračovať riešime, kde by sme sa najedli, našťastie blízka reštaurácia je stále otvorené a tak si dávame podaktorý hubovú dvoj kombináciu v podobe hríbovej polievky a cestovín s hríbmi, no a samozrejme pivko nesmie chýbať.  Dojeme a rýchlo prebalíme, čo potrebujeme  a vyrážame ďalej.. a ešte netušíme že ani nie do dvoch hodín tu budeme ticho sedieť a čakať na odvoz.

DCIM100GOPRO

DCIM100GOPRO

Suma sumárum odbehli –odchodili sme nejakých 110 km  za približne 24 hodín..  a potom tesne pred dosiahnutím najvyššieho bodu celej trasy, sme sa to rozhodli ukončiť, prečo už ani sám neviem, akokoľvek hľadám nie je pre toto rozhodnutie žiadne logické vysvetlenie jediné čo viem, že máme na Istrii nedokončenú prácu a ak sa nám nič zlé neprihodí tak sme tu (tam) o rok znovu. Pre mňa je dôvod jasnejší: “Dôjsť na ďalšie stanovisko s myšlienkou, že na nás ne/čaká odvoz z Chorvátskeho poloostrova, bez ohľadu na čas, ktorý by nám záverečných 63 km zabralo, mi na istote nepridal. Poučenie je však dôležitejšie ako zlé rozhodnutia, radšej dobre dohodnutý a rozplánovaný odvoz, alebo výlučne  samostatná doprava ako nedokončený závod pri plnej sile.”