Dovolenkový špeciál

Potulujeme sa, či skôr v tomto teple potácame sa bežecky aj plavecky. Ak by vyšiel niekedy triatlon, je potrebné mať natrénované. A najlepšie sa trénuje na otvorenom mori, niekde na juhu. Tréning je tréning a tak sme sa vybrali na Istriu. Len pár dní, len pár odbehnutých kilometrov popri mori každé ráno, pár stometrov odplávaných, od ponáraných, či skôr odnaháňaných za rybičkami a človek je hneď homo_relaxo

Vyštartovali sme ráno s neurčitým cieľom, ale plným autom, nielen zbytočných veci, ale aj nadšenia. Na prvý pohľad sa nám zapáčil jeden penzion pri borovicovom háji a pani Marianna mala svoje čaro a samozrejme voľnú izbu.

DCIM101GOPRO

Vstávali sme neskoro ráno, či skôr pre starnúcich chytačov raka, až na obed. Odbehli sme 10km, v páli slnka, vôni mora a opaľovacieho krému. Dobiehali sme k útesom, kde more, bolo nekonečné a obzor dával oblúkom Koperníkovi za pravdu.

DCIM101GOPRORaňajky skromné a káva tuhá. Poobede už plávanie, tréning na slack line a intelektuálne letné čítanie. V mojich rukách bol Paul Johnson: Hero a Zbyněk pritvrdil Hayekovou teóriou o Ceste do Nevoľníctva. Obedné pauzy nad makrelou, ktorá nevieme odkiaľ pochádzala, ale obaja vyjadrujeme svoje podozrenie, že ju nechytali statočný Chorváti… No k tej makrele nemám, až tak čo povedať, ale natárali sme toho nad pivkom, či večerným vínkom o hynúcej morálke a skaze sveta pod vládou socialistov veľa. Porovnávali sme hrdinov starých dôb, despotického Alexandra, ktorý víno neriedil ale užíval si ho plnými dúškami, Churchill, starý konzervatívny dobrák, ktorý alkohol naopak riedil, smiešny ujo Regan s hereckým výkonom odrovnal Sovietsky zväz a mnoho iných postavičiek dejín, všetci prispievali k zlepšeniu sveta a naša beznádej sa utápala v nevoľníctve červeného „Brata“.

IMG_0207

Morský vzduch sme vymenili za krásnu Moravu. Pri výbehoch som sa strácala v poliach a po dobehoch som sa stratila v húpacej sieti, či pri ríbezliach. Krčmová filozofia pretrvávala, no bola namiešaná prácou okolo chalupy, betónovanie ma nebaví, ale vždy si rada vypočujem o čom ten môj chlap premýšľa. 🙂

Návrat do kancelárii je skúška vytrvalosti, ktorú budeme trénovať až do augusta, keď poletíme opäť niekam za behom.  Zatiaľ v kancelári snívam o behu po lese, pri behu v lese pred rojom komárov snívam o vode a vo vode snívam…už len o tichu

Malofatranská Stovka “MF100”

V poslednej dobe sa nám bežeckých potulkov nahromadilo dosť veľa. Beh nie je len o hľadaní krásy v horách a nás, ale aj hraniciach fyzického poznania a schopnosti regenerácie ľudského organizmu.  Vedecký prístup mal nasledovný výsledok: rozbitá som na kašu. 🙂

Malofatranská, meno zvučné a track náročný. Málo bolo snáď len rovinky, inak vo všetkom ostatnom je to veľký trail v nádherných horách a pod záštitou organizátorskej oddanosti. Martinovi Drozdovi a Zuzke Gelnarovej patrí vďaka aj obdiv, samozrejme aj dobrovoľníkom, ktorí sa podieľali, a ktorí nás dobíjali energiou na každej občerstvovačke. Lebo veď ultra je aj tak väčšinou len o tom, čo zješ a vypiješ za koľko kilometrov. V Malej Fatre to môže byť aj o tom, čo zožerie teba, stále nemôžem povedať z vlastnej skúsenosti, našťastie.

IMG_0191

Vyštartovali sme ráno o šiestej, po úvodných slovách horského záchrana, ktorý začal slovami, skláňam sa pred vami všetkými, čo ste nastúpili na štart. Hmm, a veď v horách sme behali už neraz, čo dramatizuje. V závere som jeho slová počula opäť vo svojej hlave, ktorú som pokorne skláňala predtým šialenstvom, ktoré sme absolvovali.

Výstupy boli prudké, kolmé, tachykardiálne. Výhľady mali tiež, čo to spoločné s kardiom, bo slovenské srdce musí plesať (a nie len to slovenské.. ), keď sa pred ním rozlieha krásny kus zeme, okolitých skál a horských chrbtov, ktoré volajú po behu. Malý Rozsutec, v rámci trasy len na obrátku po kontrolu, prípadne po fotku, spravil z ultra-trailu na Slovensku ďalšiu kategóriu, beholezectva. Mám rada oboje, aj lezenie aj behanie, pre mňa ideálna kombinácia.

DCIM101GOPRO

Zo začiatku sme si užívali pekný, horúci letný deň na hrebeni, spolu s ostatnými turistami, ktorých bolo na hrebeni dosť. Niektorí boli zvedaví, iní ochotne uhýbali našim bežeckým, hopso-skokom.

Vraj najhnusnejší kopec v okolí, sme zdolávali s úsmevom, náš favorit sa pred nami týčil až nadránom, lepšie povedané víťazka kategórie, kedy tam preboha už budeme. Kýčera, ale až omnoho neskôr.

DCIM101GOPRO

Za Poludňovým Grúňom sa počasie začalo zhoršovať, nad Rozsutcami sa zbehli čierne mraky a výsledok ste určite počuli. My sme v bezpečí, aj keď za výdatného dažďa pokračovali smer Chleb, rýchlo na chatu niečo zjesť a doplniť zásoby. Na Kriváň sme už vyrážali bez dažďa, v menšej skupinke spolubežcov. Zvyšnú časť hrebeňa sme zdolali spolu v československom spojení. Na Suchom sa pridali ďalší a vo výbornej nálade, s myšlienkou na pivo sme zbiehali na chatu. Plán bol jasný na chate dáme pivo, aby sme na večer medveďom lepšie spievali. Dievčence na Chate pod Suchým boli skvelé, nemali toho veľa, ale dobrej nálady na rozdávanie. Ponáhľali sme sa do Strečna, chceli sme prísť za svetla. Formovali sme po ceste skupinu, ktorá vyrazí proti noci a proti medveďom do Lúčanskej časti. Zo Strečna nakoniec vyrážalo niekoľko skupiniek, ale bolo to asi lepšie, každý mal iné tempo. Zdolávali sme noc, a ráno nás zastihlo na Kýčere. Nebol to pekný pohľad. Kľak vyzeral, akoby bol až pri Užhorode a medzi ním a nami povestných sedmoro morí, sedmoro hôr.

Nikto nezaváhal, dole nás čakala posledná živá kontrola. Skvelá parta horskáčov a blčiaci oheň, v tom teple ohňa bolo tak príjemne, útulne… Nebezpečná vec.

DCIM101GOPRO

Deň bol jasný, slnečný a my skupina unavených šialencov sa rozbiehame po lúkach, heh, ale teraz vážne, cítila som sa opäť ako bežec, ale pôsobiť to mohlo inak.

O tom ako dlhý bol výstup na Kľak nebudem písať. Jeden kolega spolu bežec vraj pri výstupe videl partizána mieriaceho na dolinu, neviem, či haluška alebo skutočnosť. Ale taký dlhý bol ten výstup.

Ani o tom, aký nádherný pocit mať Kľak konečne za sebou. Byť v cieli, stúpať do kopca s úsmevom šialeného magora, ktorý kloní hlavu pred každým čo to skúsil a dokončil. Sila hôr, sila ľudského ducha odhodlania mi ostane nielen v spomienkach, ale aj v nohách, keď dopíšem a vstanem z kresla ucítim, čo som tým horám dala ja, ale čo mi dala MF100 nezabudnem.

Ešte raz veľká vďaka spolubežcom, organizátorom a všetkým, čo tam s nami boli.

A na záver už len veľká vďaka Zbyňkovi, spolu nám to “beží najlepšie”.

Lavaredo Ultratrail

Lavaredo Ultra Trail (skrátená verzia)

Do Talianska sme cestovali v štvrtok po práci. Informácie o počasí neboli priaznivé, ale na akékoľvek ne/podmienky sme boli vybavení, plný kufor vecí, na ktoré sa ani nedostal rad. Prespať sme plánovali v kempe neďaleko Cortiny, so silnejúcim dažďom sme zvažovali hotel, a keď sa nám na prednom skle rozprskli niečo_ako_snehové_vločky rozhodli sme sa na drsniakov: prespíme v kempe, stan sme nerozkladali, auto nie je síce veľké, ale poslúžilo účelu (ešte dvakrát).

IMG_0151 IMG_0158

Pocukrované hory čerstvým snehom nás vítali v nádhernom prostredí, rýchlo nejaké raňajky a presun do Cortiny. Až keď sa pomaly trhali  oblaky nad Cortinou, sme videli, že hory nie sú pocukrované, ale zasnežené a pripravené na letnú lyžovačku. Večerný briefing priniesol nečakanú správu. Trať skrátená na 85km namiesto 118, štart posunuli na rannú hodinu a prevýšenie max 3.500 m. Podmienky vraj nie sú vhodné a nad 2.000 m dokonca nebezpečné… Neviem, aké tie podmienky boli, neviem ako zradné Dolomity sú a či strach zo strany horskáčov bol oprávnený, beh sme si plánovali užiť aj v skrátenej verzii. Radosť z hôr sa nedá pokaziť malichernými poznámkami o dĺžke preteku. Aj pasta party bola pripravená a nebolo sa kam ponáhľať, noc namiesto behu, prespíme a ponúknuté pivko nebol dôvod odmietať.

IMG_0347

Ráno bola obloha jasná a vonku 4 stupne. Atmosféra na štarte rozohrala bežeckú dušičku, okolo nás pobehovali chrty a neúnavné zajačiky duracell, nabité energiou  pripravené vyštartovať, akoby sa nevedeli dočkať tej chuťovky v podobe 85 kilometrov nad Cortinou.

DCIM101GOPRO

Štart bol pomalý, had z bežcov sa ťahal do kopcov, v ktorých sme neosameli ani na malú chvíľu. Každé menšie zastavenie, alebo odskočenie znamenalo predbehnutie 5 bežcami. Udržiavali sme si dobré tempo smerom hore a v zbehoch, ktoré boli prudko bežateľné sme sa nešetrili. Sem tam som vytiahla GoPro, aby som zachytila krásu hôr, ku ktorým sa môžem vrátiť s vyloženými nohami. Zo začiatku sa mi točila hlava, neviem, či som až taký romantik, alebo je to horším krvným obrazom a výškou okolo 2.000 mn.m. Terén bol každopádne veľmi jednoduchý, výstup hore, zostup dole a potom jedna rovinka, ktorá nás úplne zabila. Nedalo sa bežať žiadnemu účastníkovi v našom časovom poli, všetci sme poslušne išli, ťukajúc palicami do bielych kamienkov, ktorými bola vysypaná cesta cca 5-7km. Zabiják na unavené nohy. Zbyněk mal jediné prianie, pivo na ďalšej občerstvovačke. Keby mne sa tak plnia priania na počkanie asi som už zajačik duracell. 🙂 Dopriali sme si hneď dve tretinkové pivká a pár kúskov parmezánu, labužnícky sme si dopriavali len to najlepšie, a rýchlo do kopcov, čakalo nás, našťastie, hodinové stúpanie.

DCIM101GOPRO

Z 1.5l camelbacku, mi ostalo v cieli pol litra vody, bez dopĺňania vody do camelbacku. Nie preto, že by sme šľapali len na pive, ale po okolitých skalách tiekla číra horská voda, neskutočne osviežujúca a „výtečná“. Ku koncu sme začali dúfať v 15 hodinový čas,  síl bolo dosť, nebol dôvod sa šetriť. Posledný masaker do Cortiny ma trochu odrovnal, nenajedla som sa poriadne, dúfajúc ešte v jednu občerstvovačku a ostalo mi zle od žalúdka. Zmena trate, tiež spôsobila, že sme nevedeli, presne odhadnúť, čo nás čaká. Ale tempo sme si držali, vytiahli sme čelovky. Posledné kúsky parmezánu, ešte jedno pivko pred poslednými 5 kilometrami, a juchúúú smer cieľ. Budú tam ešte ľudia fandiť, budú nám tlieskať, zaštekne po nás aspoň pes, kým dobehneme? Jasnéé, v Cortine to žilo, ľudia po ulici kričali Bravi Brava, (čo asi rozlišovali podľa pohlavia, ťažko povedať, keďže naša talianska slovná zásoba pozostávala zo štyroch slov) Nakoplo nás to, úsmev taký široký a pocit taký radostný, dokáže vyvolať ľudský potlesk. Sme v cieli 14:13, pani nás víta a pýta sa odkiaľ sme. You are from Slovakia and you from Czech, so Czechoslovakia. Yes, my dear all together, forever.

IMG_0424

Krásna Cortina, nádherný beh, atmosféra, taká, že mám oči ešte trochu lesklé a úsmev stále široký. A nabudúce prídeme možno opäť, aby sme si dali celé Lavaredo Ultra Trail, tak ako má byť.