Trojkráľová trojka

Minulý rok Zbyněk ponatriasal vianočné kilá na Corsa della Bora v Taliansku a tento rok sme spoločne roztápali tuky na domácej pôde, hodinu cesty od chalúpky, kde dedo strážil Gabka. Trojvŕšie s prevýšením 886 metrov na necelých 19 kilometroch sme si tak užili tentoraz bez hlavného fanúšika. Na tri krále o krok dále sme sa posunuli, keď sme zavítali na Adamovu dvadsiatku v Strážovských vrchoch.

V Ľútove sme sa zvítali, popriali a vybozkávali  kamáratov v novom roku, žeby sme v zdraví užili prestupný, volebný a hlavne bežecký rok 2020. Na trať sme vyrážali asi stovka bežcov na 10 aj na 20 kilometrovu trať. Čakala nás Vysoká, Kňaží stôl a Bradlo. Mne nohy oťaželi hneď na lúčke za Adamovým domom. V tichosti a spokojnosti som nechala újsť každého, kto mal záujem naháňať sa už od začiatku. Veď som si ja dobre obzerala športové kluby na oblečení, to už  dnes má každý tričko z nejakým ŠK, a ku nám do PK sa nikto nepridá. Treba k tomu pupok to je podmienka inak aj kondička sa hodí, lebo keď sa súdok narazí, bez tréningu to je ťažko ho doraziť. V pivnom klube nie je veru ľahké byť, hlavne v kopcoch, ale aj v zbehoch, keď pupok treba pred foťákom skryť. Ale kilá sme prevetrali v peknom prostredí, trochu po snehu s peknými výhľadmi, na singláčoch, kde nohy len tak tancujú. Zbehlo to rýchlo, v trojkráľovo-novoročnom rozjímaní. Zbyněk dobehol v krásnom čase 2:04 ja 20 minút za ním. Medaila sa mi už neušla, chápem, veď po posledných ani pes nebrechol, ale zato Rado nám krásnu fotku spravil, a takto nám dobre bolo opäť medzi známymi.

 

 

Zápisky Mičúrínov 2019

12 Jún 2019

Zima nebola dlhá ani obzvlášť chladná, no jar bola neobvykle studená. Prvé slnečné lúče hriali nádejou na prebudenie, ale nakoniec sme dlho čakali kým začne naozajstná jar. Chlad sa dral pod kožu a kúrili sme ešte aj v apríli. Ešte ani jeden rok som nebola z tak dlhého nástupu jari otrávená ako tento rok. Výhodou bolo, že zmrznutí chlapi v kalendári nám nemali moc, čo zobrať, keďže toho veľa nezakvitlo, za to oni prikvitli v polovici apríla.

To už sme mali po reďkovkovej nádielke zo skleníka.  Polovica šalátov skončila na komposte. Zakvitli skôr ako sme ich stihli minúť pri grile. Grilovalo sa v apríli málo, pivo netieklo a skôr sme si varili čaje, pri medardovských dažďoch, ktoré prišli tak nejak uprostred mája. Prvé plody zimoleza tešili najmenšieho pomocníka, ktorý sa nevedel nabažiť tej kyslej chuti. Keď konečne prišlo leto, stihli sme čerešne obrať za horúca na začiatku júna. Hrášok som sadila na trikrát, nech máme úrodu postupne, čo zas až tak nevyšlo. Prvá várka sa rozbehla až s dažďom a posledná ju v slnečných lúčoch dobiehala. Tak sa pasieme na troch stanovištiach. V skleníku sa už pyšnia paradajky, papriky sú akési slabšie tento rok a uhorky v skleníku nechceli vôbec vyjsť a ani vonku sa im akosi nedarilo, zasadili sme teda kupované priesady. Dlho sa v pôde nič neobjavovalo, žiadne hokkaida, žiadne tekvice tak som zo zúfalstva sadila semienka kam mi napadlo. A teraz fakt neviem, čo je čo. Ale takto to bolo aj v minulom roku a úroda bola neúnosná.

15. júl 2019

Uhorky sa pomaly rozbehli, teplé letné dni trvaly dva týždne, keď sa začala aj stará chalupa prehrievať. Prišo ochladenie, ale dovtedy sa rozbehli rajčiny, uhorky, hokkaido aj cvikle, ale pri zalievaní mi ostáva ťažko na duši. Záhrada pripomína spúšť po vojenskom nálete. Hlodavce, hraboše, myši premnožené nenásytné chlpaté stvory, ktoré mi zožrali skoro všetko. Dokážem sa vysporiadať s tým, že veci nejdú podľa predstáv, že petržlen opäť nevyšla, že uhoriek nebude veľa, ale nedokážem prehrýzť cudzích návštevníkov, ktorí mi ničia úrodu. Mám chuť sa na to vykašlať, ale stále dúfam, že hokkaido, ktorá zabrala celý záhon nakoniec prežije, ak začne opäť svietiť trocha slnka, lebo posledné dni neboli veľmi sľubné. Prvý júlový týždeň, už skoro tradične, patrí včelám. Dovolili sme si pozbierať ich úrodu a naše experimentálno-intuitívny prístup nám priniesol slušnú nádielku, začo včelám opäť ďakujeme. Kým mám jedno očko na malom včelárovi, druhé nepozorne sleduje včelarinu na dvoch úloch, ktoré sa nám nepodarilo rozšíriť, ale napriek tomu sme so zásobami spokojní.

14. august 2019

Hokkaido pomaly zbieram do komôrky, s maslovou tekvicou nemám skúsenosti, ale o chvíľu sa budem vypekať v rúre, aby sme uprostred leta trochu zakúrili v chalupe. Hrozno visí a veľmi pomaly v teplých slnečných lúčoch dozrieva. Večery sú neobvykle daždivé a obávam sa, že pleseň napadne posledné ovocie tohto leta. Na jabloniach a slivkách po minuloročnej nádielke skoro nič nedozrieva. Ostáva nám len hrozno a dozrievajúce černice a maliny. Zbyňkovi sa podaril aj kýblový projekt. Nasadil baklažán a prisadil k nim rajčiny. Malé ľuľky už visia a tešia sa na gril. Na chalupe sme strávili tri dovolenkové týždne a nevieme sa nabažiť letnej pohody a záhrady. Postupne zbierame rajčiny, papriky a uhorky, hoci paprík je menej, zato chilli dozrieva v rôznych farbách.

28. september

Tekvice šalia. Dozrievajú a kvitnú, ťahajú sa po celej záhrade, jedna sa dokonca objavila v skleníku oneskorene a má prvý plod uprostred septembra. Uhorky zbierame v taškách a pred začiatkom októbra zbieram nakladačky, oneskorený projektík, keď sadeničky vyšli až niekde uprostred leta. Na záhrade ostáva ešte zeler a uschnutá slnečnica, ktorej koreň podľahol silnej búrke a vetru. Koniec leta bol neobvykle daždivý, než sme sa spamätali z hrozna už nepozbierame nič, niečo zplesnivelo, niečo oschlo. Začína padať lístie a orechy. Vďaka dažďu sú septembrové maliny veľké a stále chutné.

31.december

Z orechov sme nakoniec veľa nemali, čo nakoniec nie je až taká škoda, ešte máme z minulého roka. Lístie sme pohrabali na kopu pre ježkov, aby mali kde spať, ale najskôr sme si do sýtosti zaskákali, aby sme tú kôpku pekne stlačili. Zbyněk zrotávatoroval políčka. Porýľoval skleník. Ja som pred prvými mrazmi zasadila cesnak. Zeler sme zbierali ešte v decembri do polievky. Dokončila som svoj vysnívaný drevený projekt.  Vyrobila som si drevenú dosku s modrou živicou a tak mám tečúcu rieku priamo v kuchyni. Ale to už záhrada pomaly odpočívala, pár jabĺčok sme uložili do pivnice, tekvice pečieme ešte po vianociach, zakŕmili sme včely a naposledy pokosili trávu. Zdalo sa, že sa hádam budeme aj nudiť, ale nakoniec sme piekli medovníčky, robili všakovaké vianočné ozdoby a s vďakou k záhrade a prírode začali odpočívať.