Prešporský ultra punk

Nikdy sa nám nechcelo ísť na Prešporsky Ultra Trail, 100 kilometrov v okolí Bratislavy znie šialene, 74 kilometrov s prevýšením 2850 metrov už znelo rozumnejšie, teda ultra punkovo a bez fáboriek, len po turistických značkách. Gabko mal o zábavu postarané, prišiel dedo a my sme si išli užívať Prešporok a okolie.

Na štarte bola príjemná zmeska kamarátov, známych aj nováčikov. Štartovali sme na parkovisku už skoro za svetla a v náladičke. Dúbravská hlavica so zbehom do Devína okolo Sandbergu otvorila fotogenické okienko, Zbyněk bol utrhnutý z reťaze rodičovských povinností, fotil vykecával a užíval si krásne ráno. Celkom to šlo, dokonca mi nevadil ani prebeh cez mesto, zlomilo sa to až niekde za Horským Parkom. Chcela som to mať už za sebou. Zbyněk mi naordinoval rodhiolu, rozchodnicu rúžovú.  Adaptogén na posilnenie mysle. Rozchodnica, ktorá sa rozišla s mojím telom. V mysli vznikla mylná predstava, že by som mohla podať určitý bežecký výkon. Telo sa vzbúrilo a odmietalo postupovať podľa týchto šialených predstáv. Telo hlásilo do mozgovej centrály bolesť päty, potom piriformisu, najutajenejšieho, malého, zradného svalu, ktorý sa nedá rozmasírovať. Pred Mariankou nás obehli Vlado s Martinom, ktorý si koniec sezóny užívali vo veľkom rumovom štýle. Dala som na ich radu a pivečkom v Marianke som zaliala neľútostný boj, ktorý rozum a telo so sebou zvádzali na 43 kilometri. A začal beh od šenku k šenku, po stopách behu Lamač-Stupavy,  Beh na Pajštún, Beh Kamzík Baba Kamzík. Občerstovačky začali byť na náš vkus trochu ďaleko, čo vyznieva ako žart, ale pivo v rozostupe 10 až 18 kilometro  rýchlo vyprchalo. Inak čisté obžerstvo, všetkého veľa až sa bolo treba krotiť.

Cesta začala ubiehať a ani Pajštún nebol nejak vyšší, len menšou prekážkou do cieľa. Pod Dračím Hrádkom sme sa skoro ani nezdržiavali, začali sme byť ťahaní prítažlivosťou cieľa. Krtko s Dušanom a partáčkou boli stále nadohľad, až za Bielym krížom zaostali. Neúnavný Vladko s Martinom nám robili spoločnosť skoro celý pretek. No náš silný finiš a chuť na pivo nám nedovolil zastaviť. Ostáť stáť na asfalte 2 – 3 kilometre pred cieľom mohli byť osudovo-betónové. Dobehli sme za 11 hodín, 74 kilometrov nám garmin nakoniec dal s prevýšením 2450 metrov. V cieli už pivo zo Zbyňovaru nebolo (dúfam, že chutilo), ale pilo sa vo veľkom. Toľko narodenín sme nezapili za celý rok, zdá sa, že najlepší ultráci boli narodení v októbri. Užili sme si trať, jedlo, pitie a to všetko s množstvom kamarátov. Ďakujeme za perfektnú októbrovú žúrku.

Javornícka 100, vol.5

Javornícka stovka svietila v mojom kalendári ako jediná stovka v roku. Hoci som pobehovala a trénovala celý rok, zdalo sa mi, že to nebude stačiť, rok 2019 mi nebol naklonený, no priniesol aj novú úroveň tréningu, ktorý som zamerala na väčšiu rovnováhu. Vďaka príprave na triatlon sa okolo mňa šírila neodolateľná vôňa chlóru a na nohách som mala kérky od oleja po bicykli. No na Kysuce a Javorníky som išla už po piaty krát a zdalo sa, že ma nemôže nič zastaviť.

Tešila som sa na stretnutie s kamarátmi, na výbeh, na voľno a do cieľa, kde si spokojne všetci podebatíme, predtým než pôjdeme spať do spacákov na ZŠ Lysá p. Makytou. Všetko sa zdalo byť jednoduché, známe a radostné už od príchdu do telocvične v Čadci. Spánok pred pretekom nie je dôležitý, ráno sa po prechrápanej noci budím s úsmevom na tvári. Otravujem s radostným natešením ešte neprebudené tváre. Kávička a koláčik z bufetu SVK Ultra Trail ma zachránili, lebo som si nestihla kúpiť raňajky.

Ráno bolo neobvykle teplé a takým mal byť celý deň. Slnečný, farebný a veterný. No čo ešte viac si priať. A tu bol celý problém. Všetko vychádzalo, až sa z toho moja hlava nedokázala spamätať. Čeliť stresu je prirodzené, nepohoda ma vytrháva z nudy. Z pozície hrdinky, bojovníčky za moje lepšie ja, ťažím silu a chuť užívať si života. S čím som sa evidentne nedokázala vyrovnať bola pohoda. Pobehovať po Javorníkoch ako radostný hippie mi nesedelo a tak jediné, s čím som mohla začať bojovať, som bola ja sama. Prebudil sa vo mne hádavý jašter, ktorý by sa prehrýzol Freudovou pohovkou ako červ a rozložil jeho teórie na márnivý prach. Okrem toho červa, som bežala sama.

Z dlhej nad Kysucou sa mi zdalo, že postupujem napriek vnútornému boju celkom dobre. Prestala som sledovať hodiny, aby som nenašla ďalšiu zámienku na hádku. Na Semeteši som sa zdržala len nevyhnutnú dobu na dotankovanie a bežala som, čo najrýchlejšie na Portáš, kde ma mal čakať Zbyňek, aby ma zbavil tej jašterivej obludy. Chodiť ma nebavilo, tak som bežala a zdalo sami, že postupujem celkom dobre, hlava začala racionálnejšie uvažovať a telo sa hýbalo vpred už len zo zotrvačnosti. Pomaly som sa začala pripravovať na dlhý hrebeň, ktorý sa v tme natiahne o 3,5 kilometra práve vo chvíli, keď už by som očakávala, že bude Portáš. Tma je záhadná vec a tak isto aj ten hrebeň. Zúfalý pokus o prebehnutie TOHO úseku, sa nepodaril. Smerovník s 3,5 kilometrovou jóbovku ma nezlomil, to až ten ďalší, keď na Portáš ostávalo ešte jeden a pol kilometra som sa skoro rozložila na rašelinu. Na chate som si už pod Zbyňkovým velením dala pohár piva, normálne alkoholického na skľudnenie hormónu. Ani ten nepomohol, za Makytou som už mala toho plné zuby. Znervózňovala ma myšlienk na zjazdovku na Beňadín, denervovalo ma, že tma naťahuje kilometre proti metrickému systému. Neistota, či vôbec dôjdem do cieľa. Tak som toho jaštera vypustila, v tom lese nad Beňadínom, v škreku spolu s akýmisi vtákmi, čo pripomínali opice.

img_0024

Zjazdovka nakoniec nebola taká strašná, blikačka blikala a ešte aj lúky boli behateľné. Nič už však nezvrátilo čas 18:01, v ktorom som dobehla piatykrát do cieľa Javorníckej stopäťky s prevýšením 4480 metrov. V cieli bolo opäť super, my dvaja so Zbyňkom, kamaráti, ich novinky, dojmy a pocity. Tieto akcie sú ako zájsť na pivo po práci. Avšak na pivo treba dobehnúť po trati, o ktorej nikdy nevieš, čo ťa stretne alebo čo ťa vnútorne obnaží. Všetko išlo minulý rok ľahšie. Všetko bolo krajšie, pocity radostnejšie. Ostáva už len poučenie: žiadne pivo netreba brať príliš ľahkovážne a že nech sa rok zdá byť naprd už odpolovice, keď to vzdáš, nemôžeš nad sebou zvíťaziť.