Moja siedma účasť na Lazovej stovke, ak nerátam jednu Covidovú self-supported, sa blíži. V piatok po práci vyražam na klasický road trip smer Prašník – RS Dúbrava. Tentokrát to beriem cez Záhorie so zastávkou v Prievaloch na pivo v Sandorfe. Pivo však beriem len fliaškové a pokračujem ďalej. V stredisku už je dosť rušno, a tak rýchlo parkujem, aby som mal v aute rovinu na spanie. Dávam si večeru a pivko zo Sandorfu a idem sa zaregistrovať. Po registrácii si dám ešte jedno pivo a idem spať.

Ráno ma prebúdzajú svetlá áut bežcov, čo si dopriali luxus spánku doma v posteli, ale čas štartu sa blíži a tak sa chystám a s dropbagom v ruke idem na štart. Prichádzam práve včas, sotva ho dám na kupu, už je odštartované. Som síce medzi poslednými, ale rýchlo sa posúvam dopredu. Nad Lopúšnou dolinou ma zastihne brieždenie.

Na kontrole “Bradlo” sme krátko pred jej oficiálnym otvorením, ale “švédske stoly” sú už nachystané, a tak hádžem do seba pár drobností a pokračujem ďalej smer Podbranč. Trasa je rovnaká ako po minulé roky. Na kontrole Podbranč by mala byť Gabika s Gabkom, len ich najprv nikde nevidím, až zrazu zbadám za rohom Gabka. Dávam si nealkoholické pivo a sušienku a lúčim sa s kontrolou, ďalší cieľ – Vrbovce.

Ide sa mi na počudovanie stále dosť dobre, a tak do Vrboviec prichádzam pred jedenástou. Dávam si len tekutiny. Stále nie som hladný a úprimne sa už teším na polievku vo Filipovskom. Tu nám Slavo zariadil viacmenej “cestný úsek” a s cedulkami o sklone a dĺžke stúpania mám pocit ako na cyklotrenažéroch. Snažím sa čo najviac využiť relatívne dobrej behateľnosti tejto časti, aby som si zlepšil priemerku. Konečne Filipovské a vysnívaná polievka. Rýchlo ju zjem, doplním tekutiny a fičím ďalej smer Javorina.

Tento úsek ma asi najviac vytrápil. Sotva sa vlečiem, a keď na Javorine stretávam môj support tím, tak sa mi skoro ani nechce ďalej. Nakoniec ma ale namotivujú a ja si pomaly klusám do Cetuny.

Tam si doprajem jedno čapované a slaninu a môžeme vyraziť ďalej spoločne s Danom. On síce len kráča, ale ja musím za ním občas aj pobehnúť. Nakoniec dolu kopcom do Višnoveho sa mi ho podarí aj rozbehnúť. Za Višnovým nás čakajú krásne singletracky až skoro po Veľký Plesivec. Užívame si pomalý západ slnka, ale až po poslednú kontrolu to ide stále bez čelovky. V Šípkovom už len kofola a môžeme sa vidať na posledný úsek.

Tu to Slavo nostalgicky poňal cez Vrbové, ale okrem tej nostalgie samotná trať nestojí za veľa, a tak som rád, keď sa vymotáme z Vrbového a okolo priehrady zamierime k poslednému stúpaniu. Za ním už len rovinka a zbeh rozjazdenou lesnou cestou a sme v cieli, tentokrát s výsledným časom 17:28. Sice o 8 minút horší čas ako minule, ale inak maximálna spokojnosť. Tam už len kofola a pár slov s kamarátmi a môžem sa vidať na cestu domov lemovanú lesnou zverou.

Májové prebehy patria Strážovským vrchom. Kopce pomaľované roznymi odtieňmi zelenej, listnáče s ihličnanmi, lúky plné voňavých bylín a to všetko na 50kilometroch s prevýšením 2500 metrov. Noc pred štartom som mohla trochu viac pospať, ale nie som askét, ani bohvieaký atlét, tak som si užívala s kamarátmi pekný piatkový večer pri vínku.

Tak trochu to bolo poznať od samého rána. Ale prestalo pršať, chlapci ma zaviezli na štart a moju priepustku v kopcoch mi nemohlo nič pokaziť. No jedine, žeby mi nenaskočila navigácia, to som úplne stratená. A keď sa má čo pokaziť, to sa rado pokazí. Po dvoch-troch kilometroch som musela budíky trochu preklikať, lebo mi nechceli ukazovať smer. Trať poznám, ale za rok sa môže v našich kopcoch veľa zmeniť, alebo aj celé lesy možu zmiznúť. Našťastie nezmizli, krásne sa zelenajú nad Trenčianskymi Teplicami, kde bol štart aj cieľ. Príjemné počasie, žiaden dážď ani spaľujúce slnko, to sa mi bude cupkať. Zuzka mi po štarte vraví, že som asi vo forme, a mne ďalších 10kilometrov máta v hlave, či neprepaľujem. Keď ma v stúpaní na Baske došla, aspoň sme trochu pokecali, potiahli ma aj po hrebeni ešte kus, ale nemohla som ich ľahúčke tempo ustáť. Len som ich sledovala, ako sa vzďalujú a ja môžem opäť trochu rozjímať osamote. Do druhej občerstvovačky k bufetu Partizán, ma trápili kŕče v lýtkach a to som si nechcela ani predstaviť, ako budem stúpať na Vápeč a ešte aj bez palíc. Na občerstvovačke som si zobrala magnézium a nejaké bublinky, ale neostalo mi bohvieako lepšie. Tak len pokorne a v tichu mi trebalo na Vápeč vystúpať. Niekde mi palice naozaj chýbali, inde mi aspoň zbytočne nezavadzali. A keďže myseľ je programovateľná, tak som sa presvedčila, že bez palíc mi to predsa len ide lepšie, do kopca na prd, ale zvyšné úseky zľahúčka. Čo bola požičaná mantra od Zuzky. Na Vápeči som si urobila dôkazovú fotku, radšej dve, lebo vždy tam je niekoho riť, taká tam býva tlačenka. A hybaj do Poruby.

Na tretej, poslednej občerstvovačke bola kempovacia stolička, do ktorej som sa nachvíľu zložila. Zlatí dobrovoľníci vraj, či mi netreba voľačo. Netreba, vyzerám asi úboho, ale som v pohode. Tak som radšej suché, slané TUC dožula poklusom do posledného 15 kilometrového úseku. Jooj, tento úsek nemám rada, ale kódovací program na túto obernudu fungoval. Vedela som, čo ma čaká, zľahúčka som bežala, čo sa behať dalo, a odchodila kopce. V osamení, až som sa bála, že som posledný človek na trati. Veľmi príjemný les, krásne mohutné buky, jemné behateľné vlnky, ale hrozná otrava. No v Tepliciach opäť akcia ku dňu matiek zaplnila námestie, čo bolo počuť aj v lese nad mestom. Dobehla som s Gabkom, a dokonca o 22 minút rýchlejšie ako minulý rok. Plán bol zabehnúť 50tku pod osem hodín. Podarilo sa, hoci len o dve minúty. Ale bolo pivečko, boli kamaráti a bolo mi opäť fantasticky. Akcia SVK Ultra Trail sú top, stále pribúdajú noví bežci, ale ostávajú aj tí starí známi. A za to som vďačná, že ich mám kde stretnúť.