Tak ako každý rok, ani tento nebol výnimkou a ja som bol už v predstihu prihlásený na Lazovú stovku. V práci som si zobral voľno, že si doprajem kľud a vyrazíme o deň skôr na chalupu. No ale tráva bola vysoká a tak doobeda trávim s kosačkou. Po obede už len balím veci do auta, aby som o 16-tej vyrazil smer Prašník. Na Prašníku je zatiaľ málo ľudí a tak parkujem hore na lúke a rovno točím auto, aby sa mi lepšie vychádzalo, čo sa ukazuje ako prezieravý fakt. Peťo už zapisuje účastníkov a tak mu pomáham pri pivku skladať materiál pre bežcov. Spanie už mám vytunené 10 cm matracom a tak prespím celú noc a zobúdzam sa až o 4 ráno na bubnovanie kvapiek na strechu. Ale predpoveď som poznal, tak ma to neprekvapuje, veď o 5-tej to má skončiť a o piatej startuje rovnako ako ja aj väčšina bežcov. Balím sa minimalisticky, v batohu sú len drobnosti, žiadne oblečenie. Náhradné si dávam do dropbacku, ale nakoniec ho ani nevyužijem.

Dropback odovzdávam tesne pred piatou a než stihnem vyjsť von, je odštartované. Začína klasické obiehanie, ale smerom do kopca po smyklavom povrchu to ide pomaly. Za prvou kontrolou prechádzame do bežateľného terénu a tak sa pole trochu trhá. Ja si idem na pohodu, cieľ je byť na bradle tesne po 6:30, kedy sa oficiálne otvorí kontrola. Nakoniec som tam 6:37, dlho sa nezdržiavam a idem ďalej.

Trasa na Podbranč je rovnaká ako po minulé roky a tak jediné, čo ma trochu prekvapí, je podiskované pole, cez ktoré sa veru bežať nedá. Ale aspoň prestáva mrholiť. Kontrola ma trochu prekvapuje, nikde nikoho, ale ako ma zbadajú, už otvárajú dvere a volajú ma dnu. Kopec známych tvárí a ja neviem, komu skôr odpovedať. Čapujem si čaj a do neho colu, niečo zobnem a idem ďalej. Predpoveď bola jasná, dážď na Javorine okolo 13-tej a tak sa treba ponáhľať. Ide sa mi dobre, dole kopcom bežím voľnejším tempom a do kopca kráčam, ale o dosť lepšie ako po iné roky a aj obieham zopár bežcov. Na kontrole vo Vrbociach nás čaká dropbag, ale nakoniec si ho ani nehľadám, len sa očerstvujem, dopĺňam softflask a keď zbadám punčové rezy, tak si dávam odhadom zo 4x.

Za Vrbovcami nás čaká stúpanie na Žalostinú, z ktorej sa otvárajú krásne výhľady do okolia, až po Veľkú Javorinu, ktorá sa pekne belí. Slnko svieti a aj terén nie je až taký blatistý a tak sa dá sem tam aj bežať, len v zbehu do Javorníku bežíme cez pole s dobré, že nie kilovými závažiami na nohe. V Javorníku príde ešte k menšej zachádzke, asi nejaký lokálny záškodník nám pridáva 2-3 km. Na kontrole ma už čaká celá rodina, dávam si polievku, radlera, dopĺňam softflask a spolu s Gabikou a Gabkom, ktorý ma odprevádzajú z kontroly, pokračujem smer Javorina.

Po asi 300 metroch sa otáčajú a ja si idem zase sám hore, ešte pred Megovkou sa zatiahne a zrazu padajú krúpy, ale hneď to aj ustáva, aby sa po chvíli zase spustili. Nahadzujem nepremokavú bundu a poslušne dupem do kopca. Snažím sa si držať tempo, ak sú dole krúpy, viem, že hore bude sneh a ten ma víta na Kubíkovom vrchu, od neho viac či menej sneží až za Veľkú Javorinu, na ktorej je súvislá vrstva. V zbehu do Cetuny ideme všetci opatrne, ale aj tak hodím jeden pád, našťastie na snehu, takže ostávam čistý, ale mokrý.

V Cetune nás víta na kontrole slniečko a úplne iný svet. Idem ďalej cez pamätník ROH, kde nenachádzam kontrolu, na rozdiel od iných rokov bola vraj na smerovníku (mám ho aj na fotke, ale nevidím ju tam). Zbeh do Lubiny je už vysmýkaný a to ani netuším, aký zbeh bude do Višňového. Vďaka ťažbe je to z obtiažami priechodné, čo krok, to šmyk a na ceste pár centimetrov bahna. Našťastie to po asi 500 metroch končí a dá sa bežať. Na kontrole známe tváre a tak ma hostia aj z vlastných zásob piva. Ono veľkú škodu dnes nenarobím, skôr len potrebujem zmeniť chuť v ústach od tej koly a čajov. Za Višňovým nasleduje môj obľúbený úsek singláčov až po Veľký Plešivec, pred ktorým vyťahujem čelovku. Za nim nás čaká Šípkové, len sa k nemu cez tie nekonečné polia prepracovať.

V Šípkovom dobieham bežca predomnou a spolu prichádzame na poslednú živú kontrolu. Nezdržujem sa ale dlho, skoro nič nepotrebujem a tak vyrazíme už spolu na posledný úsek. Zo začiatku sa dá ešte trochu bežať, ale potom do kopca a cez čerstvo osiaté dažďom zmáčané pole je to docela utrpenie. Za ním nás čaká ešte posledné stúpanie na Tlstú a za nou už len šmyklavkou do cieľa. Vo finále čas 18:12, not bad na dané podmienky, ale v roku 2017 za podobných podmienok, som bol o pol hodinu rýchlejší.

O rok som tu hádam zas a Slavovi, tomu patrí obrovská vďaka za túto perfektnú akciu a ešte raz všetko najlepšie k tvojmu jubileu, Slavo.

Moja siedma účasť na Lazovej stovke, ak nerátam jednu Covidovú self-supported, sa blíži. V piatok po práci vyražam na klasický road trip smer Prašník – RS Dúbrava. Tentokrát to beriem cez Záhorie so zastávkou v Prievaloch na pivo v Sandorfe. Pivo však beriem len fliaškové a pokračujem ďalej. V stredisku už je dosť rušno, a tak rýchlo parkujem, aby som mal v aute rovinu na spanie. Dávam si večeru a pivko zo Sandorfu a idem sa zaregistrovať. Po registrácii si dám ešte jedno pivo a idem spať.

Ráno ma prebúdzajú svetlá áut bežcov, čo si dopriali luxus spánku doma v posteli, ale čas štartu sa blíži a tak sa chystám a s dropbagom v ruke idem na štart. Prichádzam práve včas, sotva ho dám na kupu, už je odštartované. Som síce medzi poslednými, ale rýchlo sa posúvam dopredu. Nad Lopúšnou dolinou ma zastihne brieždenie.

Na kontrole “Bradlo” sme krátko pred jej oficiálnym otvorením, ale “švédske stoly” sú už nachystané, a tak hádžem do seba pár drobností a pokračujem ďalej smer Podbranč. Trasa je rovnaká ako po minulé roky. Na kontrole Podbranč by mala byť Gabika s Gabkom, len ich najprv nikde nevidím, až zrazu zbadám za rohom Gabka. Dávam si nealkoholické pivo a sušienku a lúčim sa s kontrolou, ďalší cieľ – Vrbovce.

Ide sa mi na počudovanie stále dosť dobre, a tak do Vrboviec prichádzam pred jedenástou. Dávam si len tekutiny. Stále nie som hladný a úprimne sa už teším na polievku vo Filipovskom. Tu nám Slavo zariadil viacmenej “cestný úsek” a s cedulkami o sklone a dĺžke stúpania mám pocit ako na cyklotrenažéroch. Snažím sa čo najviac využiť relatívne dobrej behateľnosti tejto časti, aby som si zlepšil priemerku. Konečne Filipovské a vysnívaná polievka. Rýchlo ju zjem, doplním tekutiny a fičím ďalej smer Javorina.

Tento úsek ma asi najviac vytrápil. Sotva sa vlečiem, a keď na Javorine stretávam môj support tím, tak sa mi skoro ani nechce ďalej. Nakoniec ma ale namotivujú a ja si pomaly klusám do Cetuny.

Tam si doprajem jedno čapované a slaninu a môžeme vyraziť ďalej spoločne s Danom. On síce len kráča, ale ja musím za ním občas aj pobehnúť. Nakoniec dolu kopcom do Višnoveho sa mi ho podarí aj rozbehnúť. Za Višnovým nás čakajú krásne singletracky až skoro po Veľký Plesivec. Užívame si pomalý západ slnka, ale až po poslednú kontrolu to ide stále bez čelovky. V Šípkovom už len kofola a môžeme sa vidať na posledný úsek.

Tu to Slavo nostalgicky poňal cez Vrbové, ale okrem tej nostalgie samotná trať nestojí za veľa, a tak som rád, keď sa vymotáme z Vrbového a okolo priehrady zamierime k poslednému stúpaniu. Za ním už len rovinka a zbeh rozjazdenou lesnou cestou a sme v cieli, tentokrát s výsledným časom 17:28. Sice o 8 minút horší čas ako minule, ale inak maximálna spokojnosť. Tam už len kofola a pár slov s kamarátmi a môžem sa vidať na cestu domov lemovanú lesnou zverou.

Májové prebehy patria Strážovským vrchom. Kopce pomaľované roznymi odtieňmi zelenej, listnáče s ihličnanmi, lúky plné voňavých bylín a to všetko na 50kilometroch s prevýšením 2500 metrov. Noc pred štartom som mohla trochu viac pospať, ale nie som askét, ani bohvieaký atlét, tak som si užívala s kamarátmi pekný piatkový večer pri vínku.

Tak trochu to bolo poznať od samého rána. Ale prestalo pršať, chlapci ma zaviezli na štart a moju priepustku v kopcoch mi nemohlo nič pokaziť. No jedine, žeby mi nenaskočila navigácia, to som úplne stratená. A keď sa má čo pokaziť, to sa rado pokazí. Po dvoch-troch kilometroch som musela budíky trochu preklikať, lebo mi nechceli ukazovať smer. Trať poznám, ale za rok sa môže v našich kopcoch veľa zmeniť, alebo aj celé lesy možu zmiznúť. Našťastie nezmizli, krásne sa zelenajú nad Trenčianskymi Teplicami, kde bol štart aj cieľ. Príjemné počasie, žiaden dážď ani spaľujúce slnko, to sa mi bude cupkať. Zuzka mi po štarte vraví, že som asi vo forme, a mne ďalších 10kilometrov máta v hlave, či neprepaľujem. Keď ma v stúpaní na Baske došla, aspoň sme trochu pokecali, potiahli ma aj po hrebeni ešte kus, ale nemohla som ich ľahúčke tempo ustáť. Len som ich sledovala, ako sa vzďalujú a ja môžem opäť trochu rozjímať osamote. Do druhej občerstvovačky k bufetu Partizán, ma trápili kŕče v lýtkach a to som si nechcela ani predstaviť, ako budem stúpať na Vápeč a ešte aj bez palíc. Na občerstvovačke som si zobrala magnézium a nejaké bublinky, ale neostalo mi bohvieako lepšie. Tak len pokorne a v tichu mi trebalo na Vápeč vystúpať. Niekde mi palice naozaj chýbali, inde mi aspoň zbytočne nezavadzali. A keďže myseľ je programovateľná, tak som sa presvedčila, že bez palíc mi to predsa len ide lepšie, do kopca na prd, ale zvyšné úseky zľahúčka. Čo bola požičaná mantra od Zuzky. Na Vápeči som si urobila dôkazovú fotku, radšej dve, lebo vždy tam je niekoho riť, taká tam býva tlačenka. A hybaj do Poruby.

Na tretej, poslednej občerstvovačke bola kempovacia stolička, do ktorej som sa nachvíľu zložila. Zlatí dobrovoľníci vraj, či mi netreba voľačo. Netreba, vyzerám asi úboho, ale som v pohode. Tak som radšej suché, slané TUC dožula poklusom do posledného 15 kilometrového úseku. Jooj, tento úsek nemám rada, ale kódovací program na túto obernudu fungoval. Vedela som, čo ma čaká, zľahúčka som bežala, čo sa behať dalo, a odchodila kopce. V osamení, až som sa bála, že som posledný človek na trati. Veľmi príjemný les, krásne mohutné buky, jemné behateľné vlnky, ale hrozná otrava. No v Tepliciach opäť akcia ku dňu matiek zaplnila námestie, čo bolo počuť aj v lese nad mestom. Dobehla som s Gabkom, a dokonca o 22 minút rýchlejšie ako minulý rok. Plán bol zabehnúť 50tku pod osem hodín. Podarilo sa, hoci len o dve minúty. Ale bolo pivečko, boli kamaráti a bolo mi opäť fantasticky. Akcia SVK Ultra Trail sú top, stále pribúdajú noví bežci, ale ostávajú aj tí starí známi. A za to som vďačná, že ich mám kde stretnúť.

Prišli sme sa zaregistrovať ráno do Sokolovne, kde bola ozaj len hŕstka ľudí. Štart bol rozdelený podľa dĺžky trate. 25 kilometrový okruh s prevýšením 540 m štartoval o 11 hodine. Snažila som sa presvedčiť Zbyňka, či by si predsa len nepredĺžil pohyb v prírode, čerstvo pocukrovanej novembrovým snehom. No chlapský soplík neoblbneš, raz je zelenší, odporúčania odborníkov radia kľud a nohy v teple alebo maximálne desať kilometrov s prevýšením 160m.

Pred jedenástou sme sa išli schladiť pod slavobránu Morkovského biku, triatlonu a najnovšie aj behu. Morkovice-Slížany sú svojím športovým zanietením preslávený. Na štart som sa postavila so známym z ultrabehov a ďalšou skupinkou bežcov. V celkovom počte 15 kúskov. Bolo jasné, že budem posledná, ale všetko nasvedčovalo tomu, že to bude zábava. Bežala okrem mňa ešte jedna žena. No mala také dlhé nohy a rýchle tempo, že sme si ledva popriali veľa zdaru.

Ušli mi samozrejme všetci, trať mala byť dobre značená a ja som sa s veľkým kľudom zverila do rúk organizátorského značenia v absolútne neznámom prostredí. Teda až na okolie Kleštenca, ktorý poznám z cestného bickykla na Morkovském triatlonu. Po šiestich kilometroch sa zjavil stolík s dobrotami a dvaja dobrodejovia, ktorým som len zakývala a išla som naháňať skupinku chrtov. Tým ako veľmi som nezorientovaná a stratím sa aj vo vlastnej záhrade, som celú dobu netušila, kde vlastne som, bola to len zasnežená trať, miestami klzká na spevnenej ceste a poprepletaná tak, aby som čarovný stolík stretla ešte dva krát. Ale to som už nepohrdla karbohydrátmi, čo mi tam nechali 25tkári a keďže toho neostalo veľa predpokladám, že sa cez občerstvovačku prehnali kobylky z desaťkilometrovej trati, ktorá štartovala o 12tej.

Trať bola značená perfektne, dostala som sa do cieľa za 2:38 minút. Zbyněk svoju desinu zdolal za krásnych 50 minút, 5 v kategórii s 11minútami na celkového víťaza. Ja som dobehla posledná, prvá v kategórii a druhá žena. V areáli mali zapálený oheň a trochu sa mi aj z moravskej slivovice ušlo, aj spoločnosť zahriala na duši. Akcia nečakane zasnežená a úplne na jednotku.