Posledný prázdninový víkend sme sa išli zoceliť do Zell am See. Natrénované v posledné letné týždne nebolo, ale chuť bola veľká, ešte sa trošku rozbiť, než začne škola našemu prváčikovi. Naložili sme bicykle, maratónky, plavecké okuliare a vydali sa na posledného polovičného železného muža tejto sezóny.
Ironman 70.3 Zell am See láka svoje obete na cyklistický okruh, vraj jeden z najkrajších. A je to pravda. V týchto oblastiach sme odbehli Hochkönigmana, Grossglockner Ultra a stále sa sem radi vraciame. Ostali sme zacyklený v Tauroch, ale tentoraz namotávame nitky aj okolo Gabka, ktorý sa nechal zlákať závodom Ironkids, najmladšia kategória.
V sobotu v plavkách vyskúšal vodu, bola síce trochu studená, ale rozhodol, že bez neoprénu sa mu bude lepšie bežať. 50 metrov odpláva a 700 metrov už len pobeží v plavkách a tričku, lebo pravidlá platia aj pre Ironkids. 17°C voda nebola taký prolém, ako bójka, ktorá určovala smer a vzdialenosť. Čím viac ju ťahali ďalej, tým zúfalejší pohľad smeroval na jazero. Ten boj v detskom telíčku, idem_nejdem, idem_nejdem, nakoniec prevalcovala vôľa to dokázať. Pomohla som mu s prezliekaním a potom si už len užíval beh cez mesto, za potlesku na červenom koberci. Ja keď som išla do prvej triedy, sme posledný prázdninový víkend vykopávali zemiaky na beňadínskych poliach, školská lavica bola vykúpením od roboty. Ale to len taká spomienka, prežila som, a on to s nami tiež nemá ľahké.
Po detskom preteku sme išli so Zbyňkom zaviesť bicykle a tašky na cyklo a bežeckú časť do Schüttdorfu, trochu nevýhoda, že štart a cieľ nie sú na jednom mieste, ale aj takáto maličkosť sa dala s prehľadom zvládnuť, pomocou parkovísk alebo verejnej dopravy. Keď som zbadala naše bójky na plávanie, tiež mi ostalo dusno. Jeden plavecký okruh, ale zato riadne dlhý, no ako každý, aj tento mal len 1.9 kilometra, ale škaredo sa na to pozeralo.
V nedeľu ráno sme išli autobusom a vlakom na štart v predstihu a v pokoji. Zbyňek nervózny ako pretekový panic a ja nervózna z bicykla, lebo hoci je to na 90 kilometrov len 870 m stúpania, stúpaš 20 kilometrov, zvyšná trať rovinka. Plávanie sa mi ani nechce rozpisovať, postavili sme sa do radu pre pretekárov s plánovaným časom 40 – 45 minút. Skákali sme do vody na dvojsekundový piskot a teda žiadna práčka, žiadne boxerske ťahy. Bójky boli tak ďaleko od seba, že som sa chvíľami strácala, a znova nachádzala smer. Vedela som, že plávam vpred aj keď chvíľami som si tým nebola istá. Konečný čas 46 minút dokazuje, že je načase niečo s tým plávaním urobiť. Zbyňek odplával za 0:38, čo mu môžem len závidieť. Depo som odbila za 6 minút, začínam si dávať vekom riadne načas. Ešte jeden ironman a stihnem ísť aj na kávu so šľahačkou, kým obujem tretry.
Bicykel som roztočila po pansky. Rýchlo a s plným močovým mechúrom. Trať viedla prvých 20 kilometrov dole kopcom a potom 20 kilometrov horekopcom. Lenže až taká nuda to nebola. Vošli sme do tunela a ja som musela kričať od radosti, vyšli sme na kopec za Dientom a kričali od radosti ostatní. Mne sa podarilo v kopcoch obehnúť pár ľudí, tak sa nakoniec zdá, že mi tie kopce predsa len idú, len musím popustiť uzdu a užiť si aj utrpenie. Trať išla ďalej do Maria Almu a Zell am See, kde na 60 kilometri povzbudzovači liali energiu do tela akoby to bol cieľ, len trebalo ešte 30 kilometrov zamakať a nenechať sa zmiasť slávou mesta. Veľa ľudí sa nechalo ošialiť. To boli moje ďalšie skalpy. Nevedela som sa dočkať Kaprunu a svojich maratóniek. Stratégiu ako obvykle som nemala vo vzorcoch, ale pocitoch. Prezuješ, uvidíš.
Bežecká časť išla do mesta, kde dav opäť šalel. No nebol to Uprising, ale na rakúšanov aj potlesk v dvojtakte je nesmierna žúrka. Mne úsmev ostáva na tvári až po konečnú obrátku, na druhej strane jazera. Trať išla okolo jazera, ďaleko a ešte aj do kopca. V zaujímavom nastavení mysle si len opakujem, niekde tých 21 kilometrov musíš nabehať. Miesto toho, aby mi buchol dekel z metrického systému, pijem teplú kolu a lejem na seba čistú vodu na schladenie. V meste rozdávajú gumičky do vlasov, prvá zelená, druhá žltá. Podľa odbehnutých kolečiek ju dobrovolníčki zacvakli na ruku. Neplánujem prestať ťapkať a tak sa mi opäť podarilo pár ľudí obehnúť. Záverečný beh mestom, za potlesku, beh červeným kobercom do cieľa to je bodka za tohtoročnou triatlónovou sezónou. Niečo nevyšlo, a možno niečo iné sa vyjasnilo. Zbyněk si to užil, (ne)prekvapivo s minimálnym tréningom vybúchal bicykel niečo málo nad tri hodiny a beh mu tiež ušiel o minútku pod dve hodiny. Ale spokojnosť a pýcha, lebo máme dobré zasadené semienko v našom železnom potomkovi.
bezeckepotulky 