Dnes sa hľadá ultra

na margo spokojnosti Lazovky.  O Lazovke samotnej neskôr.

Každou jednou účasťou hľadáme niečo na tom ultra, Adam hľadá objektívom, inokedy vlastnou hlavou na trati. Aj my hľadáme, strácame sa v lese, nachádzame seba, prekonávame nástrahy počasia alebo vlastnej slabosti. No, nehľadáme odpoveď na dne organizátorskeho prázdneho taniera s chlebom od masti.

Teraz, keď nemôžem behať, v pozícii lotosového kvetu ticho závidim Zbyňkovi, ako sa sťažka dvíha z kresla a so stuhnutými nohami si ide po zaslúžené pivo. Spomínam na veľa akcií, ktorých sme sa zúčastnili, na prvé ráno na stovke, s oparom a novým dňom pred nami, spomínam na mokré nohy, ktoré som 120 kilometrov zabárala do kysuckého snehu zas a znova, kvôli jedinému. Cieľu? Koncu? Začiatku niečoho mystického? Ani neviem prečo, ale potom sedím s Honzom na zemi a smejeme sa spolu na historkách z ciest, z ultra, zo spoločných akcií a ja si utieram tajne slzy v pološere lebo sa mi za tým všetkým cnie. Ale ani jedna slza smiechu alebo nostalgie nepadla za smietku jedla, ktoré sme nedostali, alebo ktorá sa nám neušla. Za každý jeden zážitok som vďačná predovšetkým organizátorom, že majú chuť obetovať kopec času na úkor aj niektorých nevďačných duší, ktoré sa dožadujú dotazníka spokojnosti. Súhlasím, s diplomom o prekonaní vlastnej slabosti a zdolaní trate,  odovzdávať dotazníka spokojnosti organizátora s výkonom jednotlivých účastníkov. Posúdenie jeho výkonu, pripravenosť na trať, dodržiavanie pravidiel a etiky bežca na trati. Za nesplnenie stanoveného percentuálneho limitu, výlúčenie účastníka do odvolania, prípadne s možnosťou nápravy po polroku.

Som vďačná za bežeckú aj dobrovoľnícku činnosť, spoznávam nových ľudí a vytvárame novú históriu. S nimi z vás opadáva stres a rastie dobrá nálada. Nie ste si istí, či všetko klapne k spokojnosti všetkých, ale v závere ste radi, že ste to prežili.

Punkáči, nevzdávajme to a skúsme sa vyrovnať predovšetkým sami so sebou a zabaviť sa s ostatnými na trati, aj keď nie sme servisovaní ako závodníci formule 1 v pitsope.  Pri hľadaní ultra môže prdnúť šľacha, žalúdok alebo niekomu v bedni, ale s trochou veľkorysosti a pokory nájdeme na tom ultra viac ako len kus žvanca.

 

iné potulky

V októbri som dostala nové Fénixy 3, v garmin kalendári som tak získala záznamy o dĺžke kroku, intenzite tréningu, VO2 Max a s hrudným pásom som zažívala opätovné zblíženia. Nie vždy sme si rozumeli, ale behalo sa nám spolu dobre. Na kopček za domom vybieham najradšej, pri dobrej kondícii som na vŕšku za 33 minút pri priemernej tepovej frekvencii 150-170 úderov. No ku konci roka, keď sa kondícia mala zlepšovať, som najrýchlejšie vybehla za 37 minút, s prechodom do chôdze niekde v poslednej tretine. Nasledujúce dni som volila výbeh do polí, žiadne kopce len rovinka. Hrudným snímačom som chytala mimozemské signály, inak si 209 úderov za minútu neviem vysvetliť. V podprsenke začalo byť akosi tesno, tak som hrudný pás radšej nechávala doma. Spomalila som, a aj keď som do kopca viac chodila ako behala, les je moja radosť a nenechala som si beh znechutiť. Radosť sa   dokonca znásobila. Najskôr som upodozrievala anémiu, že sa vracia a nasadila som viac železa. Podozrenie sa rozplynulo po  pozitívnom teste a ja som v  kopcoch začala premýšľať o tréningu v tehotenstve. Skúsila som sa poradiť s internetom, najskôr v materskom jazyku. No stránky pre tehotné sú odstrašujúce svojim farebným stvárenením, jazykom mentálne slabších jedincov a radami, ktoré chcete veriť, že sa šíria internetom zo srandy. Skúsila som angličtinu aj nemčinu a výsledky začali byť o niečo uspokojivejšie. No niektoré stránky s americkou doménou sú presne ako výsledky volieb, naznačujú vznik slabomyseľného národa.

Nakoniec som to vzdala. Doktor nenamietal na bežeckú záťaž nič, ale on si ani o káve nemyslí, že by mohla nejak zvlášť škodiť. A tak skúšam na sebe počas nasledujúcich mesiacov, čo znesieme. Riadim sa opäť pulzom, lebo to je zatiaľ jediný signál, ktorý dostávam.  Viac chodím ako bežím, ale doma hlásim, že si idem zabehať. V konečnom dôsledku polovicu vždy odbehnem. Okrem toho si neviem zvyknúť na slovo joggovať alebo poklusávať. A tak behám, najradšej v Adidas Kanadie, kedysi s goratexom, dnes už po goratexe nie je ani stopy, ale sú pevné, nie je mi v nich zima, lebo nohy mi mrznú, akoby telo prekrvovalo len oblasť brušnú. Do letovej fázy sa s nimi nedostanem, aby som bola fér, váhou topánky to nebude. A čo neodbehnem, aspoň odchodím. Fenix 3 mi prináša pravidelné záznamy o nachodených krokoch,  a teda nesledujem len objem kilometrov alebo prevýšenie, ale akúkoľvek pohybovú aktivitu. Nazačiatku, v prvých týždňoch nevedomého tehotenstva, sme vyrazili na skialpy. A to bol posledný lyžiarsky víkend sezóny. V záznamoch mi ostáva 30-40 kilometrov v bežeckých teniskách. Priemerná rýchlosť 8 až 9 minút na kilometer, podľa toho, aký strmý je kopec alebo ako  veľmi je zľadovatelý povrch. V kalendári máme stále poznačené ultra, len nie trail, ako po iné roky, ale ultrazvuk. Srdcom ostávame stovkári, no ja sa k stovke blížim, akurát pulzom. Pri meraní tlaku, ktorý ostáva nízky ma šokuje pulz, 78 v kľude. Pri pohybovej aktivite je  140 tepov odporúčaná maximálna hranica v tehotenstve. Ja sa na stodvadsať dostnem poľahky, len čo zistím, že už nemám marhuľový jogurt. No pohybujú sa medzi nami aj také budúce matky, ktoré zvládnu ťažký tréning až do piateho mesiaca, ja som v prvom trimestri a snažím sa hýbať tak, aby mi ostala radosť zo života a kontakt s prírodou. Svieži a ľadový pocit z behu v bielej krajine je nádherná predohra k jedlu bez výčitiek, a teda nie len to. 😛

Stravu nekomplikujem, keďže som 17 rokov vegetarián, respektív 7 rokov pescetarián, stravujem sa zdravo a pestro (nie od slova pesce). Míňam letné zásoby z mrazničky, plnej domácich potravín zo záhrady, predovšetkým tých zelených. Strukoviny a vajcia sú v kurze, teda vajcia sú naozaj  jednotka. Bylinky ostávajú v komôrke. Majú svoju čarovnú moc, ktorú v tehotenstve nechcem riskovať od stimulácie maternice až po nebezpečné látky, ktoré blokujú účinky progesterónu, napríklad milovaná dobromyseľ. Ostávam verná len šípkovému čaju, baze a lipe. Ale čaj vlastne nepijem už vôbec.

Chýba mi dáviaci reflex. Dobrá vec, keď behám stovky, väčšinu potravín tak dokážem udržať v tele, od občerstvovačky po občerstvovačku. Intuitívne jem, čo mi chutí a čo si telo pýta, rozumieme si zdá sa dobre, žiadna potrava sa zatiaľ nepýtala von. Ale prišla som o čuch, jedlo z milosrdnosti necítim, aspoň nie intenzívne.  Mäso stále smrdí a čerstvo vyúdené klobásky  od otca v komore nemôžu visieť, ale chýba mi radosť pri varení, nemám nos, nemám chuť stáť hodinu pri hrncoch. Ostáva mi len neurčitý hnusný pocit, ktorý neviem zahnať ani vodou. Nevadí, zatiaľ je všetko, zdá sa, v poriadku. Zbyněk trénuje a ja ostávam v pohybe, objem naberáme obaja, len každý niekde inde.

Zápisky Mičurínov 3

Po tretí raz píšem zápisky zo záhrady, pribudol nám rodinný člen, nasadili sme na jeho počesť nové stromy, odchovali dve bláznivé ovce a stáčali prvý med, ale všetko po poriadku. Začíname.

19. február 2017

Chceli by sme chystať prvé priesady, ale sneh v záhrade nás brzdí. Prestávame dúfať, že parenisko zahájime v prvé marcové dni. Zima sa nám zdá dlhá a neústupná. Aj vinič sme strihali na snehu.  Dúfame, že  mladé hlavy viniča prežili holomrazy do -15° v posledné dni minulého roka, keďže snežiť začalo až v januári. Záhrada začala naozaj odpočívať pod desaťcentimetrovou pokrývkou, ktorá sa drží aj posledné februárové dni. Ďateľ nám od hladu vyďobal dve veľké diery do úľa, sám sa do vnútra nemohol dostať, no radi by sa prišli ponúknúť sýkorky. Zbyňek obe diery elegantne zakryl latkami a nám neostávalo nič, len čakať na prvé prelety včiel, či vôbec nejaké prežili. Sme úzkostliví a ustarostení, domáce zvieratá sme ešte nemali a veľmi nám na chlpatých včielkách záleží. Cez vianočné sviatky som v studenej dielni s kladivom a vŕtačkou majstrovala nové rámiky do úľov. Zbyněk mi pripravil muster a s dôverou mi zveril nebezpečné nástroje. Nehet na ukazováku mi konečne začína odrastať, ale toto zranenie mám z inej voľnochvíle. Pri príprave triesok som si sekerou jemne zaťala do prsta. Také rany sa hoja rýchlo, ostatne časom pribudnú nové.

03. marec 2017

Tak predsa len, sme v záhrade a pracujeme v prvých ozajstných lúčoch slnka. Zbyněk rýľoval už len v krátkom tričku, ale vzduch je chladný, hoci slniečko príjemne hreje. Včely lietajú a pri prvej zbežnej prehliadke včelstiev sa zdajú pri sile, hlavne dvojka prezimovala v zdraví, doďobaná jednotka je o niečo v menšom počte, ale všetko teraz záleží od matky. Do krmítka sme im dali medové cesto, ich prvé kŕmenie. V parenisku sú už šaláty a redkvičky, rovnako tak aj skleník som prekyprila a nasadila prvé semiačka, skôr než prídu papriky a rajčiny.

Cesnak začína vystrkovať svoje zelené rožky a onedlho môžem čakať na prvú jarnú cibuľku, ktorú som sadila prvý marcový víkend. Cesnak, čo sme sadili zo semiačka minulý rok sa objavuje v záhone a bude ho treba opatrne pretrhať od buriny. A aby sme záhradu pripravili na výsadbu investovali sme do novej hračky. Rotavátorom Zbyněk prekypril aj vinohrad, kam plánujeme zasadiť rajčiny. Semiačka už sú zasadené a prvé rastlinky čakáme o pár týždňov,  uvidíme ako sa nám tentorok bude dariť a či budeme ospevovať vinohradnícke rajčiny. Naše plány na ďalší rok v záhrade začínajú mať jasné obrysy, plánujeme a tešíme sa na veľa práce, driny a radosti, ktorú nám prináša naša zem.

 

02. apríl 2017

V priebehu troch dní rozkvitli stromy, zlaté kríky a všetko obletujú neúnavné včielky. Teplota cez víkend vystúpila k letným výšinám, 21°C. Pri úprave záhradných tratí nás obletujú čmeliaky, tak aj tento rok dúfame, že majú svoje hniezdo v našich starých múroch. Ríbezľovú alej sme okopali a zahnojili krasvkým hnojom, teda granulami.  Našli sme ešte narýchlo miesto pre dva nové stromy. Vysnívala som si mandľovník, aj kvôli kvetom pre včely a aj kvôli plodom, pre nás, obsahujú užitočné minerály a oleje. Uvidíme, či sa im bude dariť v našom kraji neďaleko vinohradu, ktorý Zbyněk nie len preryl rotavátorom, ale aj vyviazal v prvý aprílový víkend. Do riadkov som zatiaľ za pomoci Zbyňka a jeho pekelných strojov zasadila mrkvu, druhý hrášok a priesady kalerábov.

 

Cibuľa a cesnak už krásne vytvorili zástupy zelených cíbikov. Minulý rok na jar, sme zasadili cesnak zo semiačka a tento rok, keď sa objavil v trati, Zbyněk ho elegantne obišiel rotavátorom, preplela som ho od suchej trávy a tešíme sa na úrodu. Zatiaľ, sa zdá byť cesnaková. V skleníku a v parenisku pomaly budeme zbierať redkvičky a špenát, hoci je šalát akýsi zabrzdený, dúfam, že čoskoro bude na stole s grilovanými špecialitami. Grilovaciu sezónu sme zahájili aj výsadbou chmeľov k drevenej strieške od grilu. Zbyňek na jeseň, až pozbiera úrodu vlastných chmeľových šišiek, chystá uvariť pivo nevýdanej kvality. V bylinkovej špirále vykukol zo zeme ligurček a minuloročný estragón, rozmarín síce zrmzol, ale alchemilka sa utešene rozrastá, s timiánom tvoria stálych obyvateľov špirály, ostatné pomaly dosadím, až predpoveď bude priaznivá a nezničí nám úrodu ako minulý rok.

01. máj

Chladné dni a mrazivé rána ešte nie sú ani zďaleka za nami. Na prvého mája slnko svitlo novým nádejam, aj keď orechy zmrzli a marhuľa tiež, zatiaľ sa tešíme na jablká a ríbezle. Prvé kaleráby počas mrazivých rán zmenili farbu, ale zatiaľ sa držia vzpriamene v radách po dvoch. Špenát vysádzam do vonkajších záhonov, pri večernej grilovačke sa ho nevieme nabažiť. Rekdvičky majú nádhernú cyklaménovú farbu, štipľavú chuť a sú chrumkavé k zblázneniu. Z rukoly odtŕham lístok po lísktu, vysadila som ju na jedno miesto v skleníku, rastie v hustom trse a v šaláte je to najlepšie korenie. Vysadili sme už aj uhorky na vonkajšie stanovište, mrkva ešte ani nemukla a sme plní očakávania.

19. máj

Teplota sa už týždeň drží nad 20°, cez deň. Mrazy dúfam načisto pominuly a záhrada sa bez obáv môže rozbehnúť. Orech sa pomaly zelená, ale žiaľ plody ani tento rok nebudú. Nezúfame, nádej nám dodávajú včely, ktoré sa vďaka repkovému polu za potokom rozbehli k zblázneniu. Pozeráme úle každý týždeň a smelo dokladáme rámiky. Nadstavili sme medník a treba nám medomet opraviť, lebo keď už nás mrazy nevytočili, vytočíme možno za pohárik medu na zimu. Každý máme svoje plodisko a medník, sledujeme kondíciu včiel a matky a obaja pristupujeme k včelám experimentálne, skúšame rôzne prístupy k zakladaniu nových rámikov do plodišťa a preskupujeme do medníka. Veľa sa radíme s Matúšom a veľa vecí snáď časom pochopíme na vlastnej koži. Sú to úžasné stvorenia, my dvaja skôr pôžitkári, tak ich nechceme upracovať k smrti, včela totiž nepozná v práci mieru.

 

 

 

 

Preskupujeme aj kompost. Rozobrali sme štvoročný kompost a založili nový. Vrchná vrstva poslúžila ako základ pre nové kompostovište a od stredu berieme humóznu hlinu na výsadbu cukín, hokkaido a presádzanie rajčín.  Priesady rajčín aj paprík sme nakoniec kupovali na trhu, v našom 17° stupňovom byte sa nám nepodarilo dopestovať skoro nič, okrem rôznych druhov čili, ktoré sme nakoniec premiestnili do skleníka, kde od Apríla bolo teplejšie, než u nás v byte.

 

 

 

 

V záhonoch nachádzam okrem buriny aj prvé lístky repy červenej, nepreplievam, aby som nevytrhala nenapadné rastlinky. Užívame si najmä špenát, šaláty a štipľavé redkvičky z pareniska a zo skleníka. Pikantné a chrumkavé, biele, či červené stále ich máme na tanieri dosť.

Chceli sme sa tešiť na egreše, ktorých plody boli prvé z ovocia, žiaľ opäť nám ich napadla pleseň. Otec nám nachystal odrezky z jeho kríka, dúfame, že budú odolnejšie, keď pochádzajú z Javorníkov. O chvíľu by mohli byť maliny, a v malinách zakvitla baza, ale na tú pôjdeme niekam do lesa, aby bolo dosť na sirup, bazolé a čaj.

image

Na záhrade pribudli noví obyvatelia, kosačka s krátkou životnosťou. Zbyněk im nachystal veľkorysú ohradu, čím sa snažil ochrániť aj ríbezle aj malé stromky. V prvé dni sú ovečky zmätené, ukazujú nám len talent a chuť na parkúr. Prvé ráno nás zobudili s bekotom pod oknami, keď preskočili 1m vysoký plôtik, aby nás o pol siedmej prišli pozdraviť, sú veľmi spoločenské a chceli byť aj pri našich raňajkách. No uvidíme, skončia na grile len nevieme, či nie o niečo skôr, než sme plánovali.

04. júl 2017

Márne čakám na uhorky, zjedla by som za bedničku, ale zatiaľ sme mali štyri nakladačky, pár paprík a ešte ani jednu rajčinu. Leto je opäť veľmi suché a už ani tráva pre ovce nerastie. Náramne som si ja myslela, že ovečky budú spásať trávu, zatiaľ sme to len my dvaja, ktorí kosíme a zhrabujeme seno pre naše chlpaté kamarátky, aby sme im zapchali ústa plné výčitiek a trápenia, taký je to totiž bekot, pri večerných grilovačkách znie ich ovčie blues.  Jarná zelenina už došla, hrach som pozbierala, ani šaláty už nemám, no čakám na mangold, ktorý by mal rásť aj v teple a nehnať sa hneď do kvetu. Postupne zbieram kaleráby, chrumkavé, lahodné a hlavne vo veľkom množstve. Tento rok ma nesmierne potešila cukina, teda štyri rastliny, ktoré sa vyhrievajú na kôpke hliny z kompostu. Nestíham ich trhať a spracovávať. Sú nadherné a aj keď dlhé a veľké, dúfam, že ešte chvíľu vydržia chrumkať na obed aj večeru.

IMG_4597

V polovici júna sme stočili med. Pár fľašiek na zimu, niečo pre rodinu a ak zoženieme kvasnice tuším si aj trochu medoviny spravíme. V siedmom mesiaci tehotenstva som nechcela riskovať včelí vpich, obliekla som sa a prepásala opaskom, aby ma žiadna včielka nebodla. Počasie bolo zamračené, nie úplne ideálne a teplota okolo 24 stupňov, ale pri vyťaženosti, sme už nemohl dlhšie čakať. Včely zbierali hlavne nektár z repky a tá tvrdne v plástoch do dvoch týždňov. Včelám sme nechali polovicu zásob, polovicu sme si vzali a za ich usilovnú prácu im ďakujeme. Med sme stáčali na starom medomete, ktorý nám daroval strýc Milan a ktorí veľmi dobre poslúžil. Kvitnú  lúky a lipy, usilovní pracanti ešte môžu znášať, uvidíme pri pravidelnej prehliadke ako sa im bude dariť.

 

 

 

Za teplého počasia som obrala sladké ríbezle a nejaké maliny, aj keď malín je tohto roku veľmi málo, neviem či premrzli alebo sa dusia pod jarmom žihľavy a bazy, ktorá sa nám rozrastá v malinčí. Aj hrozno trochu premrzlo, ale možno nám pár strapcov predsa len ostane. Terasa je hotová, najmä vďaka Fridimu, dôsledný kamarát, ktorý neobsedí a pomôže hoci sme ho len zavolali leňošiť a grilovať. Po pergole sa ťahá vinič zo starého koreňa, na jeseň až hrozno dozreje budú nám bobuľe samé padať do úst.

 

 

 

 

25. júl 2017

Leto je opäť veľmi suché, zalievam najmä skleník, hoci je vnútri natiahnutá závlaha, uhorky akosi nechcú dorastať a rajčiny sa nechcú červenať. Vonkajšie uhorky sa ohýbajú na sieťke počas horúcich suchých dní a trápia ma svojim nedostatkom plodov. Papriky v skleníku rozvoniavajú a habanera dorastajú do obrej veľkosti. Zeleniny nie je veľa, ale na večerné posedenie s rodinou alebo kamarátmi tak akurát. Taboulé zachráni hocijaká varianta z cukiny, šalát, nakladaná s kôprom alebo grilovaná s cesnakom.

 

 

Cvikla tento rok sklamala úplne, nevenovala som jej až takú pozornosť a hlavne chýbala závlaha, rovnako zúbožene vyzerajú zemiaky. Ešte dúfam, že do jesene dorastie ďalší hrášok, vybuľví sa fenikel a hokkaida. Každý rok, zdá sa, dozreje iný druh. Minulý rok sa hokkaido na hnojisku vytrápilo a tento rok sa utešene plazí od rohu skleníka až doprostred záhrady, dúfam, že oranžové gule hebkej maslovej chuti ozdobia náš jesenný stôl, keď vonku padá lístie. Ovečkám priebežne kosíme okolie, naše aj susedovie, zhrabávame trávu v horúcich lúčoch slnka a oni ťahajú len to svoje béblues z prázndých útrob ich nenažraných brúch. Keď stíchnu, vieme, že žuvkajú trávu z jasiel a my máme na chvíľu pokoj. Priebežne zalievam vinohrad a ríbezle, a vôbec chodiť s hadicou po záhrade a zalievať je najkrajšie, keď vonku praží slnko do chrumkava, mna chladí studená voda a dobrý pocit, že sa môžno o rok rozrastú kríky sladkých ríbezlí  a vinohrad nám odovzdá aspoň ako takú úrodu. Zbyněk priebežne strihá šlahúne a hádže do ringu našim ovečkam, ktoré ako bakchusantky pôžitkársky zmĺknu nad mladými listami viniča.

14. september 2017

Záhradu sme nechali napospas samej sebe, okrem zalievania a zberu urody sa nám, žiaľ už nedarí priložiť ruku k dielu, či lepšie povedané zaryť ruky do hliny. Na deň vpádu priateľských vojsk, prišiel na svet aj náš Gabko, budúci pomocník do záhrady a do chalúpky. Kým sme mohli spolu vycestovať, Zbyněk chodil na otočku kŕmiť ovce a zbierať rajčiny a iné plody. Nakoniec sa začervenali a budú sa hádam červenať až do októbra. Cukiny sme rozvážali po kamarátoch, susedoch a všade, kde mali záujem o plody našej záhrady. Vynaliezavosť pri receptoch pomaly došla a tak sa bez záujmu dívam ako cukiny pomaly miznú v hnilobnom procese a odovzdávajú zemi, čo z nej vyťažili. Kaleráby sme tiež nestihli pojesť, niektoré ešte miznú v silných vývaroch, ale jesť sa už moc nedajú. Uhorková stena v skleníku, po dvoch mesiacoch svojho intenzívneho plodenia, pomaly opadáva a kde tu ešte nachádzame stále chutné uhorky. Do skleníka stále prúdi kvapková závlaha a úroda je preto utešená. Špenát, ktorý som vysadila v máji treba pozbierať a zamraziť, nádherne sa rozrástol, a aj keď sú dni chladné a grilujeme už pomenej, stále by sa vynímal v šalátovom bare, keby som mala viac rúk a možno aj času.

Polievky tohto leta opäť korunuje domáca mrkva, sladká na zbláznenie. V záhonoch ju síce musím dôkladne hľadať a vôbec neostane na zimu, ale nedarí sa vždy. Z petržlenu mám len vňať, ale aj tá je plnohodnotným zdrojom železa a vôňe, ktorá očarí. A cviklu som nevidela vôbec.

 

 

Zbyněk sa vrhol na zemiaky pod jabloňou, kde panovalo večné sucho a div sa svet, vykopol za bedničku, ktorú sme ani nedúfali, že sa nám urodí. Postupne všetko pozbierame a zrýľujeme. Zaváranin nemám tento rok veľa, uhorky, kupované broskyne a chili, ktoré ozdobila perla negra, nádherná rastlinka s ozaj pikantnými plodmi. Ostáva ešte obrať hrozno.

 

 

V chalúpke sme vymaľovali obývačku, nechali opraviť a rozšíriť komín pre nové krbové kachle, ktoré majú zabezpečiť teplo domova pre najmenšieho člena. My v zime vydržíme aj 15 stupňov, ale už nie sme sami a na studený odchov je ešte čas. Gabko zatiaľ moravský vzduch miluje a my sa tešíme, keď sladko spinká na čerstvo pokosenom dvore, kde sa premáva Zbyněk na novej kosačke. Práca okolo záhrady ide trochu bokom, ale časom sa nový člen zapracuje a o pár rokov budeme pozerať s vyloženými nohami na našeho potomka, či sme ho to dobre naučili.

02.október 2017

Babie leto maľuje záhradu aj lesy do nádherných farieb, slniečko svieti a John Deery sa premávajú po cestách. Jablká sú sladké a mošt už je v pivničke, uskladnili sme 25l jabkovej šťavy, ktorú sa nám podarilo vypresovať, hlavne vďaka dedovi, ktorý opatroval Gabka, kým my sme makali na záhrade. Skontrolovali včely, či majú dosť zásob, či matka ešte ploduje a vôbec ako sa im darí. Zbyněk vykopal posledné zemiaky, preoral rotavátorom pôdu a nachystal na jesennú sadzdbu cesnaku. Pomaly sme začali upratovať v záhonoch, prerývame a bude treba na zimu zahnojiť a zavápniť pôdu. Fenikel som ostrihala, vňať suším a uskladním na prdkavý čaj, rada by som ochutnala aj buľvy, ale nie sú veľmi veľké a uvidíme, či je fenzykel dvojročka. V skleníku ostáva všetko po starom, zozbierala som asi posledné uhorky, ale papriky s rajčinami ešte nejaký týždeň potiahnu. I keď rána bývajú už skoro mrazivé. V záhonoch ostáva cukina, kvitne a obdarúva nás svojimi plodmi, ktoré v chladničke už nie je kam dávať. Cukina tak končí u nás skoro v každom recepte, nenápadne zakomponovaná do obeda, v rajčinovej polievke na hustotu, v rizote na farbu v plackách… Až skončí cukinová variácia, budem kreovať z dyne, veľkej ako svet. Hokkaida odložím na neskôr, hádam vydržia v pivnici do vianoc.

 

 

Mangold sa rozrástol do zelenej krásy a po častiach končí v mrazničke alebo v zemiakoch, ako blitva, milá spomienka na Chorvátske dovolenky. V ohrade pobehujú ovce, ktoré narástli a pomaly menia srsť. V ohrade sa pýši aj idaretka, ktorú musíme obrať a aj keď jabĺk nebolo veľa, dúfame, že nejaké uskladníme na zimu. Orechy, na naše prekvapenie opäť padajú v celkom hojnom počte, nedúfali sme, kvôli jarným mrazom, ale opäť bude do koláčov alebo len tak pod zub, k večerným dišputám. Sporadicky zbieram maliny do ranného smoothies a z bazy, ktorá dozrela v malinách som spravila bezinkový likér, ak by nás prepadli náhodou nejaké jesenné neduhy. Roboty je ešte veľa a aj hríbov, len čas ten akosi chýba, treba nám spravodlivo čas rozdeliť, aby sme postíhali do blížiacej sa zimy, čo najviac.

20.november

Hríby sme nakoniec nazbierali v Javorníkoch, našli sme aj dubáčiky, tak akurát do vianočnej kapusty. Kapusta už kvasí a pomaly budeme môcť ochutnať prvú ukážku vitamínovej bomby. Zo záhrady sme zozbierali posledne plody, teda stále je ešte špenát v jednej polovicy pareniska, ale nemyslím, že prežije s prvými mrazmi. Druhú polovicu pareniska som zrýľovala a posypala vápnom. Zbyněk mi tam nechal vytiecť poslednú uskladnenú dažďovú vodu, až sa ochladí, pôda premrzne a vyhubí pliagu. Ostáva ešte skleník vyčistiť, poumývať, ale papriky zo skleníka sme raňajkovali ešte pred týždňom  a rajčiny dochutili veggie boršč a vobec stále je tam veľa zelených plodov, v habanerach a chili papričkách dozrieva kapsaicín, aby nás v zime dobre hriali v polievke. Ak vyjde čas zavarím harissu k hocičomu alebo k jahňatám, ktoré úž sú v mrazničke. Bola zabíjačka a bolo veselo, ostal nám hnoj, ktorý bude dva-tri roky dozrievať aby sa dal použiť do záhonov. Uvidíme, či spoločnosť domácich zvieratiek prospela jabloniam, veríme, že dobre pohnojené ich výlučkami nám o rok prinesú úrodu, ak opäť nezmrznú kvôli jarným mrazom.

 

Do čerstvo preoranej pôdy som zasadila cesnak, pravý paličák, len sa mi zdá, že akosi málo. Chýba mi ešte cibuľka, hádam ešte zoženiem sadzačky. Skúsila som zasadiť tento rok petržlen už teraz na jeseň, ak prežije, mohol by z jari skôr vyklíčiť a konečne by som sa a dočkala voňavej úrody. Pozbierala som aj posledný zeler s veľmi maličkými buľvami, ale zato voňavými, ani čo by ich parfumovali. Z koreňovej zeleniny, kalerábu a všetkého, čo mi ostalo som porobila balíčky do mrazničky, polievka zo záhrady v zimné, dúfam zasnežené dni, poteší a zahreje.

Padlo lístie z orecha, tento rok veľmi postupne a sporadicky, akoby vyčkával až si konečne nájdeme čas aj na jeho zhrabanie. Susedovi tiež padalo a tak sa Zbyňek konečne dokopal k jeho prerezaniu, bolo už treba, rozrástol sa starý orech do šírky, aby sme uchránili strechu na chalupe a aj mladé stromčeky museli sme mu korunu zrezať, no len po bokoch. Konáre som potom strihala na menšie, aby sa zmestili na rozkurovanie alebo len tak večer do krbu, až sa preschnú. Popri tom som Gabkovi nastrihala konáre v rôznach tvaroch do hračky, ktorá až bude vedieť chytiť prvé veci, bude rozvíjať jeho motoriku. img_3982

01. január 2018

Skleník som vyumývala, Zbyněk ho ručne prerýľoval, keď nasnežilo zasypala som ho snehom. Zbyněk začal strihať vinohrad, stromčeky a maliny, ale inak v záhrade už nie je ďalšia robota. Len sneh a mráz sa strieda s dažďom.

Rok 2018 sa ani poriadne nezačal, my máme nielen plány, ale aj opäť veľa chuti a energie skúsiť nové veci, zopakovať tie osvedčené a spolu si užívať slnečné dni na záhrade s kamarátmi, alebo len v kruhu našej malej rodiny.

 

50 km Štiavnickýmy vrchmi

Dosť bolo zimného odpočinku, zdalo sa, že sneh tiež pomaly mizne a nám sa rozbieha další ročník diaľkových behov v podaní SVK Ultratrail. Nečakane zrušená kysucká stovka takmer zhatila plány v bežeckom kalendári, ale organizátori TK Filozov nachystali 50-ku na rozcvičku v Štiavnickych vrchoch, volume 2.

Keď už ultra nie je tak úplne punk na Slovensku, vzali sme to tentoraz na pánov aj my. V penzióne Richňava sme sa vyspali do ružova. Zbyněk pripravení na pretek a ja pripravená na občerstvovačku do Hodruše.

Ráno sa pri Počúvadle už od ôsmej zbiehali známe tváre, parkovisko plné a slnko v plnej paráde žiarilo do nového dňa. Prvých 15 kilometrov čakalo na bežcov vskutku behateľný paradajs. (Ten s výšľapom prišiel až na 33 kilometri). V Hodruši-Hámroch sa hodovalo, v ponuke bolo ovocie, slané, sladké, čaj, voda, chleba s nutelou, masťou aj na sucho ak by sa niekomu žiadalo. Prvý ultrák ani nemal záujem sa zdržiavať, nakoniec, aby neostal v inzulínovom šoku na Kerlingu, vzal si aspon kúsok ovocia. Zbyněk prišiel prekvapivo desiaty a mal naozaj výborný rozjazdový čas. Bála som sa, aby neprepálil, už som ho na trati nebrzdila, no ten sa na chlpatých krídlach rozletel do štiavnického kraja s takou chuťou, až som mu závidela tú radosť. Občerstvili sme každého kto sa zastavil a za hudby Parova Stelara vyprevádzali na cestu ďalej. Keď sme občerstvovačku zabalili, prepravila som sa aj s dvoma plzničkami na Červenú studňu, kde sa o pretekárov starali ďalší obetaví dobrovoľníci. Zbyňka som stihla a pivkom napojila, aby  opäť dostal krídla. Trochu sa posťažoval, že sa prežral v Hodruši syra a na 15 kilometroch sa trochu vytrápil do kopcov, našťastie trať poznal z prvej edície a stále si držal pekný čas. Do cieľa ostával Paradjs, Tanád a nádherný trail, o ktorom v bežeckej tónine spievali viacerí. Zvlnený mierny padáčik do cieľa a slnko stále na oblohe. Do cieľa dobehol v čase 6:48. Krátka previerka zimného tréningu, dopadla na výbornú. Od organizácie, cez počasie a mnoho známych ľudí, kamarátov sa vydarilo úplne všetko. Ani mierny poprašok snehu na trati nevadil. Desaťročnica lazovky sa blíži a treba makať ďalej, tak zatiaľ do zbehania.

IMG_4046

Medovníčky, peprníčky

Pri katarínskom prebehu sme mali blato až za ušami. Prvá adventná svieca horí a mne treba chystať výzdobu. Medovníčky sú na stromčeku a vo vianočnej váze najkrajšie, tie z drevených foriem od rezbára sú plné pokoja a trpezlivosti, lebo sa zahráte nie len s tuhým cestom, ale aj s formičkami samotnými. Oneginovsky sa aj žiť ponáhľam, ale nie pri pečení, v čase očakávania zimného slnovratu som aj ja spomalila, (žiaľ aj na trati, asi regenerujem). Frankie hrá opäť svoj vianočný jazz a ja pečiem medovníčky.

Teda peprníčkom, kdysi plných pepře.  Zmes korenia je možné kúpiť, ja si tú svoju pripravím sama v mažiari. Pri zmesi hocičoho sa mi vybaví nákladná loď plávajúca z Indie,  keď z paluby do treťotriednych vrecúšok pozametajú bordel z paluby. V mojom mažiari bolo nové korenie, aníz a škorica. Základ cesta tvoria med a múka. 400 g medu som zohriala s 50g masla, pridala múku asi 450 a hnietila varechou, kým cesto nebolo hladké. Dve vajíčka som zmiešala s 100 g zvyšnej múky a korenia. Spojila som obe cestá a hnietila ďalšiu hodinu. Keď je med teplý vajíčko sa nedá pridať, preto som cestá rozdelila. Hmota je tuhá a chce to veľa sily, chlapskej sily, tak ako kedysi, keď pernikármi boli chlapi. Tri dni odpočinku a späť k tvrdej robote. Rozvaľkať. Po troch dňoch žiadna sláva, ale všade je kľud a dokonca začalo mrznúť a sem-tam padne aj vločka, alebo dve. Rozvaľkané cesto vtláčam do drevených formičiek a vykrajujem.  Pečiem na včelím voskom vymazanom plechu 4-5minút. Aj keď nie sú dokonalé, sú voňavé a chutné.

Myslím, že medovníčky sú tvrdé preto, aby ostali visieť na stromčeku aspoň do sviatku zimného slnovratu.

Javornícka 100, vol. 3 2016

Späť na trať organizovaného preteku neznie pre mňa nijak lákavo, ale Javorníky su domov, chalúpka sa ako občerstvovačka osvedčila, bol záujem o pivko so Zbyňovarne a niekedy netreba veľa premýšľať jednoducho sa ísť opäť rozbiť na obľúbenú trať, aj keď októbrová varianta ma lákala ešte menej. Potom nasnežilo, ľudia sa začali odhlasovať a keďže nie sme žiadne bábovky začali sme sa aj tešiť.

img_0473

Pivo sme zaniesli na štart a vlakom sme sa presunuli do Čadce, postretali sme v telocvnični opäť veľa známych aj nové tváre, ponaháňali sme sa s Ursou, nezničiteľným psíkom a na stovku v októbrovom zimnom počasí sme ani nemysleli, ráno sa zbalíme, pôjdeme sa prebehnúť, prejsť a obžrať na trati Čadca – Lysá pod Makytou. 105km a prevýšenie doteraz neviem. Hoci sa J100 vyvíja náš pekný čas 15:41 sme neplánovali prekonať. Niekde pred Zákopčím sme stretli Ivana, kamarát, ktorý hoci veľa rozpráva a sem tam sa samo-naserie, ale je to bušič a má stále, čo povedať. Spolu nám trať odsýpala, ale predsa len som chlapcov trochu terorizovala. Chcela som za svetla odbehnúť, čo najväčší kus, lebo z noci mám rešpekt, kilometre plynú inakšie, zmätenie čaká za každým rohom a okolie je plné vnemov, ktoré sa vám menia v hlave na vlastné príbehy. Nemám z tmy strach, len jej moc neviem odhadnúť. Ivan teda musel strategicky pristupovať ku svojim cigaretkám, šúľal v urino pauzách a na hrebeňoch, aby nezdržoval.

Pri voľbe bežeckej topánky som veľmi nemala na výber, všetky sú zjazdené, ale brooksy pure grit sú moje najmilšie, majú skoro 3000 km nabehaných a dezén je skôr na cesty, no kanadie šetrím až na Kysuckú, ak by sme zase išli. Zúžitkovala som svoje skúsenosti z ostatných bežeckých tratí a tanečným krokom som väčšinu pádov ustála, i keď dva-či-trikrát som ľahla v dojme nového prvku na parkete. Nezlomil ma ani výstup na Javorník, ani Krkosteny alebo Makyta, i keď výstup to bol nekonečný. A vôbec sme boli radi, že sme v tej hmle napredovali, hoci nie vždy sa nám darilo, mňa trápil žalúdok pred Portášom, kde som naozaj musela zúbožene vyzerať, Ivan sa trápil na Makytu a Zbyňek zas posledné kilometre. Ale spoločne sme došli do cieľa a cieľovú whiskey sme neodmietli a ani sprchu. Ráno sme zavreli Beňadín, rozlúčili sa so skvelými ľuďmi a ich strašidelnými historkami z občerstovačky, zbalili výčap a nechali sa pozvať od môjho ocinka na skvelý domáci obed.

Jasné, že bolo dobre, vždy je. Skvelí ľudia, kamaráti, známi toľko radosti, že vás ani nohy nemajú kedy bolieť. SVK Ultra Trail ide cestou profesionality, na komornosti neubúda, ale policajti na prechode prechodcov, sa mi zdali priveľa ako aj jedla, ale robia si svoju robotu dobre. Za to všetka česť a klobúk dole.

Rýchlik Zoška – Bratislava

Kto Karpaty pozná, má ich rád, organizuje sa tu veľa bežeckých podujatí a veľa kilometrov sa dá natočiť v miernych kopcoch, nám tuná na dolniakoch.

Rýchlik Zoška prefrčí, teda ak máte natrenóvané, inak je to vyhliadková jazda, cez krásne vrcholy Skalnatú, Somár, Koňské hlavy samé tromfy Malých Karpát. V rýchliku skvelí ľudia podávajú samé dobroty a vôbec všetko je super, len päťdesiatka tak nejak bolí viac ako stovka, ale zase ostal nám voľný večer.

Ráno sme vyštartovali do krásneho slnečného dňa, ten gýč muselo niečo zlomiť. Najlepšie mňa na trati. Skalnatú som ako-tak prežila so cťou, na Pezinskej Babe sme sa nezdržovali, išla som si veselo po svoju krízu, asi som sa nemusela tak ponáhľať, možno čakala v lese, pred Salašom na niekoho iného a  kurňa sadla na mňa. Do Neštichu hotové utrpenie, do kopca nevládzem, z kopca ma chytajú kŕče. Nemám rada reporty z behov, kde si ľudia vylievajú srdce, aké koliformné baktérie nechali roztrúsené na trati, a tak sa nebudem rozpisovať o svojom stave, a vôbec, nedalo sa mi ani poriadne grgnúť.

V Neštichu kontrolovali tajné aj netajné heslá a zo mňa neuvážene vyletelo: Každý somár chce ísť na UTMB. Veci sa mi lepšie pamätajú v slovných obrazoch.  Nechcela som nikoho uraziť, to len kontrola UTMB bola zrovna na Somárovi, vlastne sa to ponúklo samé. Aj my sme boli pred pár rokmi na TDS, v rámci UTMB, super skúsenosť, ľudia makajte a reprezentujte, to len, že je aj veľa iných pretekov. Od Neštichu po Mariánku žiadna sláva, aj keď som pookriala pri chlapcoch spod Malej Fatry. Žiaľ len chvíľu, pred Bielym krížom sa na mňa Zbyněk, ktorý sa musel so mnou hrozne nudiť, ustarostene pozerá ako doktor na pacienta pred exitom. Nedáme si pivo vo Včelíne. Jedno sme si dali na poly, teda na lúke a táto spásonosná myšlienka nám uľahčila zvyšnú, skoro 20 kilometrovú trasu. Začali sme viac bežať a v Marianke, Zbyněk nelenil a objednal jedno pre každého. Už sme sa neplánovali flákať a do cieľa sme chceli doraziť aspoň so cťou. No, dorazili sme a to je hlavné. Čas nič moc, ale beháme pre seba a na nič špeciálne netrénujeme. Len občas zavítame na akcie SVK  Ultra, záruku stále zlepšujúcich sa pretekov, hoši (myslím chlapcov aj dievčatá: orgov a dobrovoľníkov) robíte to skvele. Ďakujeme za čas, ktorý obetujete, aby sme sa všetci mohli stretnúť, zabehať a pokecať si s kamarátmi.

Železné placky

V záhonoch nám rastú malé vesmírne lode plné minerálov, najmä železa a draslíka. Patizón vyzerá krásne a v kuchyni sa s ním dá robiť hocičo, nemá špecifickú chuť, ako nakorením, tak bude. Pre horských bežcov a iných anemikov je patizón veľký spolubojovník. Chystáme sa opäť do kopcov a trochu železa nezaškodí prihodiť a tak volím pšeno. Úplného preborníka vo svojej kategóri v boji s chudokrvnosťou. Bez lepku, s množstvom vlákniny, sem-tam nejaký fosfor, aby sme na horách žiarili nielen radosťou, ale aj neutíchajúcou energiou.

Takže takto:

Patizón som nastrúhala na hrubo. Pridala som zeler na chuť a potešenie nás všetkých. Pšeno, ktoré som trikrát prepláchla horúcou vodou, som ešte 15 minút varila kým nezdvojnásobilo svoj objem. Prepláchnuť ho naozaj treba dôkladne, aby neostalo horké a Vy hladný. Pridala som nastrúhaný cesnak, rozmarín, materinu dúšku, farebné korenie a soľ. Primiešala som vajíčka, najlepšie rukami, nech cítim akú konzistenciu má masa, či sa nebude rozpadať. Placky som dala do rozohriatej rúry na 30 minút. Z tej istej hmoty som spravila koláč, lebo sa mi placky už nechcelo tvarovať. Len som prisypala trochu krupicovej múky a dala piecť na 60 minút.

Malofatranská 50

Tentoraz skôr zo strany vodiča. Štartovné číslo som si neprevzala a rozhodla som sa Zbyňka, svojím zdravotným stavom, slabším tréningom nebrzdiť a poporiť ho v Lúčanskej časti, kde som sa chystala k nemu pripojiť, čerstvá a plná síl ťahať ho k Rotunde a ďalej na Kľak. Prvýkrát som sledovala stovkárskej predštartovné napätie z neutrálnej pozície. Doobeda sme nabalili kufor pivom zo Zbyňovarne a vyštartovali do Terchovej. Opäť sme radi po dlhej dobe videli známych, nové tváre a tešili sa z atmosféry prezentácie, na jednu z najkrajších, ale aj najnáročnejších stoviek na Slovensku, s ašpiráciou na západne preteky. V cieli sme boli dvakrát a vieme obaja, čo znamená prebeh Malou Fatrou, o to viac som si užívala sledovanie tvárí nováčikov, odhodlanie, sebavedomie alebo aj malú dušičku, pred veľkým hrebeňom a hlásajúcim počasím.

image

Z diaľky som pozorovala ako ľudia cupitajú cez štartovnú slavobránu smerom k metalistovi na kopci. Z akéhosi lesklého kovu sa týči socha zbojníka na návrší a k nemu mieria bežci a chodci, závodu, ktorého heslom je fair play. Nič fair na zlodejine nie je a o to viac nerozumiem, prečo ich tam nahnali. Zvyšok cesty je už len na nich a na počasí.

Ja som sadla do auta a išla do Fačkovského sedla, pohľad na Kľak som si nemohla nechať ujsť. A keď sa Zbyněk rozhodol končiť v Lipovci, rýchlo som vybehla aspoň smerom Havrania skala, užiť si ten pociť, keď nie som hnaná, ničím iným len bytím v krajine, behom po kopcoch len tak pre radosť z pekného dňa. Po dobehu som si dala v reštauráci kávu, lebo tlak ma tlačil k zemi, čo bola možno predzvesť blížiacej sa zmeny. V Lipovci som sa obliekla do bežeckého znova a vyrazila na proti Zbyňkovi, ktorého teplo trápilo na trati ako minulý rok, ba možno o niečo viac. V protismere som povzbudzovala ľudí, známych a kamarátov. Výšľap na Maguru je mierny a už som sa nevedal dočkať, ako pobežíme spolu späť do Lipovca. Na chate sme si obaja dali pivečko a spolu sme sa rozbehli do cieľa päťdesiatky, kde Zbyňek skončil.  Na večer sme sa presunuli do Fačkovského sedla, kde bolo narazené naše pivo a čakalo sa na príchod prvých bežcov. No búrka, ktorá sa prihnala, blesky, ktoré bili  na Kľakom nám zvierali srdcia, pre ľudí na trati a Martin sa rozhodol najlepšie ako mohol. Preteky pre účastníkov na trati zrušil, zadržal ich na občerstvovačkách Martinské Hole, Kunerád a dúfal, že sa nikomu nič nestane a všetci budú v bezpečí, až sa front prehrmí. Ostalo 25 ľudí medzi poslednou občerstvovačkou a Fačkovským sedlom, o ktorých sme len dúfali, že prídu v poriadku do ciela.

Akokoľvek to Maťo vymyslel, akokoľvek to po celé tie roky mení a vylepšuje, myslí to dobre, zaslúži si obdiv, že šiel do takéhoto veľkého projektu, ktorý sledujeme od samého začiatku a boli sme dvakrát v cieli. Chce to veľa odvahy, veľa práce, oddanosti a chuti to pre bežcov, stovkárov, päťdesiatkárov, chodcov urobiť znova ďalší rok o niečo inak a možno o niečo lepšie.

Ryžové závitky

Chodím po záhrade a hľadám inšpiráciu, čo sa k čomu hodí, čo sa dá zúžitkovať ako si dobre muža nakŕmiť. Prechádzkou malým vinohradom končím pohľadom na celú záhradu. Snažím sa rozoznať druhy hláv viniča, ale zaručene poznám len Irsai a zvyšné druhy, žiaľ po listoch nerozoznám, ale viem, čo do nich zabalím. Leto je horúce a žiada si osviežujúci ľahký obed alebo olovrant. V skleníku sú nádherné uhorky, papriky a rajčiny, ktoré vytvoria voňavý základ do závitkov.

Zaparila som rôzne druhy vínných listov, nie úplne veľké, ich žilnaté telo by sa zle prežúvalo, ale ani žiadne pidi_lístky. Ryžu som dala variť na miernom ohni. Na oleji som udusila uhorku, lebo nám medzičasom dozreli do bacuľata a cukiny ešte nemáme. Uhorka veľmi pekne vonia a so strúčikom cesnaku spievajú letný duet až ku susedom. Pridala som papriku a na záver rajčiny. Soľ je základné dochucovadlo a zvyšné bylinky aké som našla a mala chuť. Pridala som tymián, aj rozmarín ešte k uhorkovému základu a až zasyčala v zmesi rajčina nechala som trochu podusiť aj bazalku. Ryžu som primiešala k zelenine a nechala som chladnúť na chladnom kameni pekne v tieni.

Robiť závitky je otázka trpezlivosť, ktorej ani za mak nemám, ale radosť, z pripravovaného jedla nie je o trpezlivosti, ale o hre a šikovnosti. Závitky som uložila do hrnca vystlaného najväčšími vínnymi listami a dusila ešte tridsať minút s mätou a kvapkou citróna. Do jogurtového dipu som pridala tiež mätu s citrónom a cesnakom. Sú to skôr jednohubky, množstvo sa mi ešte nepodarilo odladiť. Zmiznú skôr ako si stihneme sadnúť do záhrady, len tak postojačky v chvate práce mizne táto prímorská dobrota.