50 km Štiavnickými vrchmi

Nie sme žiadni závodníci, ale marcová kombinácia Kysucká 100, Letecká 100 a Štiavnická 50 dali vedieť aj našim nohám, hoci neboli to žiadne rozbíjačky, len pobyt na čerstvom vzduchu, no sme tak nejak radi, že marec je takmer za nami a mohli sme ho zavŕšiť akciou z kuchyne TK Filozov,  punk rock paráda, alebo 50 Štiavnickými vrchmi.

Ráno sme sa už známa partička, plus pár nových tvári pozbierali na parkovisku v Žarnovici a 07:10 vyštartovali, celkovo okolo 37 ľudí.  Na trati nás čakali dve občerstvovačky na 15 a 36 kilometri, chlapcom veľmi pekne ďakujeme, melón výborný nápad na Braňovej kontrole a u Mária na 36 kilometri, ako inak, opäť nás najviac potešilo nealko pivečko.

Trať ubiehala celkom rýchlo, orientovali sme sa podľa GPS alebo len tak intuitívne hlavne cez lúky, no spomalilo nás aj pár kufríkov a zbehnutí. Vôbec to na kráse trate neubralo, mohli sme sa kochať vždy z iného uhla a lepšie si poobzerať banícky kraj. Zbyňka potešili zvádzacie kanály starých baníkov, netuším odbornosť výrazu tohto úkazu, alebo je v tom vidieť kus ľudskej roboty. Keby sme mali trochu viac času v Štiavnici by sme dali pivečko z Erbu, no päťdesiatka musí odsýpať, tak sme bežali ďalej.

IMG_1837

Tanád sme vyšli prekvapivo rýchlo, pred nami už len Kojatín a varovanie o kamenistom teréne. Naozaj veľmi pekný úsek. Machovité kamene, akoby tu nikto nechodil, nikoho tento kúsok zeme nezaujímal, a pritom opäť veľmi pekná časť, hlavne preto, že do cieľa už nebolo ďaleko. Zdolali sme aj bahnitý úsek, ktorý Rado starostlivo označil, aby sme sa vyhli liečivým zábalom. Na 3 kilometrovom úseku po asfaltovej ceste, sme oklepali aj posledné kúsky môžného blata a veselo mierili do cieľa v pizzérii, kde si už partička najlepších úžívala pohodovú atmosféru.

Fakt super kraj, trať a ľudia. Ďakujeme.

This slideshow requires JavaScript.

Letecká stovka 2015

Štartovali sme do noci pod osvetleným Trenčianskym hradom. Hrádza popri Váhu až do Beckova roztrhala stohlavú skupinu účastníkov, ktorí sa mohli tešiť na jasnú hviezdnu noc. Hrad Beckov konečne ukončil 18 kilometrovú rovinku, v Kálnici sme sa občerstvili pred vystupujúcimi kopcami a konečne sme sa vrhli na zdolávanie hornatého Trenčianskeho kraja.

Stúpanie na Panskú Javorinu sme prekonali celkom rýchlo, v zbehu sme sa šmýkali po snehu a tešili sa na ďalšiu občerstvovačku. Kontroly boli strategicky rozmiestnené po dvadsiatich kilometroch, na dobitie batérii sme požívali vlastné zásoby. Úsek od Duchonky po Bezovec, bol prudko bežaťeľný. Smerom k Horárni sa Zbyněk strhával zo sna, chytali ho spánkové deficity do pazúrov a ledabolo prešľapoval z nohy na nohu. Až kontrola pred horárňou ho prebrala a mohli sme bežať ďalej. Po zvlnenom teréne to bola bežecká húpačka. Radosť pobehovať, keď konečne svitol nový deň.

Stretali sme stále rovnaké tváre, vždy nás horko-ťažko obehli, aby zakufrili a opäť sa nám objavili od chrbta. Občerstvovačka na Športovej chate, polievka a čaj, nás nakopli do hlavného úseku – stúpanie na impozantný Inovec. Húpačka sa trochu viac rozkývala, kopce vyrástli do výšky a vždy sa nám nejaký spoza rohu objavil na ceste k Inovcu, ku ktorému nie a nie dojsť. Ešte aj ten Palúch tam stál tak nejak navyše. Z vytúženého Inovca sme sa rozbehli na chatu, čakala nás ďalšia polievočka a zlatavý pivný ionťák. Pred nami už len záverečných dvadsať kilometrov, z profilu vykúkal akýsi kopec, fabulovali sme prevýšenie, ale počty nás akosi zradili. Odovzdane sme stúpali na bezmenný kopec. Vyššie a vyššie, a aha ešte za rohom a ešte kúsok. Vraj Macková, no macka sme tam nestretli. Zazreli sme prvé trenčianske paneláky, už naozaj celkom blízko. Zo zotrvačnosti sme bežali, smerom do Breziny sme už len stúpali a dúfali, že čoskoro budeme v cieli. Cesta do cieľa však nie a nie skončiť, park majú trenčania naozaj rozľahlý. Konečne hrad, dlažobné kocky, podchod a Sokolovňa. Do cieľa sme dorazili v čase 18:19. Porozprávali sa ešte s pár známymi, vyskúšali výborné pivko v miestnom podniku a dokonca sme si nechali načapovať domov, lebo ako šofér som si nemohla dopriať.

Ďakujeme organizátorom za peknú stovku, užili sme si krásny deň a uctili si spomienku na Vlada. Česť jeho pamiatke.

This slideshow requires JavaScript.

Tekuté zlato

 Ani sám neviem kedy a prečo mi to napadlo, ale nápad bol na svete a trebalo ho zrealilzovať. Sprvu sa zdalo všetko komplikované, mnohým veciam som nerozumel, ale s časom a postupným “googlením” sa môj obzor rozširoval. Pochopil som niektoré princípy a postupy, domyslel riešenia tak povediac za pochodu. Základňu mi poskytla rodiná chalupa/dom, naše relaxačné centrum. A ďalej už bola len chuť, skúsiť si uvariť vlastné pivo. Nakúpil som suroviny, nič extra len slad granulovaný chmeľ a kvasnice a poďmeho variť. Vlastne na začiatok mlieť. Nebudem zložito popisovať postup, návodov je nespočetne veľa ako chutí piva kdo chce skúsiť ľahko nájde. Pre nás to bol zážitok ktorý už teraz viem že si ho skoro rád zopakujem. A pivko, no uvidíme, chutilo mi už keď som ho stáčal do flaší a súdku, tak hádam to bude už len lepšie a do budúcna už viem čo a ako.

This slideshow requires JavaScript.

Kysucká stovka 2015

Kysuce, vol 3. Vyrazili sme sa pokochať výhľadmi, stretnúť sa s kamarátmi, jednoducho začať sezónu vo veľkom kysuckom štýle, s parametrami od organizátora 127 km 5560 m.

Zdalo sa, že zima nám prinesie opäť potešenie bielych hôr a mokrých nôh. U nás na juhu sme posledný týždeň pobehovali po jarnom blate, za vône medvedieho cesnaku. Od Kysúc sme čakali ešte poriadnu snehovú nádielku. Nesklamali, ale podmienky boli tentoraz lepšie, podklad premrzol a my sme zo snehovej nádielky nemali až takú traumu ako v 2013.

V telocvični pri balení nevyhnutného, sme podebatili s kamarátmi a známymi, kto na čom šľape, kto čo sype, pije alebo koho čo žerie. Na štart sme sa v dave presunuli do Radole a pár minút po deviatej sme vyštartovali. Trasu viac, či menej poznáme, veď sme tu tretí krát. Bežíme alebo ideme bez zbytočných rečí, sme ako tichí bojovníci noci. Mne sa v hlave ako pokazené iTunes zapínajú pesničky od Pary, jedna strieda druhú v sekvenciach, ktoré ma zabávajú až pod Ľadonhoru a ruky rozpažím, pripadám si jak dáky blbec na pláži… a vždy je mi dobre aha, keď z neba modré aha... no som skôr do jazzu ale ide jar, tak prečo nie.

Pod Ľadonhorou nás za svetla sviečok cesta zaviedla k prvej živej občerstvovacej stanici. Teplá polievka a veľa iných dobrôt nás prekvapili a vzpružili do zlatého kilometra. Pri stúpaní na legendárny kopec som si zaspomínala na tango čeloviek na francúzkej oblohe pod Mt.Blancom, keď svetlá na horizonte sa z hviezd menia na svetlá čeloviek postupujúcich strmým kopcom.

Zbeh bol šmykľavý, ale po zasneženom povrchu sa dalo zalyžovať aj v bežeckých topánkach a niekedy aj po zadku. Smerom na Žíhľavný grúň som sa tešila na svitanie, na slnečné lúče, ktoré nás zohrejú a konečne sa rozvidnie. Noc býva klamná a má v sebe veľa nástrah, mätie unavený mozog a dokáže stvoriť preludy záludné. Občerstvovačka v Klubine zahnala chmáry, dlho sme sa však nezdržovali, lebo teplota v dolinách klesla do mínusu. Veď Bobovec nás zahreje, poteší výstupom a výhľadom do kraja. No z rozhľadne sme sa ponáhľali na Veľkú Raču lebo snehovú pokrývku miestami až do 80cm, mohlo pálive takmer jarné slnko premeniť na nežiadúce kúpele. Cestu nám na chvíľu spríjemnil Ivan, výborný trochu preprogramovaný spoločník, chodiace samo-laboratórium.

DCIM100GOPRO

Kopčeky stúpali a my sme si užívali výhľady, dokonca sme vymysleli pár sloganov: prídite na Kysuce, kde vám stromy nebránia vo výhľade (všetky sú už vykácané). alebo Nájdite si svoj peň, pre každého jeden na každý deň. Smiech cez slzy niekde na krásnom severe.

DCIM100GOPRO

Úseky odsýpali pekne jeden za druhým, od občerstvovačky po občerstvovačku, jesť nám prestávalo chutiť. Okrem ½ litra piva som vypila len necelý liter vody, pohľad na pomaranč mi spôsoboval fyzické utrpenie. Pri základnej škole v Čadci nás potešilo povzbudenie od budúcej účastníčky Lavareda. No zima začínala prenikať opäť pod kožu a v stúpaní na Husárik sme v svižnom tempe zahrievali uzimené telá. Od Romana sme dostali veľmi husto popísaný itinerár, spolu s otázkami na tri kontrolné body, čítali sme ho priebežne po trase. Mám dojem, že písanému textu rozumiem, Prousta by som nedokázala dočítať, nie som úplny masochista, ale zradilo ma pár viet o rozhľadni, ktorá bola po minulé roky Petránky, tento rok Zákopčie, iný názov a iný rozmer v chápaní trate. Po dvadsiatich hodinách na čerstvom vzduchu, úplna hystéria. Môj mozog funguje skôr v štruktúrach, chápem veciam, ktoré majú logický ťah na bránku. Únava spláchla logiku kýblom vody, ale chaosu a existenčnému vypätiu pridávala na sile. Nevzdávať sa a nepodliehať temnotám, čakala nás ešte neslušne dlhá dedina a takmer cieľ.

V Nesluši som nedostala do seba nič len trochu čaju, pár slaných kúskov niečoho suchého. Zima vonku začala byť celkom drsná, neostával nič len pohyb, rezký pohyb, radosť z pohybu a iné podobné báchorky. Cestu z Tábora už poznáme, vieme, že nás čaká zbeh za odmenu, ale ťažobný vandalizmus, nám pripravil ešte pekných pár minút trápenia v rozbahnenom pekle. Do cieľa sme došli za 26:37. Nohy rozmočené, unavené ale celková spokojnosť.

Kysucká stovka je ťažká, ja myslím, hlavne kvôli zime, snehu a celkovej náročnosti kysuckých kopčekov a aj preto, že býva pre nás jednou z prvých stoviek v roku. Ale je to krásna akcia a super ľudia, ktorým ďakujeme za opäť výbornú zábavu.