Beh na Pajštún 2015

Boli sme na treťom ročníku Behu na Pajštún, zimná edícia. Rok 2013 – čerstvý sneh po kolená, 2014 – blato až za ušami, 2015 – udupaný sneh, s ľahko primrznutými firnami. Bol Valentín, nespochybiteľne to šírili z rádia už od pondelka a neviem si krajšiu oslavu predstaviť, ako si ísť zašprintovať s chrtmi do Karpát. Už tradične sme sa stretli v penzióne Intenzíva v Stupave a po výklade, trate nás odpaľom vypustili na trať s prevýšením 420 m, s dĺžkou 11.5 km.

Mierne klzisko na začiatku trate nás upratalo do zástupu, v ktorom môžeš poslušne klusať alebo skúsiť zaboriť trénované nohy do hlbšieho snehu po stranách a obehnúť dav. Nie som v kopcoch preborník, tak poslušné klusám v hadíku. Zbeh sa mi páči, opäť sa môžem tešiť z rýchlosti a viem, že ma x-talony podržia v snehu a dúfam, že aj pri menšej kĺzačke to ustojím. Vytvorili sme menšiu formáciu, ktorá stúpala k hradbám. Hlavne nestratiť z dohľadu svoju skupinu a možno ešte niečo v zbehu predvediem. Zbyněk si zbehy určite užíval, je hravý typ, rád sa pri zbehu pohráva s naklonenou rovinou, no niekoľko minút predomnou. Na hradbách otočka s krásnym výhľadom, nie je čas na kochanie, ani na čaj, či ponúknutú becherovku. Cieľ sa blíži a ja dúfam, že čas nebude horší ako minulý rok, nohy mi odskakujú podľa toho na čo narazím, ľadová hrudka, odokrytý kameň, zľadovatelá doska pod dobre ukrytým zasneženým povrchom. V cieľovej rovinke sa trápiť veľmi neviem, som skôr pohoďák, a aj keď sa snažím stlačiť tempo  pod 4.30 minút na km, výsledkom je, že mi niekto zapne železničnú nápravu za pás a tú ťahám až do cieľa. Na fotkách nikdy nie je vidieť, tajne mi ju odpoja, keď sa vycieram do kamery, s pocitom, že toto bol opäť nádherný beh.

Pokecali sme so známymi, o behu, o plánoch. Krásny deň a tradícia, a ako som už písala tradícia je ustálené šťastie v našich životoch a preto ďakujeme veľmi pekne za podujatie. Ale to už za mňa hovorí pivečko, ktoré som si ako šofér dopriala až doma.

Na ďalšie podujatie z horského behu v Karpatoch sa veľmi tešíme.

Zbyňkovi gratulujem ku krásnemu výsledku: http://horskybeh.sk/vysledky-beh-na-pajstun-zima-2015.phpSnímka obrazovky 2015-02-14 o 15.00.17

Rozfúkaný výhľad

Predpoveď z lampy od ALADINA nebola na želanie, ale deň voľna si podľa počasia nevyberáme. Vyrážame, lebo chceme byť v horách, v ich plnej kráse, či sile. Zážitok, akokoľvek silný, je vždy lepší ako žiaden. Pásy sme nalepili na Čertovici v piatok ráno a vyrazili smer Štefánička. Lavínovka bola znížená z trojky na 2. stupeň, trochu prašanu nám podkĺzavalo lyže, slniečko svietilo a vetrík pofukoval. V tichosti a osamení sme si šľapali po hrebeni a užívali si výhľady, ticho, vietor a slnko.

DCIM100GOPRO

Vetrík bol zo začiatku mierny, lyžiarska palička by bez silného stisku poletovala na krídlach severáku až do doliny. Pri dokumentovaní som sa vycierala veselo do kamery, aj keď mi pritom brnela sklovina. Išli sme naozaj v peknom tempe a chata bola na dohľad. Idylka končila pri Besnej. Zmrznuté snehové vločky rozfúkaval severozápadny vietor, v nárazoch 80 až 100km/h, miestami leteli kusy zmrznutého ľadu. Oči mi chránili slnečné okuliare, ktoré som chcela vymeniť za lyžiarske, ale v tom vetre, to znamenalo: dať dole palčiaky, dať dole kapucňu a čiapku, chrániť si tvár a pokusiť sa udržať na nohách, neprísť o palice. Po vyhodnotení som si nechala slnečné, ktoré sa dychom do buffky zahmlievali, ale pokračovať v ceste bolo dôležitejšie. Neviem ako to napísať, aby to nevyznelo ako úplna hovadina, Besnú sme pretraverzovali. Strašná blbosť, ale žiadna odtrhnutá doska sa s nami našťastie nezviezla.

DCIM100GOPRO

Hrebeň sa začal zvažovať a dúfala som, že ten kúsok na chatu zlyžujeme. Ale povrch bol zľadovatelý a miestami vyfúkaný na skaly, vietor so mnou lomocoval a skúsila som to pozadku, lyže som dala dole, keďže som nemala mačky, nedalo sa inak. Čakal nás ďalší kúsok, rovina. Zapla som si lyže a snažila sa ustáť tie poryvy vetra. Chlad ani zimu som už necítila, opakovala som si mantru: nepusti palice, opri sa do toho a zomri ako chlap. Keď sa mi odopol pás, vietor ho strhol a prilepil na ľavú lyžu, padla som na kolená a rozdýchavala som pocit beznádeje, opakujúc svoju mantru, drž hubu a zomri ako chlap. Chata bola tak blízko, ale vietor tvrdohlavo bušil a bušil. Pokúsiť sa nalepiť pás späť na lyžu, by sa mi asi nepodarilo, k chate som sa rozhodla dôjsť alebo doplaziť s lyžami v náručí. Vietor ma strhával k zemi a lyže som už len ťahala, hlavne nepustiť palice, ani lyže. V závetrí pri kuchynskom okienku Štefáničky, som sa zložila a rozdýchavala tých niekoľko stometrov a desiatky minút boja. Vnútri som si hrkla demänovky, teda pár, kým som sa prestala triasť. Jasné, že na cestu späť sme sa nevydali. Ubytovali sme sa na chate spolu s ostatnými bláznami. Na druhý deň malo byť bezveterno, a aj bolo. Z Lajštrochu nám bolo dopriate zalyžovať, zaplávať si v prašánku a zdraviť pri tom snežnicových turistov, a že ich bolo neúrekom.

DCIM100GOPRO

Na druhý deň sa mi z nosa odlupla vymrznutá koža, Jacksona preslávila a mne dorastie, skôr než sa pôjdeme niekam potulovať ďalej.

This slideshow requires JavaScript.

Mizuno Cabracan 4 (Epilog :) )

Prvé trailové, bežecké topánky kúpené dávno pred tým, než som vedel čosi o maximalizme a minimalizme bežeckej obuvi – niekedy z jari roku 2012. Svojho času top model si prešiel so mnou prvými ultratrailovými akciami (Nonstopbeh NT, Týnišťské šlápoty atď.), ktoré na ňom zanechali rôzne šrámy aby ich postupne začali nahrádzať novšie prírastky v bežeckom botníku. Časom sa stali už len topánkami na také občasné výbehy až som nad nimi ako nad závodnými prestal uvažovať ale len do chvíle, keď sa blížil čas Velebit Ultratrail. Ani neviem prečo, ale voľba padla na obe najstaršie topánky v mojej zbierke. Ich verným súputníkom na poslednej ceste sa stali moje prvé bežecké tenisky “ASICS” a rovnako ako u “Mizun” aj u nich to bol ich posledný pretek. Nevediac, čo ma čaká, zvolil som na štart cestné “Asicsi”. Na 10 km som vedel, že to bola zlá voľba, keď mi členok rozodrali do krvi. Prezúvam na prvej lifebase do “Mizún” a po pár kilometroch mi to dávajú aj tieto vyžrať, zakopnem a pri tom roztrhnem celú špičku, ešte že mám pred sebou ďalších 40 km kde si zase dávam španielske čižmy od “ASICSU”. Nuž nie je radno brať na takýto beh topánky za zenitom, ale budiš mi to poučením. Viem, že ani rozpadnuté topánky alebo zodraté nohy nie sú dôvodom vzdať.. V botniku ich už medzičasom nahradil novší kúsok z dielne Mizuno ale o tom inokedy.

This slideshow requires JavaScript.