Prebehnúť sa v okolí Topolné, toť za humnami nám padlo vhod. Susedná obec organizovala krátky beh okolo Topolné. Zúčastnilo sa pár ľudí, ale v početnom zastúpení rodín s deťmi. Organizátori pritiahli deti na kratšie preteky od 1 kilometra, rodičom a iným priaznivcom behu pripravili 8,5 kilometrovú trať s prevýšením 105 m a teda výbeh do mierneho kopca niekde nad jazerom, kam sa chodievame kúpať nie len v lete.

Dedo postrážil Gabka a mohli sme sa konečne prebehnúť obidvaja na jednom preteku. Neplánovali sme, ale bežať spolu. Zbyněk je rýchlejší a i keď stále oblejší, na trať nastúpil ako pán. A vôbec, po odštartovaní som ostala vzadu so šiestimi ľudmi a priemerkou 4:50 na kilometer. Uf. Drsný začiatok, ale ja potrebujem trochu času, kým sa rozbehnem. Na rovinke k jazeru som začala obiehať bežcov a príjemne zahriata som sa rozbehla, kým ma nezastavili hasiči. Trať prebiehala cez cestu a hasiči nás zastavovali, aby sme bezpečne prešli na druhú stranu, kým prejdú autá. No nič moc, ja som čakala na štyri autá a pomaly som chcela sadnúť do kresla, otvoriť pivečko a počkať ako to dopadne. Svaly začali pomaly tuhnúť a pri predstave rozbehu sa stiahli ako mačací chvost pred rotvajlerom. A ľaľa ho, kopček. Tak poď, veď nepôjdeš šprintom, ale poskakuj, vlastne odpočívaj vo výbehu a v záverečnom zbehu to rozpáliš. Keďže som trať nepoznala, predpoklad zbehu bol teoretický, veď každý kopec ma svoj koniec a aj svoj zbeh. Našťastie aj tento topolský. Naštartovala som vnútorný gramec a moja pamäť našla najlepší vypalovák. Don’t stop me now I’m having such a good time. A to som nevedela, že Queens budú pokračovať aj v cieli. Pred futbalovým ihriskom, kde bol štart, cieľ a celá party, čakal dedo s Gabkom, moderátor hlási, že dobieha prvá žena a predo mnou bol len akýsi mladík. Tak reku, to budem asi ja. Fíha. We are the champions, my friends. Zbyněk dávno v cieli. Kým ja som sa pod 5 minút na kilometer nedostala, on si užíval svoju slávu 4:37 a to je týždeň po stovke. Klobúk dole páni. Dostala som kvety a pekný balík pre víťazku. A bolo to naozaj pekne popoludnie, hoci už je jeseň vo vzduchu a obloha má správnu oceľovo šedú farbu, neodmietla som ani pivečko. Teda tri. A o rok, ak bude druhý ročník, prídeme určite. Pekná akcia pre všetky vekové kategórie. Treba rozhýbať deti, vážení a takto sa to robí v Topolné.

Na rýchlik zo Zošky do Bratislavy som nasadala s víziou cieľa pod sedem hodín, čím som chcela zlepšiť čas spred dvoch rokov.  Na štarte sme stretli veľa známych, ešte viac neznámych a počasie nám bolo sľúbené také akurát behateľné.

Trať poznám  a po štarte som sa teda rozbehla po známych chodníkoch vpred, mala som opäť rodičovské voľno tak som sa utrhla hneď na začiatku. Skalanatú som zvládla akosi rýchlo a mohla som si užívať hrebeň, trávnaté lúky, ranné hmly a prvé kvapky dažďa. Začalo jemne kropiť, potom trochu viac a v lese už ani neviem, či pršalo alebo len padala voda zo stromov. Po teplotách, keď dozrieva citrusové ovocie aj na Orave, ma jemný daždík príjemne chladil a udržiaval v tempe. Zrazu prišla Pezinská Baba a dôverná trať z Kamzík-Baba-Kamzík, žiadne prekvapenie ani zneistenie, okrem toho trať bola výborne značená. Aj napriek tomu som pred Somárom začala trochu spomaľovať, dážď konečne ustal, aby sa spustil opäť nad Neštichom. Kde som po dvadsiatich kilometroch narazila na stanicu zvaná depka. Boleli ma nohy. To čo ja chcem ísť znovu na stovku. Veď sto je štyri krát dvadsaťpäť! Leto bolo úrodné a rýchle, tréning väčšinou záhradný a kopce ma volajú, ale nie je kedy ich poriadne opáčiť. To nič, to bude len tou asfaltkou, dole sa dobijem posilním  a bude dobre. Veď hlavne, že som v pohybe a bežím, dnes nie som mama, ale ultra mama a to stačí, kašli na čas. Diskusia z relácie, drž hubu a makaj, hoci aj pomaly. V Neštichu zo štartovného čísla ostala len mokrá guľka v prednom vrecku. Identifikácia prebehla len podľa čipu s číslom 5. Áno, číslo päť stále žije. Trochu som sa posilnila a vyrazila na žltú značku, tiahle stúpanie až na Biely kríž som neplánovala bežať, odpočiniem si v stúpaní a potom sa skúsim prehovoriť k behu. Ako vždy v stúpaní ma niekto obehol, ale veď ja sa preberiem, ja ešte udriem, až sa cesta zváži trochu dole.

A tak aj bolo. Nevedela som sa dočkať Marianky, kto má ten behateľný terén vydržať, oprášila som vidinu cieľa pod sedem a bežala, nie rýchlo, ale kontinuálne, hlavne za mojimi chlapmi. Čakali v Marianke, užívali si spoločný deň a fandili maminke. Konečne som si sadla a dopriala si dobroty z ponúkaného občerstvenia. Milá skupinka ľudí a známych. Trochu som pookriala a v stúpaní na Klanec som si išla opäť len to svoje slimáčie tempo v tiahlom stúpaní. Len čo sa cesta preklopila do klesajúceho zakrivenia, naštartovala som opäť motory a zaradila rýchlosť, síce len dvoječku, ale lepšie ako brzdu. Niekde nad Železnou studničkou sa zatiahla obloha, zotmelo sa a nemohlo mi nič spraviť väčšiu radosť, ako v tejto pochmúrnej nálade dobehnúť do cieľa. Čím tmavšie, tým romantickejšie, osamelejšie a nádherne ticho. Dážď prišiel znenazdania v sile, ktorá vyplavovala podchody. A bola to paráda, na tvári sa mi rozhostil úsmev, a bolo dobre, že som tam sama, v tom zrode dementizácie a čistej radosti, ktorá sa vie rozhostiť len na mojej tvári. Pár kilometrov od cieľa som si vedela predstaviť bežať až do noci, a budem musieť už končiť. V cieli sa známa organizátorská suita krčila pod jedným stanom, Zbyněk bol s Gabkom schovaný v budove školy. Fotka nebola, ale bolo pivo, ktoré mi Zbyněk doniesol, a suché veci nechal v aute. Bolo dobre aj nohy si pochvaľujú, že trebalo by častejšie prevetrať. Akcia vydarená na jednotku, všetko klapalo a bol to parádny deň.  Tak uvidím aký bude záver roka. Držím si palce na nohách.

kontrola camelbacku

s Fatrankou opäť na štarte