Javornícka 100 vol.4 2018

O rozdelení bežeckých podujatí v našej rodine rozhoduje obľúbenosť. Javornícku mi Zbyněk veľkoryso prenechal ako moju srdcovku. Trať, kraj, prelínanie s Kysuckou a mnoho spomienok, ma po dvoch rokoch opäť zvábili na kysucko-javornícke chodníčky. Prihlásili sme sa s kamarátkou, aby sme na štart nastúpili ako duet mamičiek na materskej. Duet sme nakoniec rozpustili, srdce mi pišťalo po behu a Janka hlavne potrebovala šetriť nedoliečené chodidlá.

Moji chlapi ma v piatok odprevadili na vlak a išli si užívať víkend u deda. Mňa čakala dvojdňová dovolenka, spánok v telocvični, kopec známych a kamarátov a hlavne 103 kilometrov z Čadce do Lysej pod Makytou, s prevýšením 4480 metrov. Spať som išla už okolo deviatej, štuple do uší a nevedela som o sebe do štvrtej ráno. Vôňa rannej kávy podávanej s úsmevom od dobrovoľníkov, organizátorov a k tomu koláčik je neprekonateľný servis SVK ultra trail. Lepšie to nemohlo začať. Pred štartom a vlastne aj po štarte v stúpaní na Kýčeru sme sa zahriali rečami, prehodila som pár slov s novými aj známymi tvárami a potom prišlo foto okienko. Deň sa črtal veľmi fotogenický.

img_5441

Zasvrbili ma nohy a už som aj letela do Zákopčia, na prvú občerstvovačku. Keď dovolenka tak s poriadnym cateringom. Už po tretej občerstvovačke som cítila, že hoci nemám kompresné nohavice, začínajú sa tak správať Kilometre pribúdali a tak aj kilečká. Obžerstvo neskutočné na každej jednej hostine, celkovo ich bolo 8, cieľ nepočítam, to už bola mega žúrka, pivo tieklo potokom a kde tu čosi aj pod zub.

Zo Zákopčia trasa išla na Blaškovú, po červenej vystúpať na Chotárny kopec, spod ktorého bolo krásne vidieť Malú Fatru. Celá trasa bola za nádherného slnečného dňa neznesitľne kochateľná. Avšak, mňa priťahoval cieľ. Hoci som bola opäť v stúpaniach slabá, stratený čas som ležérne dobiehala a na občerstvovačkách sa zdržiavala len nevyhnutne dlhú dobu, na doplnenie zásob. Užívala som si ticho a takmer žiadnu spoločnosť. Len s Vladom sme sa naháňali z občerstvovačky na občerstvovačku. Bežalo sa mi veľmi dobre, očakávala som, že sa to musí niekde pokaziť a keď sa nie a nie nič pokaziť, začala som si od Semetéša užívať trasu naplno. Moja zmenšená časť romantickej duše dúfala, že na hrebeni Javorníka budem mať ešte svetlo a tak som dupla na plyn, niekoho som obehla, niekto ma v stúpaní opäť predbehol a zdalo by sa, že taká stovka je vlastne hrozná nuda, ale tej myšlienkovej slobody sa neviem nabažiť. Až do chvíle, kým mi z hydrovaku prestala tiecť voda, vtedy sú to myšlienky upäté k základnému prežitiu. Zachránila ma partička nad Makovom, ich dobrá nálada a bohaté zásoby ma potiahli až ku Franu, kde som ešte bola za svetla a vôbec sa nezdržiavala. Vyrazila som hneď na hrebeň uchmatnúť si jednu spomienku zapadajúceho slnka na prvej stovke od Gabkovho narodenia. img_5458

V polovici hrebeňa, cestou na Portáš som zapla čelovku, bežateľný hrebeň som si užívala. Za mnou sa zacvakol jeden bežec, nerozprávali sme sa, len sme bežali, akoby vycítil jednotu ticha. Prerušil ju len Zbyňek, ktorý uložil Gabka spať u deda v Púchove a vyrazil sa prebehnúť nocou po miestach, čo bývali našimi tréningovým ihriskom. (Trénovali sme počet pív a počet ubehnutých kilometrov po borůvkových knedlíkoch z Kohútky na Beňadín.) Aj keď sa pridal ostali sme ticho a bežali sme na Portáš. Viem, že hrebeň je zradný vo svojej dĺžke, keď už si myslím, že musím byť pár metrov pred Portášom objaví sa rozcestník s 3,5 kilometrovou jóbovkou. Ale aj tento kúsok mal svoj koniec a na Portáši, so skvelým osadenstvom dobrovoľníkov, som si dala polievku trochu piva a išla bojovať s Krkostenou a Makytou. Výživné spoločníčky. Keď na Makytu viac klesáš ako stúpaš, aby si vystúpal ešte vyššie, no prežila som a bola aj fotka, aby sa nezabudlo.

img_5464.jpg

Nad Beňadínom ma Vlado definitívne obehol, ja som sa do cieľa už nešetrila, ale mal proste lepší záver. Bandička z Beňadína ma privítala vo veľkom štýle, veľmi im ďakujem boli skvelí, veselí a mali aj malé prekvápko. Odišli sme, ale rýchlo. Ponáhľala som sa do cieľa, čas sa črtal pod 17 hodín a ak sa nič nepokazí možno i o kus lepší. Cez lúky výborne značená trasa, nedalo sa zablúdiť, bolo treba už len makať. Nádeje na dobrý čas sa vo mne nafukovali ako balón, čo mohlo byť nakoniec len výsledok požitého jedla. V cieli nás privítali nielen potleskom, ale opäť novinkou. Zvonce zvučali chodbami základnej školy a  s príchodom každého ďalšieho účastníka desili spiacich bežcov. Mňa potešili a aj výsledok 16:20 je pre mňa krásnym výsledkom celoročnej práce. Nehovoriac o treťom mieste medzi ženami. Behať po pretekoch ma baví, je to čas, keď som opäť viac bežec ako len mama a keď sa môžem plne spoľahnúť na mojich chlapov, že to zvládnu, povzbudia a podržia ma, keď to budem potrebovať.

A vychvaľovať SVK Ultra Trail, ich neúnavnú prácu a dobrú náladu, množstvo endorfínov rozdaných len tak pre nás už je stará omieľaná pesnička. Ale oni sú fakt najlepší. Ďakujem im všetkým, združujú okolo seba ľudí, ktorých vždy rada stretnem.

This slideshow requires JavaScript.

 

Krasňanská kúria – jeseň 2018

Tento rok bolo o niečo menej ľudí, ale behá sa už všade, dá sa vybrať, no my volíme tradične, tuším už po štvrtýkrát. Slnečná jeseň nás opäť prilákala do Karpát na beh Krasňanská kúria. Chceli sme ísť spolu, aj keď každý zvlášť a tak sme Gabkovi zabezpečili opatrovanie. Pri pohľade na rozrastajúci sa počet batoliacich detí, by bolo načim porozmýšľať nad detským kútikom pre deti bežiacich rodičov. Aj keď už detský štvorkilometrový beh je výborný nápad, len ešte chvíľu potrvá, kým bude Gabko na štarte, ak bude vôbec chcieť.

Svoje zastúpenie tu mali aj SVK Ultra Trail, Rado s mamou fotili, Slavo so Silviou zabezpečovali krmelec na Kamzíku. Po štarte sme rozjímali nad osudom vinohradov, ako miznú pod tonami betónu a aké krásne by bolo ich zachovať, aspoň tie zvyšky. Nohy som mala nejaké ťažké a Zbyňka som musela odohnať, na 17 kilometrovej trati nie je čas na fotografovanie. Zbytočne strácal drahocený čas. Pri odbočke na Skalku som videla za sebou ešte hadíka bežcov a myslela na Gabka, ale od Skalky som sa plne sústredila na beh. Niekto bežal dlho za mnou, až neskôr som si všimla, že je to žena a myslím ešte nejaký pán v čiernom. Na singláči nad Vydricou sme to rozbalili na plný plyn, aspoň som sa tak cítila, fantastické tieto karpatské chodníčky. Chcela som uhnúť, ale vlastne nebolo treba, na chvíľu si ma zvolili za ťahúňa. Dojemné, až do stúpania na Kamzík, kde som sa odstavila. Stúpanie som čakala strmšie a tak som si nerobila ilúzie, že to vybehnem, išlo sa bokom a bolo to behateľné. No ja som prešla do chôdze a ich čierne chrbty som nevedela dostihnúť. Síce som sa opäť rozbehla, ale už to nebolo ono. Zdiaľky som mávala Slavovi, zjedla som nejakú tabletu asi hroznový cukor a stratila sa vo vysokej tráve. Pomohli by kozy alebo ovce, čo by spásali Bratislavské lúky. Na blbosti už nie je čas. Treba utekať, zvlnené klesanie s gravitačnou silou cieľa volá po behu. Kontrolovala som priemernú priemerku, ktorá nechcela klesnúť pod 6 minút a už som tušila, že svoj najlepší čas nevylepším, hoci som si išla v zbehoch nohy dolámať. 1:39 na 17 kilometroch  s prevýšením 464 metrov. Mala som dať do toho viac, ani nohy ma neboleli. Zbyněk nemal najlepší čas, ale mal blbý štart a aj tak ho nohy boleli. S účastníckou medailou na krku som utekala k autu, kde nás už čakala opatrovateľka so spokojným Gabkom, zobrali sme byciklík a išli na guľáš. Teda ja na pivo,  mala som nárok, tohtoročná krasňanská bola skoro narodeninová, tak som si dala tri. Nič sme v tombole nevyhrali, akoby sme aj mohli, keď najväčšie šťastie je, že sme spolu a slnko svieti na naše hlavy. Až kým nezačne pršať. Ale nie bolo to super, fantastické tieto meštianske behy. Tešíme sa na budúce alebo na najbližší beh, akokoľvek dlhý.