Tradičný závod na tratiach 500 metrov plávania, 30 kilometrov cestná cyklistika a 6 kilometrový beh. Zázemie závodu, ktorý je súčasťou pohára TRISERIES.cz, bol v Hulíne na kúpalisku, kam sme zobrali aj našich kamarátov, aby si zažili triatlonovú atmosféru okresného přeboru a teda postrážili Gabka, lebo tentoraz sme sa zúčastnili obaja. Zbyněk na triatlone premiérovo.
Plávalo sa v 50 metrovom bazéne, do bazéna sme skákali podľa registrácie, ja som išla prvá Zbyněk sekundu dve po mne. Nepochybovala som, že mi Zbyňek dá na frak, ale pre istotu som si odplávala o 50 metrov viac, aby som jeho náskok podčiarkla. Malo to byť desať dĺžok, ale ja som sa zase trochu zabudla a z vody ma museli vyťahovať po 11 dĺžke, že na dnes stačí, treba ísť bicyklovať. Tak sa prehĺbil rozdiel na plávani až o tri minúty. No klobúk dole a facku na hubu za taký omyl.
Na bicykli som nevedela roztočiť nohy, všetko išlo dosť ztuha. Trať išla mierne do kopca, ale aj Zbyněk to rozpálil až v Holešove za kruhovým objazdom. Kde bolo prvé väčšie stúpanie. Počkala som si na zjazd a začala trochu viac makať. Išli sme za plnej premávky, ale s ambasádormi na križovatkách, ktorý zastavovali autá to bola bezpečná a príjemná cyklistika. Chcela som to zraziť pod hodinu, no nakoniec som 30 kilometrový okruh s prevýšením 296 metrov dala za 1:02, kým Zbyňek mi nadelil ďalších 8 minút a z bicykla zoskakoval po 56:37.
Sme bežci a aj keď teda žiadny šprintéri bola som rozhodnutá si aj grcnúť, a tie straty vylepšiť, čo sa nakoniec nestalo. Bežali sa tri okruhy po 2 kilometroch. Po každom okruhu jedna šnúrka a teda v cieli tri. Na začiatku prvého okruhu ma obehol Zbyněk s farebnou šnúrkou okolo krku. Paráda jedno celé kolo predo mnou. Šesť kilometrový okruh skresal pod 30 minút a vážne si to užíval. Ja som si užila aspoň sprchu z miestnej záhrady, kde nás osviežoval miestny fanúšik a márne presviedčala nohy, aby aspoň do ciela leteli. Zbyňek podal parádny výkon a patrí mu veľká gratulácia. Ja, povedzme si, som podala výkon taký, aby mi aspoň jedno pivečko načapovali v cieli.
Ešte sme niečo poplávali v bazéne s deťmi a išli si užívať na chalúpku v príjemnej atmosfére kamarátov a pivečkom so Zbyňovaru.
Naša trojčlenná výprava sa vydala na prvú tohtoročnú akciu z kuchyne Slovak Ultra Trail, a teda že to bol pekne vypečený kúsok, Hriňovská 100.
Naložili sme auto a hor sa do Hriňovej. Ja ako účastník stovečkového zájazdu a rodinka na výlet. Grossglockner ultra sa blíži a tréning treba doladiť, lebo kondička ostala v minulom roku, hádam sa stihnem vytuniť aj vďaka Hriňovským výstupom a zbehom.
Zaparkovali sme auto na parkovisku pri základnej škole, kde sme v autách spali spolu s ďalšími dobrodružnými bežcami, tí rozmaznanejší využili služby miestneho penziónu. Nejaké veľké zoskupovanie nie je vítané v dnešných časoch, ale bolo super vidieť známe tváre a trochu pokecať.
Štartovali sme o šiestej ráno pri fujaristovi, síce v menšom zložení oproti štartu z pred dvoch rokov a vo väčšej pohode, možno aj preto, že som si všetko stihol nachystať ešte večer. Po lanovku sa pomaly zahrievam, aby ma na nej kompletne zlialo, našťastie nás čakajú otvorené lúky, na ktorých ešte pofukuje príjemný ranný vetrík. Prvé tri kontroly sú v 10 kilometrových odstupoch, úplná rozmaznávačka, teplota sa tiež drží v normále a tak napredujem v celkom dobrej nálade. Na tretej kontrole plním všetky fľašky, čaká nás 18 km bez vody. Gabika si medzitým odskočila do Čierneho Balogu na výpravnú cestu vláčikom.
Zbeh do Kokavy nad Rimavicou zo Slopova, preveril natrénované kilometre. Nakoniec v tom teple sa začala míňať voda a ja som definitívne spomalil. V Kokave sa okrem občerstvenia podávala sprcha, doplnil som tekutiny, niečo zjedol a vyrazil na ďalšie lúčne cesty.
Za Kokavou nás čaká ďalšie stúpanie, ďalšie lúky s výhľadom na lúky, ktorými sme šli do Kokavy a na druhej strane už vidíme “ďalšie” lúky, po ktorých sa budeme krútiť smerom Ďubákovo. Opúšťa ma chuť sa tu krútiť a energiu neviem vyžmýkať už ani z teplého ionťáku. V Ďubákove stopujem hodiny a ostávam spokoný so 68 kilometrami. Dva roky dozadu bola Hriňovská možno ešte náročnejšia a trvala mi 24 hodin, nič tejto krásnej stovke nedľžim a ktovie možno sa tu prídeme ešte prebehnúť.
Vlčiak, čo ovládol Ďubákovo
Na parkovisku pred Základnou školou sme uložili Gabka spať po náročnom dni, plnom zážitkov a suvenírov z vlakovej stanice Čierny Balog. My dvaja sme sa pripojili k skromnej skupinke dobehnutých a popíjali pivko s organizátormi a vítali pribehnuvších. Aj keby nič iné, opäť bolo super vidieť túto bandičku ultrákov, organizátorov a každého kto prispel k parádnej atmosfére na Podpoľaní.
O tomto triatlone sníval Zbyněk, ale od októbra sa neplávalo a tak si nakoniec netrúfal. Ja som si trúfla, aj keď bolo ešte všetko zavreté a nevyzeralo, že sa veľké akcie budu konať. Challenge organizátori si verili a rozbehli organizáciu na plno. Keď si oni veria, ja idem do toho. 1.9 km plávanie, 90 km bicykel a 21 km beh.
Zázemie pre triatlon bolo v aréne pri Ratzerdorfer See, St. Pölten. Čerstvo otestovaní sme nasadli do auta a vyrazili za prvým dobrodružstvom v roku. Noc pred pretekom sme spali v aute, priamo v kempe. Najlepší, najčistejší kemp aký som kedy videla. Počasie sa vôbec neumúdrilo a nakoniec sme ešte aj zmokli, ale Zbyněk mal všetko okolo auta vytunené a pekne pod strechou nám nevadilo vôbec nič. Celý areál bol obrovský a ja som mala pocit, že sa z toho nikdy nevysomárim, čo je kde, kde sa registruje ako ďaleko je depo. Ale nakoniec pozvoľnou chôdzou sme spoznali všetky zákutia, všetky zóny, bubliny kam mohli ísť len atléti s jednou sprievodnou osobou. My sme chodili traja, týždeň pred pretekom mi telefonicky potvrdili, že trojročný Gabko nebude problém, tak sme mohli byť všetci spolu. Všetko išlo hladko, 1600 triatlétov a nikde žiadna tlačenka.
O šiestej večer sme už boli len v kempe, Gabko sa pomaly uložil spať, a ja s ním, lebo v tej zime mi bolo najlepšie v spacáku. Vstávali sme okolo piatej, štart plávania som mala 7:25, čo bola predposledná vlna. Dosť neskoro, ale nelámala som si s tým hlavu. Čas na plávanie som odhadovala na 40 minút, teda čas z posledného triatlonu. Voda mala okolo 16°C, ale nikto nemal nič špeciálne, všetci sme asi poctivo otužovali počas pandémie, a kto radšej kváskoval ten mal extra čiapku, takých bolo asi päť. Chlapci išli so mnou až k mólu, úžasná podpora pre mňa, vidieť ich na blízku. Do vody sa skákalo, čiže rýchla smrť. Šok pominul, ale zima nie. Prvé jazero bolo nekonečne dlhé, čo potvrdil aj čas pri prebehu k druhému jazeru. Do Ratzerdorfer See sa bežalo po drevenom moste, betóne a štrku, z čoho boli nohy ubolené a tá studená voda žiadno nepomáhala. Zrazu som niečom chytila, fuj len chaluha alebo čo. Plávam ďalej hlava pod vodou a nádych. Tam je toho viac. Vodné trávy ma začali obopínať. Bože to je zlé. Nepanikárim, asi to nikoho nestiahlo ku dnu. Zatiaľ. Dýchaj plávaj. Týpek vedľa mňa prechádza na prsia. Bolo to nepríjemne, ale keď som nepozerala pod vodu, dalo sa to ustáť. Neplávalo sa mi zle, hoci som bola na bazéne tento rok len 3x, ale dlho, predlho to trvalo. Pri výbehu z vody do depa som nemohla uveriť tomu času. 53 minút, no servus. Makáme ďalej.
Už ste niekedy videli triatlonistu počas behu vyzliekať si neoprén a beží k bicyklu, no tak to sa nestalo. Ruky som mala take stuhnuté, že som nevedela pohnúť so suchým zipsom. Chcela som na lavičke niekoho poprosiť, ale ja bojujem zásadne sama. Ja sama, kurča prečo to nejde. Skoro osem minút som strávila prezliekaním v depe. A keď som už pomaly odbiehala, jeden chlapík ma poprosil, či mu to nerozopnem. Jasné, posťažovali sme sa na depperte Zipp. Balíček s neoprénom som odovzdala, bundu mám a ide sa na bike. 90 km s prevýšením okolo 900 metrov. Tri kopce, jedno horské sedielko. Trať kompletne uzavretá, začiatok po diaľnici smer Krems. Bola som zvedavá, veď koľko príležitosti bude si zajazdiť na diaľnici. No, ale bola to nudaaaa a ešte aj fúkal vietor, žiadna novinka. Tri mesiace už trénujem vo vetre, prečo nepretekať s tým čo mám natrénované. Ako prvú stravu po plávaní som mala čokoládovú tyčinku, nalepenú elekrikárskou páskou o prednú vidlu. Trochu nepozornosti a môj poklad skončil na zemi. To čo teraz? Na diaľnici sa nemá otáčať, tak sa už ani neobzerám, moja poživeň leží ďaleko na zemi a bola som rada, že nešli kontrolóri, asi by mi fukli penaltu. Pri prvom stúpani, som uvidela SVK na drese, pekne som sa krajanovi pozdravila, niečo sme pokecali a potom mi zdrhol, lebo bol v kopci silnejší. Ja som sa sem tam aj pokochala, lebo kraj a trasa je nádherná, popri Dunaji fukot, ale bolo čo obzerať. Prišlo horské sedielko, obehla som pár ľudí, čo ma dosť prekvapilo, v kopcoch nie som silná, ale prestalo fúkať a začalo konečne pršať. Celý čas sa mračná točili okolo nás, bola to nakoniec úľava. Mám rada, keď sú moje starosti pekne rozložené do viacerých výziev. Slnečné okuliare som si nechala na nose, nechcelo sa mi s nimi bojovať v tom kopci, prd som videla, ale to som videla ako jedno dievča šlape popri bicykli, no chúďa ešte takých päť kilometrov do kopca mala pred sebou. V záverečnom stúpaní občerstvovačka, odhadzujem fľašu a kričím iont. Waaas? Zmätení dobrovoľníci pozerajú, aj by pomohli, ale nerozumejú. Kurča ako sa to povie. Mozog sa mi odkrvil, beriem nejaký gél od nich, čo ja teda nepapkám, bo to nezášam, ale ak mi dajú čistú vodu aspoň budem mať niečo v zálohe. Voda pre pivára ťažká, to sa vie. Svitá mi a posledným dvom zmoknutým pršiplášťom kričím ISOOO. Štastne ten blivajs pijem, 30 kilometrov do ciela neumriem. Niekto kričí für mich Bier, a hoci ešte stúpame kričím do zadu Ich will auch eins. Srandičky, ale srdce mi búši, už je dobre. Teda dobre zima, hneď ako sa cesta začne zvažovať obliekam bundu. Voda mi steká po nohách do ponožiek, ale ruky mám v pohode. Pustím sa do zjazdu a v zákrute len počujem, čudný piskot, nejaké škŕkanie. Fíha asi pojdem rýchlejšie, ak tá brzda povolí. Už sa dobre bavím, lebo všeobecne bicykel nebol v najlepšej kondícii. O dedinu ďalej počuli v marhuľovom raji, že ja prehadzujem na nižší level. Posledných 10 kilometrov prestalo pršať, ponožky na beh mám nachystané, ale nakoniec sa v depe rozhodnem ísť na boso. Prstami na rukách nevládzem hýbať, kašlem na to. Za necelé tri minúty som hotová vybehnúť z depa na polmaratónik. Chlapci ma vítajú pri moste, aká úľava ich opäť vidieť. V centre mesta super ľudia, Hervorragende Leistung, Gabriela. No zas až taký výkon to nie je, ale ďakujem tým debilne šťastným úsmevom na všetky strany. Prvé kolečko paráda, pri druhom cítim chýbajúce ponožky, nevadí koža sa zahojí. Teda dnes mi to trochu vadí, ale do cieľa som dobehla v celkom čase 6:46. Chlapci tam boli, pivo mi vybavili a vôbec som bola rada, že ma tak povzbudzovali. Zbyněk zbalil auto a zaviezol nás domov. Stihli sme aj našeho obľúbeného vinára, kde som sa konečne po 12 hodinách najedla. Vďaka chlapcom za podporu a radosť. Bol to pekný víkend, veľa ľudí, ktorí si aj pivko dali, veľmi dobrá atmosféra a organizácia.
Tento rok pretekáme doma alebo tam, kde sa niečo deje. Je heslo proti korone. Preteky sa kvôli novému vírusu rušili, odkladali a vlna za vlnou sa valila ďalej, takže berieme všetko, čo nám príde pod ruku alebo nevypadne z termínovky. Všetka tá neistota už začínala byť otravná, ale rozšírila nám obzory domácej (československej) triatlónovej scény. Zrazu sa objavil Morkoman, Zlínsky pohár v krátkom triatlone v Morkoviciach hodinu cesty od chalupy. Gabko oslavoval tri roky a chlapci mi dovolili oslavovať trojkombináciou športov. 1.5 kilometra plávania v bazéne, 40 kilometrov cestnej cyklistiky v kopcoch a 10 kilometrov behu. Rozhodne nevyzerám ako atletický chrt a budím určité podozrenie o nedostatku formy, ale ja som pivne odlievaná a istená titánom a oceľou. Moderátor takmer s nevôľou pozeral, keď som sa pred štartom uisťovala kadiaľ bežať z depa von. No neviem, pôsobila som exoticky, zdá sa, že na triatlon sa nenosí, takétie ultra kecy idem sa len prejsť. Trojboj treba odmakať. Olympisjký triatlon v Morkoviciach je, ale milá akcia, aj keď čakanie na bazén bola trochu otrava, nakoniec som si to užila s úsmevom. Takže víkend na to sme balili stan do Žďáru nad Sázavou.
Čakáme na poradie do bazéna
Na Pilmana som sa prihlásila na poslednú chvíľu. Zrušili mi jeden pretek v Slovinsku, tak čo s tou pivnou formou? Poďme ho na Vysočinu. Majstrovstvá Českej Republiky v strednom triatlone alebo aj polovičný železný muž. 1.9 kilometra v Pilskej vodnej nádrži, 90 kilometrov v troch okruhoch a s nastúpanými 1200 metrami a na záver polmaratónik 21,1 kilometra v troch okruhoch. Registráciu som nemala zaplatenú, tak mi dali jedno prázdne miesto na štartovke, číslo 10. Spali sme v kempe pod stanom, jasné, že som sa už veľmi nevyspala, bola búrka, vietor a dážď. Raňajkovali sme pod strechou a pod dáždnikom. Nohy studené, cítila som sa premrznutá a trochu zlomená pri pohľade na pilskú nádrž, kam mäkko dopadali kvapky dažďa. Štartovali sme o jedenástej a dovtedy dokonca prestalo pršať. Navlečená v neopréne čakám spolu s ostatnými na štart. Moderátor vyhlásil desať najlepších nasadených žien, spolu so mnou. To bolo to zostávajúce číslo desať, Zbyněk sa len uchechtáva a ja nesmelo prikračujem k moderátorovi, že ja veru nie som žiaden borec a že nech ma k plaveckej časti nevyzýva do predných radov. Budem rada, keď tento, vraj náročný triatlon, s kopcom jak prase do Vepřové prežijem. Skromne som teda štartovala plávanie zo zadnej pozície, žiadne strkačky ani kopance som neutŕžila a mohla som sa sústrediť na plávanie, len pri bójkach bol boj, ale v druhom koliečku sme si už vyslovene užívali pohodu. V depe sa neviem rozhodnúť, či brať bundu, nebrať, voda mala 20 stupňov a ja som stále trochu mrzla. Z depa vybieham na bicykel po štyroch minútach na 90 kilometrovú trať, trochu pozmenenú oproti minulým rokom, no najväčší strašiak ostal, stúpanie do Vepřovej. Nakoniec to nebola taka hrôza, ani pri treťom koliečku a spokojne som mohla zdolávať svoje posledné vertikálne cyklometre do druhého depa.
Cyklistický profilBežecký profil
Na beh vybieham s vestičkou. Z plávania mi totiž ostala zaplynená bójka v žalúdku a moje atletické ego potrebovalo prekryť tieto nedostatky, bola mi zima je oficiálna verzia a malo ešte pršať. Bežecké koliečko malo 7 kilometrov 80 nastúpaných metrov, s výstupom na Salvátor a zbehom v druhej polovici. Všade stáli ambasádori a ukazovali, povzbudzovali a občerstvovali pretekárov na výbornú. Podľa analýzi som mala prvé koliečko najrýchlejšie, druhé naslabšie a tretie som zabojovala zase s nejakou blbou pesničkou na perách. V cieli boli moji najmilovanejší chlapci. Medaila. Sprcha a pivo. A hrozne dobrý pocit. 6:36 hodín.
Mal to byť výlet na Grossglockner Ultra Trail, mali sme zabezpečené stráženie pre Gabka, mali sme mať natrénované, ale prišiel tento čudný rok a preteky sa nekonali. Blbli sme na malých súkromných projektíkoch, a stráženie sme mali stále zabezpečené tak sme sa prihlásili na UltraFatru. 55 kilometrov a 3 600 metrov vo Veľkej Fatre som už dvakrát prežila a machrovala som ako Zbyňkovi opäť ukážem naozajstné horské ultra. Vykapala som hneď na začiatku.
Posledný júlový víkend Gabko strávil u deda a my sme sa vybrali do Ružomberka, spali sme v aute a cítili sme sa dobrodružne, ako za mladi. Ráno sme nasadli do autobusu s kávičkou a raňajkami. Predpoveď sa značne zmenila, búrky zmizli z radaru a ani zrážky nás nemali potopiť. Ešte som očakávala blatíčko na trase, ale dokonca ani to nebolo. Po štarte bežci vypálili ako chrty za návnadou. Minulý rok sa mi osvedčil triezvy štart, nie som chrt a už vôbec nie vrchár, kam by som sa ponáhľala. Okrem prvých dvoch Japeňov ma ešte čaká kopcov dosť. Na občerstvovačke v Starých Horách som mala pocit, že závod zatvárame, že nie sú za nami ani zberači mŕtvol, ale vlastne sme neboli úúúúplne poslední, len nám skoro všetci v šialenom tempe ušli. Utrpenie starého anemika pokračovalo na Majerovu skalu a Krížnu, ale išla som, pomaly a vytrvalo. Každý kopec má svoj koniec, je moja ultra mantra. Tešila som sa na hrebeň, na Ostredok, kde sa dá konečne bežať. Výhľady nádherné, pocity masakrálne, bol to náš deň voľna od rodičovských povinností, tak sme si ho užívali po svojom. Voda pomaly dochádzala a keď sme zbehli z hrebeňa smer Chata pod Borišovom, tešila som sa na premene po ceste. Ďalší bežateľný úsek, na ktorom nás podporovali úsmevom aj potleskom každoroční účastníci turistickej akcie Chodníkom Jana Váňa. Veselá skupinka ľudí, parádny pocit s nimi zdieľať kúsok Fatry takto na záver júla, dokonca za zvuku fujary, čo slovenské srdce rozjarí. Tak veľmi ma potešili, že aj veršík mi vykĺzol.
Dakujeme Rado Harach
moc skoro na pivo pod Japeňom
Na chate pod Borišovom, nás privítal výkvet orgov z SVK Ultra, dopili sme sa nealkom pivom, pojedli, čo sa dalo, čakala nás nielen Ploská, ale aj Rakytov a Skalná Alpa. Ďalšie kŕmenie až na Smrekovici. Každého straší Ploská, ale mne sa zdá, že to jeden z tých miernejších kopčkov. Z Ploskej opäť dlhý behateľný kúsok ku Rakytovu. Dopĺňala som priebežne energiu, pila ionťák a s touto stratégiou sme obehli prvé umierajúce kusy. V stúpaní na Rakytov nás chladil príjemný vánok. Vánok bol príjemný, ale čiernota niekde nad Smrekovicou vyzeral hrozivo dobre. Už sa nám žiadalo trochu sa zmočiť, nie len od potu. Nakoniec nás mraky obišli a my sme ostali zas len spotení a opálení. Smrekovica nás privítala tridsať minút pred limitom. Ostáva už len zbeh do Malinovho Brda, čo je tuším ešte horšie ako Sidorovo výstup. Ale len výstup, lebo čo je horšie ako Sidorov krpál, je to čo nasleduje za ním. Hrebienok, čo nemá konca. Aspoň po všetkých tých výškových metroch, chce človek už len klesať a klesať, a on predsa ešte stúpa a stúpa, Ružomberok po pravej strane ostáva nedosiahnuteľný, ale len po dobeh na lúky, kde aj vidina piva začína mať chladné kontúry, ktoré lahodia bruchu. My máme silný finiš ako hovado. Je naša ďalšia ultra mantra. Obrovská radosť z cieľa, kamarátov, piva a ešte jedného voľného večera nás úplne ohromila. Kopce za odmenu, pivo pre radosť a svalovka ešte na pár dní.
Ako to dopadlo? 12:19 na 55 kilometroch s prevýšením 3600. Po dlhej dobe sme sa so Zbyňkom popreháňali po kopcoch spoločne, užili sme si nielen deň ale aj večernú afterku. Strašne dobre to bolo.
Jazda to mala byť dámska, ale bola pánsko-dámska. Mala byť dlhšia, ale bola uspôsobená rodinne. Mala byť ultra punková, a to vlastne aj bola, kým ju nezomlela búrka. Zobrali sme s Jankou deti a mužov na výlet, ubytovanie v zrube s výbehom pre deti vo Veľkej Čause, bol výborným útočiskom pre chlapov, ktorí mali na starosti troch zdivočených potomkov, kým sme sa my zbavovali mamičkovských starostí. Mohol by to byť aj tréning, bol, ale aj nebol. 51 kilometrov, 2300 výškových metrov za 8:38 h.
V sobotu sme vyrážali skoro ráno, s veľkým lúčením, v srdcervúcich objatiach a bozkoch deťom a chlapom, aby to zvládli a užili si krásny deň. Ale preháňam nikomu nešlo o život, hoci chalupa bola hore nohami už od piatej ráno, ale deti sa tešili hlavne na nafukovací hrad, v ktorom nakoniec strávili hádam len nejakých pár minút, lebo obetavo robili občerstvovací personál v sedlách Vyšehradné a Fačkovské. Všade sa najedli viac ako my traja účastníci prebehu. Janka, Janči a ja.
tu sa podával Zbyňovar
Správnosť trasy som poistila navigáciou, lebo netreba mi nabehať viac ako bolo v pláne. Nablúdili sme 400 metrov, keď sme sa zakecali, ale inak sme sa spoľahlivo nechali viesť traťou. Rozobrali sme vzťahy, ultra aj samých seba v tichom stúpaní, lebo až po Vyšehradné sedlo sme nestretli živáčika, teda okrem kliešťov, ktorých som oberala pod Vyšehradom, kým si Janka nechala urobiť momentku. Našla som dvoch, ani nie po 20 kilometroch.
V sedle nás čakala rodinka, naložená dobrotami a hlavne v dobrej nálade, chlapi s deťmi nakoniec vystúpali na Vyšehrad, aby sa zabavili kým nás prekvapia vo Fačkovskom sedle. Neočakávali sme ich, lebo hoci vody po ceste nie je veľa, malo sa to dať zvládnuť. Pod Vraniou skalou bol jeden výživný prameň, ktorý nám ešte za horúceho počasia pomohol sa osviežiť, ale nie je nad pivko. Do Fačkovského sedla sme prichádzali po červenej značke, ktorá sa stretala so žltou od Kľaku nad Fačkovom. Spomienky romantické pre všetkých úspešne dokončivších stovkárov Malofatranskej. Pohľad, keď konečne v diaľke svieti slavobrána a na chate už sa pije pivo. No, ale dnes sa ide ďalej, od chaty Veronika po červenej do Čičmian.
tu sa podával Zbyňovar
tu prameň
Výrazne sa ochladilo, silný vietor prevaľoval hmlu z ľava do prava. Zahaľoval nádherné voňavé lúky plné bylín a nútil nás ostať v pohybe. Trochu sa zotmelo a z oblakov sa prášil dážď. Niežeby pršalo, ale niečo z neba padalo.
Nad Čičmanmi zarúbali hromy a nás hnalo do hostinca sa občerstviť. No nielen to, padli aj rozhodnutia o bezpečnosti, neznámosti terénu a správanie sa v búrke. Boli tri hodiny poobede, Zbyněk po nás ochotne prišiel, lebo máme nové auto, ktoré popreháňal ochotne po horských priesmykoch a my sme si dali ešte výdatnú večeru, s deťmi a manželmi, ktorých ľúbime ešte viac, lebo sa môžeme sem-tam vybehať, s ich obetavou podporou. A ako to malo byť? Až do Bojníc na pivo. Bežecky nevidalo, tak sme tam rodinky vzali aspoň na nedeľný obed.
Odišli sme na chalupu, zbalili sme sa tak ako zvykneme na víkend. Po pár dňoch nebolo jasné, či Zbyňka ako českého občana pustia cez hranice do Rakúska. Rozhodli sme sa pre izoláciu a ostali sme na chalupe, kde môžeme vybehnúť na záhradu alebo niečo stihneme porobiť na dome. Potom zavreli hranice a opatrenia pritvrdili, vychádzať môžeme len v prípade nevyhnutnosti a zhromažďovať sa nemôžeme, ale do lesa je povolené, tak pobehujeme. Všetko dodržujeme tak akoby išlo o život náš, aj našich blízkych.
Stretávame sa maximálne s kuriérom, zahalení a šťastní z balíčkov, ktoré k nám chodia. Na piaty deň karantény prišlo Turbo, trenažér na domáci bicyklový tréning. Sotva by som v prípade nehody vysvetlila naplno vyťaženým saniťákom, svoju nevyhnutnú túžbu ísť bicyklovať, lebo trénujem na preteky, ktoré aj tak zrušili. Obnovila som Netflix a prišiel senzor rýchlosti, bez ktorého ťažko hľadať motiváciu udržať sa na bicykli viac ako 20 minút. Rozmýšľame, že by sme pozvali kuriéra k našim dverám s meračom sily a kadencie. Zdá sa, že strávime ešte veľa času na domácom trenažéri, tak nech to máme aspoň pekne v číslach. Aj keď opatrenia pozvoľna povolujú a my môžno vyrazíme na naozajstný cyklo výlet, overiť si, či nám to šlape tak dobre aj vonku.
toto sú Zbyňkove čísla, pri StarTreku
Beháme výlučne v lese a cez obec prebiehame s ochranou na tváry, usmievame sa na ľudí, keď nejakého stretneme a vyhneme sa mu oblúkom. Dokonca objavujem nové cestičky, miesto rýchlosti trénujem orientáciu v teréne. Zbyněk pozrie na mapu a presne vie, kde som bola, ja ani po treťom výbehu nie som si istá, či trafím novou cestou domov. Cez víkendy ťažím z týchto tajných cestičiek, keď sa hrám s pochôdzkármi na skrývačku. Ľudia kým môžu, majú právo sa venčiť vonku, a ja aspoň trénujem orientáciu v priestore podľa machu a žiaľ aj vyťažených rúbanísk. To sú variácie jednej vrchovinky.
Tréningové jednotky sme skrátili, dočasne sme vypustili dlhé behy, ale beháme častejšie. Aj keď nás lákajú kadejaké karanténne výzvy. Možno ešte premyslíme. Výhodou karantény je dostatok spánku, teda príležitosť odpočinúť si doprajeme po vzájomnej dohode, lebo Gabko pobehuje ako s nasolenou riťou, je všade, učí sa od nás a všetko komentuje.
Chýba nám plávanie, Zbyňek tento spôsob posilňovania nahradil silovým tréningom na záhrade. Betónuje, rýľuje, behá so štetkou hore dole po stenách a cvičí tri/bicepsy pri maľovaní, ja potom pri čistení. Alebo chodím trošku blbnúť na štrkovisko, robím rybárom nadháňača a kačkám spoločnosť.
Strava (nie applikácia, tá je dosť monotématická) ale jedlo ostáva pestré a pripravované na prírodno. Tuníme grilovací priestor a s ním aj recepty. Vstávame skoro ráno, pracujeme do večera a ja som neprečítala ani jednu knihu, teda okrem Gabkových, rozširujem si obzory o traktoroch, bagroch, raketách a vesmíre (úplne som zabudla, že Urán má otočenú os a vrtí sa tak nejak naopak, asi ako teraz naša pandemická zemeguľa).
Po polmaratóniku na Trojkráľovej Trojke, pokračujem maratónom na Pohronskom Inovci. Trochu trénujeme, ale ešte stále to nie je ono. Sneh mizne z hôr rýchlejšie ako vianočné kilá, ale deň bol slnečný a kamarátsky tak prečo sa trochu nezabaviť na trati dlhej 42 km s prevýšením oficiálne 1 500 metrov, garmin ukazoval nakoniec o niečo menej čísel.
Minulý rok bolo dostatok snehu a ľadovej plochy, tento rok boli lúky blatisté a cesty behateľné. Slnko svietilo ako aj kopec nových ľudí na štarte v Novej Bani. Našťastie prišli aj starí známi a bolo veru s kým prehodiť pár slov. Po štarte sa Zbyňek vybral s Gabkom na výlet povzbudzovať závodníkov, ako honci oviec sa osvedčilia a získali na popularite. Zastihla som ich na Obyckých lúkach, ich vyladené heja heja ma poriadne nakoplo. Za sebou som mala hlavné stúpanie na Inovec a pred sebou Jaďovú, s poživňou a dobrou náladou kamarátov.
Bola som takmer v polovici a kilometre pekne odsýpali, minulý rok mi asfaltový úsek od Jaďovej Pod Malý Inovec trval nekonečne dlhý čas. Bol to bežateľný úsek, kde som mohla ušetriť minúty a do cieľa doraziť v dôstojnešom čase. No stúpanie pod Inovec je tiahle, ani na chodenie, ani úplne na behanie. Striedala som beh s chôdzou a dorazila som k samokontrole s kliešťami možno v lepšom čase ako minulý rok, ale v rovnako biednom rozpoložení. Vzpružil ma zbeh a aj náhodný povzbudzovači, za ich potlesk ďakujem. V diaľke som počula vrčať vlek, no na lúkach ani stopy po snehu. Na tajne netajnú kontrolu som dobiehala v sprievode mojich chlapcov. Vladko ma lákal na svoje zrýchľujúce elixíry, ktorým som odolávala a až v cieli som si zaslúžený jeden dopriala. Od tajnej občerstvovačky ostávalo 9 kilometrov a osada s brechajúcimi psami. Tentoraz tam však psy neboli a ja som sa mohla v zdraví rozbehnúť v poslednom klesaní do Novej Bane. Potôčik na chodníku, bahno a lístie nakoniec nezanechalo veľké stopy a relatívne čistá, celkom spokojná som dobehla do cieľa za 5:30 minút, čo je o 20 minút lepšie oproti minulému roku. V cieli ma potešila nielen polievka, pivko a kopec kamarátov, ale príjemná slnečná náladička na schodoch základnej školy, kotrá sa vždy šíri okolo bandičky zo Slovak Ultra Trail.
Minulý rok Zbyněk ponatriasal vianočné kilá na Corsa della Bora v Taliansku a tento rok sme spoločne roztápali tuky na domácej pôde, hodinu cesty od chalúpky, kde dedo strážil Gabka. Trojvŕšie s prevýšením 886 metrov na necelých 19 kilometroch sme si tak užili tentoraz bez hlavného fanúšika. Na tri krále o krok dále sme sa posunuli, keď sme zavítali na Adamovu dvadsiatku v Strážovských vrchoch.
V Ľútove sme sa zvítali, popriali a vybozkávali kamáratov v novom roku, žeby sme v zdraví užili prestupný, volebný a hlavne bežecký rok 2020. Na trať sme vyrážali asi stovka bežcov na 10 aj na 20 kilometrovu trať. Čakala nás Vysoká, Kňaží stôl a Bradlo. Mne nohy oťaželi hneď na lúčke za Adamovým domom. V tichosti a spokojnosti som nechala újsť každého, kto mal záujem naháňať sa už od začiatku. Veď som si ja dobre obzerala športové kluby na oblečení, to už dnes má každý tričko z nejakým ŠK, a ku nám do PK sa nikto nepridá. Treba k tomu pupok to je podmienka inak aj kondička sa hodí, lebo keď sa súdok narazí, bez tréningu to je ťažko ho doraziť. V pivnom klube nie je veru ľahké byť, hlavne v kopcoch, ale aj v zbehoch, keď pupok treba pred foťákom skryť. Ale kilá sme prevetrali v peknom prostredí, trochu po snehu s peknými výhľadmi, na singláčoch, kde nohy len tak tancujú. Zbehlo to rýchlo, v trojkráľovo-novoročnom rozjímaní. Zbyněk dobehol v krásnom čase 2:04 ja 20 minút za ním. Medaila sa mi už neušla, chápem, veď po posledných ani pes nebrechol, ale zato Rado nám krásnu fotku spravil, a takto nám dobre bolo opäť medzi známymi.
Zima nebola dlhá ani obzvlášť chladná, no jar bola neobvykle studená. Prvé slnečné lúče hriali nádejou na prebudenie, ale nakoniec sme dlho čakali kým začne naozajstná jar. Chlad sa dral pod kožu a kúrili sme ešte aj v apríli. Ešte ani jeden rok som nebola z tak dlhého nástupu jari otrávená ako tento rok. Výhodou bolo, že zmrznutí chlapi v kalendári nám nemali moc, čo zobrať, keďže toho veľa nezakvitlo, za to oni prikvitli v polovici apríla.
nový vyvýšený záhon z prúteného košíka
To už sme mali po reďkovkovej nádielke zo skleníka. Polovica šalátov skončila na komposte. Zakvitli skôr ako sme ich stihli minúť pri grile. Grilovalo sa v apríli málo, pivo netieklo a skôr sme si varili čaje, pri medardovských dažďoch, ktoré prišli tak nejak uprostred mája. Prvé plody zimoleza tešili najmenšieho pomocníka, ktorý sa nevedel nabažiť tej kyslej chuti. Keď konečne prišlo leto, stihli sme čerešne obrať za horúca na začiatku júna. Hrášok som sadila na trikrát, nech máme úrodu postupne, čo zas až tak nevyšlo. Prvá várka sa rozbehla až s dažďom a posledná ju v slnečných lúčoch dobiehala. Tak sa pasieme na troch stanovištiach. V skleníku sa už pyšnia paradajky, papriky sú akési slabšie tento rok a uhorky v skleníku nechceli vôbec vyjsť a ani vonku sa im akosi nedarilo, zasadili sme teda kupované priesady. Dlho sa v pôde nič neobjavovalo, žiadne hokkaida, žiadne tekvice tak som zo zúfalstva sadila semienka kam mi napadlo. A teraz fakt neviem, čo je čo. Ale takto to bolo aj v minulom roku a úroda bola neúnosná.
15. júl 2019
Uhorky sa pomaly rozbehli, teplé letné dni trvaly dva týždne, keď sa začala aj stará chalupa prehrievať. Prišo ochladenie, ale dovtedy sa rozbehli rajčiny, uhorky, hokkaido aj cvikle, ale pri zalievaní mi ostáva ťažko na duši. Záhrada pripomína spúšť po vojenskom nálete. Hlodavce, hraboše, myši premnožené nenásytné chlpaté stvory, ktoré mi zožrali skoro všetko. Dokážem sa vysporiadať s tým, že veci nejdú podľa predstáv, že petržlen opäť nevyšla, že uhoriek nebude veľa, ale nedokážem prehrýzť cudzích návštevníkov, ktorí mi ničia úrodu. Mám chuť sa na to vykašlať, ale stále dúfam, že hokkaido, ktorá zabrala celý záhon nakoniec prežije, ak začne opäť svietiť trocha slnka, lebo posledné dni neboli veľmi sľubné. Prvý júlový týždeň, už skoro tradične, patrí včelám. Dovolili sme si pozbierať ich úrodu a naše experimentálno-intuitívny prístup nám priniesol slušnú nádielku, začo včelám opäť ďakujeme. Kým mám jedno očko na malom včelárovi, druhé nepozorne sleduje včelarinu na dvoch úloch, ktoré sa nám nepodarilo rozšíriť, ale napriek tomu sme so zásobami spokojní.
14. august 2019
Hokkaido pomaly zbieram do komôrky, s maslovou tekvicou nemám skúsenosti, ale o chvíľu sa budem vypekať v rúre, aby sme uprostred leta trochu zakúrili v chalupe. Hrozno visí a veľmi pomaly v teplých slnečných lúčoch dozrieva. Večery sú neobvykle daždivé a obávam sa, že pleseň napadne posledné ovocie tohto leta. Na jabloniach a slivkách po minuloročnej nádielke skoro nič nedozrieva. Ostáva nám len hrozno a dozrievajúce černice a maliny. Zbyňkovi sa podaril aj kýblový projekt. Nasadil baklažán a prisadil k nim rajčiny. Malé ľuľky už visia a tešia sa na gril. Na chalupe sme strávili tri dovolenkové týždne a nevieme sa nabažiť letnej pohody a záhrady. Postupne zbierame rajčiny, papriky a uhorky, hoci paprík je menej, zato chilli dozrieva v rôznych farbách.
28. september
Tekvice šalia. Dozrievajú a kvitnú, ťahajú sa po celej záhrade, jedna sa dokonca objavila v skleníku oneskorene a má prvý plod uprostred septembra. Uhorky zbierame v taškách a pred začiatkom októbra zbieram nakladačky, oneskorený projektík, keď sadeničky vyšli až niekde uprostred leta. Na záhrade ostáva ešte zeler a uschnutá slnečnica, ktorej koreň podľahol silnej búrke a vetru. Koniec leta bol neobvykle daždivý, než sme sa spamätali z hrozna už nepozbierame nič, niečo zplesnivelo, niečo oschlo. Začína padať lístie a orechy. Vďaka dažďu sú septembrové maliny veľké a stále chutné.
31.december
Z orechov sme nakoniec veľa nemali, čo nakoniec nie je až taká škoda, ešte máme z minulého roka. Lístie sme pohrabali na kopu pre ježkov, aby mali kde spať, ale najskôr sme si do sýtosti zaskákali, aby sme tú kôpku pekne stlačili. Zbyněk zrotávatoroval políčka. Porýľoval skleník. Ja som pred prvými mrazmi zasadila cesnak. Zeler sme zbierali ešte v decembri do polievky. Dokončila som svoj vysnívaný drevený projekt. Vyrobila som si drevenú dosku s modrou živicou a tak mám tečúcu rieku priamo v kuchyni. Ale to už záhrada pomaly odpočívala, pár jabĺčok sme uložili do pivnice, tekvice pečieme ešte po vianociach, zakŕmili sme včely a naposledy pokosili trávu. Zdalo sa, že sa hádam budeme aj nudiť, ale nakoniec sme piekli medovníčky, robili všakovaké vianočné ozdoby a s vďakou k záhrade a prírode začali odpočívať.
bezeckepotulky 