Všade už z Vianoc blbnú a tak som si zablbla aj ja. Stromček počas zimných sviatkov do bytu neťahám, ani nevzdávam hold plastovým obludám, vetva s voňavým  ihličím si však miesto nájde. Do vázy som sa tentokrát rozhodla nadekorovať vlastné ozdoby. Námet na tvorbu ma osvietil v studenom vetre novembrového výbehu, s nohami zmáčanými od blata, výhľadmi do holých stromov bez lístia. Jelenčeky tu už boli, ťahajú tučného strýca so sánkami, z nákupného centra. Tučný ujko ťahá jelenčeky? Neradno si zahrávať s ochranárskym pekelným plameňom, okom čo dohliada na lesnú kultúru. V tomto kontexte, sa slovo kultúra, nehodí ani do úvodzoviek, ani do kurzívy, vymenila a prehodila by som písmenka, až by ostala ošklbaná zneuctená verzia samej seba.

Ani fúzač so severu, ani laň s bielym terčom na zadku, ani paroháčik v pokluse, jednoducho bežec. Silueta bežca v ihličí.

Hlinu na vypaľovanie mám, kufrík z farbami tiež, dieľňu si vytvorím v teple a žiari krbových kachiel a uvidím, čo nakoniec na čečinku zavesím.

Proces sa rozložil na niekoľko dní, vymodelovať, vyrezať, vysušiť, vykresliť, vypiť červeného vínka, na   krvinky.

Vyčkať, vybehnúť a vyvesiť.

Tvorba nenáročná, avšak napriek tomu došlo k obetiam, väčšinou na krehkých častiach bežeckého tela. Presne ako v živote.  Na vianočnej zeleni nám visí, takzvaný grécky vzor, niekoľko bežeckých apolónov s odťatými končatinami, a ostatné 2D verzie, toho čo nás baví,  vnáša radosť a zdravý náhľad do života.

Potulujeme sa, či skôr v tomto teple potácame sa bežecky aj plavecky. Ak by vyšiel niekedy triatlon, je potrebné mať natrénované. A najlepšie sa trénuje na otvorenom mori, niekde na juhu. Tréning je tréning a tak sme sa vybrali na Istriu. Len pár dní, len pár odbehnutých kilometrov popri mori každé ráno, pár stometrov odplávaných, od ponáraných, či skôr odnaháňaných za rybičkami a človek je hneď homo_relaxo

Vyštartovali sme ráno s neurčitým cieľom, ale plným autom, nielen zbytočných veci, ale aj nadšenia. Na prvý pohľad sa nám zapáčil jeden penzion pri borovicovom háji a pani Marianna mala svoje čaro a samozrejme voľnú izbu.

Vstávali sme neskoro ráno, či skôr pre starnúcich chytačov raka, až na obed. Odbehli sme 10km, v páli slnka, vôni mora a opaľovacieho krému. Dobiehali sme k útesom, kde more, bolo nekonečné a obzor dával oblúkom Koperníkovi za pravdu.

Raňajky skromné a káva tuhá. Poobede už plávanie, tréning na slack line a intelektuálne letné čítanie. V mojich rukách bol Paul Johnson: Hero a Zbyněk pritvrdil Hayekovou teóriou o Ceste do Nevoľníctva. Obedné pauzy nad makrelou, ktorá nevieme odkiaľ pochádzala, ale obaja vyjadrujeme svoje podozrenie, že ju nechytali statočný Chorváti… No k tej makrele nemám, až tak čo povedať, ale natárali sme toho nad pivkom, či večerným vínkom o hynúcej morálke a skaze sveta pod vládou socialistov veľa. Porovnávali sme hrdinov starých dôb, despotického Alexandra, ktorý víno neriedil ale užíval si ho plnými dúškami, Churchill, starý konzervatívny dobrák, ktorý alkohol naopak riedil, smiešny ujo Regan s hereckým výkonom odrovnal Sovietsky zväz a mnoho iných postavičiek dejín, všetci prispievali k zlepšeniu sveta a naša beznádej sa utápala v nevoľníctve červeného „Brata“.

Morský vzduch sme vymenili za krásnu Moravu. Pri výbehoch som sa strácala v poliach a po dobehoch som sa stratila v húpacej sieti, či pri ríbezliach. Krčmová filozofia pretrvávala, no bola namiešaná prácou okolo chalupy, betónovanie ma nebaví, ale vždy si rada vypočujem o čom ten môj chlap premýšľa. 🙂

Návrat do kancelárii je skúška vytrvalosti, ktorú budeme trénovať až do augusta, keď poletíme opäť niekam za behom.  Zatiaľ v kancelári snívam o behu po lese, pri behu v lese pred rojom komárov snívam o vode a vo vode snívam…už len o tichu