Grossglockner Ultra Trail 2015

Taury nás lákali krásnymi horami a prvým ročníkom rakúského ultra trailu okolo Grossglockneru. Nabalili sme auto plné kadejakých vecí, ktoré sa vymykajú skautskému konceptu, len pre prípad, ak by sa niečo hodilo, alebo ak by bolo treba zaodieť pol Európy. V Kaprune sme sa ubytovali v kempe, narýchlo sme postavili stan a išli sa s povinnou výbavou zaregistrovať do centra. Trochu sme sa potúlali po malom mestečku, dali pivko a vracali sme sa späť do kempu. Pozorovali sme ozrutné hory nad hlavami, zahalené v búrkových mračnách. O pár minút sme sedeli spokojne v aute s otvoreným pivkom a skromnou večerou, keď za oknami buráca alpská búrka. Noc bola krásne dýchateľná oproti varni, ktorú sme opúšťali v štvrtok ráno. Domáci teplomer ukazoval na slnku 43 stupňov. Kaprun hlásil príjemných 20.

Ráno sme pri raňajkách spoznali prvého účastníka  a postupne sme sa bezcieľným potulovaním zoznamovali s ostatnými účastníkmi, ktorí zakotvili v kempe. Váhavé pohľady a ultra úsmevy, prípadne tričká z rôznych podujatí odhaľovali spriaznené bežecké duše. V piatok sme sa videli na štarte alebo priamo na trati.

IMG_2435

Prvý ročník organizátori odštartovali vo veľkom štýle. Moderátori, hudba, fotografi a povzbudzovači pozdĺž rozbehovej trate. Prvé stúpanie na trati začalo hneď po pár kilometroch, neprekvapivo sa mi začínalo ťažko. Teplý podvečer nás trochu dusil, žiadané výškové metre sme dosiahli celkom rýchlo, trať sa zlomila a mohli sme sa rozbehnúť. Podľa profilu sme klesanie nečakali, ale kým môžeme bežať nesťažujeme sa. Trať sa  príjemne vlnila. Všade tiekla voda, nemusela som sa obávať vyprahnutiu, no tušila som skôr nedostatok jedla. Labestation boli po dvadsiatich kilometroch s vodou a drobnosťami na zajedenie, veľká občerstvovačka s jedlom až na 60 kilometri. V batohu som mala nakrajaný parmezán a pár tyčiniek.

Trochu sa nám do prvej občerstvovačky pretiahli kilometre. Dobehnuvší rakúšania sa dožadovali organizátorskej duše. Pár kilometrov naviac ich podráždilo. Nedalo sa vytušiť, či ide o malicherné tri kilometre alebo predzvesť organizátorskej anarchie. Pokračovali sme už za tmy na 13 kilometrové stúpanie do neba. Čelovkové tango, jasná noc a pokorné stúpanie do výšky nad 2.500 mnm. Svetelný pás smerujúci ku hviezdam bol veľmi dlhý, no ani zďaleka nebolo možné vidieť, celé stúpajúce martýrium. Mali sme pred sebou ešte polovicu výstupu, no čelovky sa pomaly strácali, vystupovali hviezdy a nejeden by sa bol zaradoval, že je pri nebeskej bráne, no garmin hovoril niečo iné. Dôverovať technologickým vymoženostiam sa oplatilo, za rohom sa rozsvietila girlanda svetiel, dlhšia a podivne zlomená v špici. Za rohom sa o paličky opierali ľudia, ktorí snáď tušili koniec a svetlo smerom k veľkej medvedici ich zlomil v páse, no ešte nie do kolien. Snehové dosky dávali nádej k blížiacemu sa koncu, nehybné svetlo čeloviek budilo vo mne zvedavosť. Na vrchole horskáči zapisovali čísla a pomáhali ľuďom pri zlaňovaní strmým snehovým svahom. Natiahnuté mali tri laná, po ktorých sme sa spúšťali 30 m. S dopadom nôh, kričím Passt’schon. Danke. Tschau. A to už je na rade ďalší sneholezec. Príjemné spestrenie noci. Trochu sa ešte zabavíme na hrebeni, na ktorom nás horskáči prekvapujú slovným povzbudením a počítaním bežeckých ovečiek, či im niektorá nezblúdila na hrebeni.

IMG_2446

Druhá občerstvovačka bola pre mnohých vykúpením. Skončila tam snáď jedna tretina pretekárov. My sme veselo išli ďalej. Teda takto. Veselo ani nie. Žalúdok na vode, parmezán z vlastných zásob odmietal skĺznuť do žalúdka, premieľala som ho ničomne v ústach, až som to vzdala a ostala radšej pri akejsi modrej tekutine namiešanej organizátormi. Čakalo nás ďalšie náročné stúpanie, tak sme stúpali. Prekvapivo sme predbehli pár ľudí, ktorí prevýšenie na trati niesli ťažšie než my. Postupovali sme slušným tempom a obávané časové brány sme stíhali s ukludňujúcou rezervou. Na vrchole Mordoru ma povzbudzuje chlapík z horskej služby, vykrikoval čísla, aby ich kolega ukrytý pred vetrom zapisoval v stane. Zasmiali sme sa, už ani neviem nad čím a pokračovali ďalším hrebeňom. Každú chvíľu som očakávala svitanie. V diaľke stále pobehovali čelovky a akési statické svetlá. Slnečné lúče sa začali drať spomedzi skalnaté obry a osvecovali kraj pred nami. Zelené nádherné hory sa dvíhali do výšok a mne sa točila hlava z ich mohutnosti. Prešli sme nocou a konečne sme za odmenu mohli zažiť nový deň, keď hory a skaliská nám odhaľujú svoju tajomnú krásu. Nad ránom sa ochladilo a fúkal ostrý vietor, našťastie nám chatár na Salmhütte prichystal čaj a dali sme sa trochu dohromady do ďalších kilometrov. Podľa profilu sme sa mali vlniť po hrebeni, aj sme sa vlnili. Statické svetlá, ktoré sme videli z diaľky boli ohne horiace nám na cestu. Cesta k prvému skutočnému jedlu bola však ešte dlhá, kamenistá, strmá na zbeh. V týchto horách je ťažké rozhodnúť, čo je namáhavejšie stúpanie, či klesanie.

Začalo pršať, jemne mrholiť no kým idete v jemnom mrholení hodinu dve, pekne zmoknete. Zbeh do Kalsu bol nekonečnejší a strmší ako výšľap ku hviezdam. Tešili sme sa na jedlo a hádam aj pivečko. Tešili sme sa, že máme výborný čas a stíhame časovú bránu. Po jedenástej by nás nepustili, no bolo pred deviatou, spokojne sme zbiehali, aj keď   unavení a bez energie. Od pani v okienku som si vypýtala cestoviny s rajčinovou omáčkou. Zbyňkovi vysvetľuje nejaký mladík, že kvôli počasiu neumožňujú pretekárom ísť ďalej. Nechápavo pozerám na hodiny, ale chcem jesť a sadnúť si. Opakuje, že museli kvôli blížiacej sa búrke z bezpečnostných dôvodov posunúť časové brány z jedenástej na deviatu. Wie bitte? V areáli je hŕstka ľudí, za nami prichádzajú ďalší a majú rovnako nechápavé pohľady. Jeden postarší mužský pár, si dožaduje svoje. Aber ich habe bezahlt. Moderátor hovorí, že keď prídeme do Kaprunu, máme si ísť vyzdvihnúť finisherské medaile, autobus príde po nás o jedenástej.  (?)

S takým nijakým pocitom sa vezieme v autobuse plnom ľudí, ideme do Kaprunu. Vysadáme z autobusu okolo jednej na obed a ideme rovno do stanu a do sprchy. Snažíme sa dospať noc a prebudiť sa zo zlého sna. Je slnečný deň a my sme kvôli počasiu boli odvezení do cieľa. Večer sa rozprávame s ostatnými účastníkmi frašky GGUT a sklamanie nemožno prekryť slovami o kráse a sile tunajšej prírody. Cítime sa podvedení. Okolo šiestej večer sa strhla búrka, opona organizátorskej anarchie padla. Pretek úplne prerušili. Na štarte sa hlavný organizátor dušoval, že vzorom pre pretek im je UTMB. No podľa vzoru sa nechovali. Kým na ostatných podujatiach majú organizátori v prípade zlého počasia prichystanú náhradnú trať. GGUT sa z pohodlnosti alebo z nedbalej neskúsenosti rozhodol pre zvoz účastníkov. Nás odvolali z Kalsu na 60 kilometri, iných bezmilosti zvážali z Rudolsfhütte na 77 kilometri. Debatíme s ostatnými, či sa vrátime, v každom zaznelo niewiedera. No s odstupom času, nás Taury volajú späť a môžeme len dúfať, že organizátori niečo zmenia. Alebo my zrýchlime, aby sme predbehli nečakané oragnizátorské rozhodnutia.

Ráno opúšťame kemp a v karaváne dovolenkárov sa vezieme k moru. Netušíme kam, no kúsok mora a malá izba na pár dní sa pre nás hádam nájde.

This slideshow requires JavaScript.

Malofatranská 100, 2015

Sme v cieli, je desivo slnečný deň a Kľak dominantne vystupuje nad Fačkovským sedlom. Je piatok poobede, auto sme zaparkovali a teraz môžeme ísť na štart, do Terchovej.

Od prvého ročníka sa MF100/50 rozrástla a vždy tu stretneme veľa kamarátov, známych a spoznáme nových nadšencov. Asimilácia na traťové podmienky začala už v registračnom kokpite. Kým sme sa dostali na rad, dochádzal nám kyslík, vzduch bol nehybný a tak si mohol organizačný team overiť, či prežijeme v sobotu na trati. Prežili sme stresovú simuláciu a išli sme malé víťazstvo zaliať povinným pivkom pred spaním.

Ranné párky začali rozvoniať a my sme sa pomaly začali baliť a hlavne mazať. Vazelína nesmela chýbať ani v povinnej výbave. Z fujari zazneli krásne tóny a tristo nedočkavcov vybehlo smer Boboty. Dav sa nestihol roztrhnúť a z Bobotov sa stal upchatý lievik.

DCIM101GOPRO

Už od skorého rána sa najviac skloňovali slová ako slnko a teplo. Teda v rôznych vulgárnych variáciach, ale väčšinou sme rozoznali kam mieri diskusia. Kým sme sa skrývali v tieni lesa, dali sa výstupy ustáť, no pri stúpani na Rozsutec začala naozajstná grill party, neboli sme pozvaní, ale súčasť hostiny. Po druhýkrát na Medziholí sme sa posilnili z množstva dobrôt, ale najvzácnejšia bola voda. Čistá a studená. Zbyněk namiešal do vody citróny a soľ, výborná vec, teraz v kresle by som to nevypila, ale v 30 stupňovom výpeku, nápoj konkuroval aj zlatavému moku. No pivečko nás čakalo až na chate pod Chlebom, ku ktorému cesta ďaleká a obrastená alchemylkou. Samé bylinkové poklady a nádherné výhľady, no napriek tomu sa hlavný hrebeň nedá opísať inak ako trápením. Otvorený priestor, pálive slnko, a možno jeden-dva obláčiky nad našimi zúboženými hlavami. Na chate sme sa posilnili zeleninovou polievkou a vyrazili do ďalších kopcov. V slnečnej slepote, som sa tešila len na pramene a na ďalšie občerstvenie. Vlastne, pochod z hostiny na hostinu. Od Malého Kriváňa, sme dokonca obehli pár ľudí, čo bolo zvláštne lebo som si nemyslela, že niekto môže byť ešte pomalší než my. Prameň pod Bielymi skalami nesklamal, navlhčila som oblečenie a veselo postupovala k Suchému vrchu. Tempo sme mali otrasné, ale ostávali sme v pohybe. Dokonca sme na Chatu pod Suchým, čo to pobehli a do Strečna sme skoro šprintovali, skoro. V Nezbudskej lúčke nás vítali vo výbornej naláde organizačný team, už vysmiaty päťdesiatkáry a zopár povzbudzovačov. Nádherná atmosféra, no ťahalo nás na Minčol. Výčapní mi vraví, že autom bude vo Fačkove rýchlejšie, a ja mu pritakávam, že určite aj v lepšom stave.

DCIM101GOPRO

Najväčší strašiak, bol samozrejme Kľak, ale už aj cesta k Rotunde sa zdala nekonečná. Ochladilo sa, ale napriek tomu sme len pochodovali. Trochu nás vzpružili chlapci z horskej služby, mali veľa jedla a dobrú náladu. Kým si Zbyněk zdriemol, ja som sa dotankovala. Keď nás vyprevádzali, želali nám štastnú, ešte štyridsať kilometrovú cestu. Magické číslo opakovali, akokeby nás chceli odradiť alebo v mantre pochopiť, prečo by sme to chceli absolvovať. V dlhých vlnených tričkách vyrazil náš malý pocestný cirkus do sveta. Zbyněk spieval, ja som vyklepávala melódiu s paličkami. Sonáta pre medvede. Neviem, či sa páčila publiku, neprišli nám zatlieskať.

Až keď sme na asfaltke do Valče stíchli, prišli sa nám medvedíky trošku predviesť. Zbyněk si na nich dokonca posvietil, ja som v polospánku čakala, čo to tam stvára.

DCIM101GOPRO

Po výbornej polievke sme si zdriemli 10 minút a v svižnom tempe vyrazili k obávanému Kľaku. Pamätala som si, že cesta k nemu je dlhá, no bola akosi ešte dlhšia, žiarivejšia a vypečenejšia do chrumkava. No radosť z vytúženého cieľa si nenecháme predsa pokaziť štyridsať stupňovou opekačkou. Ani keď sa Kľak vzďaloval. Bolo to magnetizujúce, približovali sme k sebe rovnakými pólmi a odpudzovali sa vzájomnou silou. Naša nezlomnosť pohla zemou, pretože nám bolo umožnené na Kľak nakoniec dôjsť. Za trúfalosť a odvahu popasovať sa s týmto kopčekom, nás slniečko huncútsky preplieskalo, keď sme vyšli z lesa. Nevadí, znesieme, kým vidím cieľ, môže ma biť koľko chce. Potlesk a studené pivo v cieli ťažko niečím vynahradiť. 104 km za 28:49, žiadna chvála, ale radosť obrovská.

Martin si, ale pochvalu zaslúži. Všetci, čo sa podieľali na organizácii grilovačky, si zaslúžia obrovské ďakujeme, za podporu, servis, dobrú náladu a silu to znášať s nami.

Výsledky: http://www.mf100.sk/vysledky-3-rocnik/

This slideshow requires JavaScript.