Brooks Pure Grit

Na trh nastúpila nová rada pure grit od brooks, čo je skvelá príležitosť vyskúšať starší model za málo peňazí. Prišli mi domov deň pred štartom na 100 km Javorníkmi. Pravidiel, čo robiť a nerobiť na stovke, pred stovkou alebo po stovke sú tisíce, ale v skutočnosti len jedno skutočne funguje, poznaj svoje telo a nohy v tomto prípade. Nohy nemám rozmaznané, verím, že si nové botičky užijú, podrážka je hrubšia než na xtalonoch, na ktoré som bola zvyknutá doteraz. Pri prvom nazutí, cítim pohodlie domácej papučky. Na letné behy ideálne poprekrývané sieťovinou, a ak aj vbehnem do mláky, či prebrodím Níl tenisky uschnú rýchlejšie.

IMG_2224_2

Aký bol prebeh J100 v nových teniskách? Rýchly ako Javorníky zvykli byť, bolo teplo, sucho a miestami búrky a teda testovací raj, viacero povrchov, hlina, asfalt, skalnaté úseky a s viacerými poveternostnými podmienkami. Hybrid crossoviek s pohodlím cestnej topánky umožnil veľmi pohodlný beh, výstupky sú mäkké a nefixujú dopad v blatistom povrchu ako x-talony,  na koreňoch stromov sa šmýka, teda na tých ležiacich na zemi. Ale čo ustojíš, to dobehneš. Po zhruba 1.200 kilometroch nie je na zvršku topánky poznať opotrebenie. Niekde malá dieročka, ale očakávala som väčšie škody hlavne v sieťovej časti topánky. Spodný vzor topánky som ohoblíkovala takmer do hladka, samozrejme podľa dopadu nohy na povrch. Gripy začali miznúť po 700 kilometroch a Pure Grit sa metamorfovali na minimalistické cestné topánky.

IMG_2227_2

Mám nové, len v inej farbe ale stále z prvej rady. Zdá sa mi, že ďalšie verzie sa brooks snažil prefabrikovať a sú zbytočne drahé. Staré mám na chalupe, kde budú dosluhovať na moravských prebehoch.

Nedá mi sa nepripojiť k hodnoteniu pure gritov. Po roku Gabikinho testovania som neodolal a objednal si ich tiež, holt moja žena vie čo je dobré a podobne ako pri x-talonoch nasledujem jej voľbu. Na rozdiel od nej však topánky neberiem hned na stovku ale dám im aspoň dva behy pred ich prvou akciou – Lazovou stovkou :).

IMG_2228_2

Prešiel nejaký ten čas a ja sa nestíham diviť tomu aké tie topánky sú. Aktuálne majú niečo okolo 600 km (tri stovky), opotrebenie čisto na podrážke, ale to je len logické minimálne štvrtina behov bola v nich aj po asfalte. Inak ide o skvelú skoro úplne univerzálnu tenisku navyše posledné behy v horúčavách absolvujeme už bez ponožiek bez akýchkoľvek problémov. Odpruženie skvelé proste jedna báseň. S čím majú problém je mokro a mokré povrchy kedy sa menia skôr na malé lyže.

IMG_2226_2

Jediným ich veľkým mínusom je tak problém ich ešte niekde nájsť v obchode nakoľko ide o model z roku 2013 ale o to je priaznivejšia cena.

This slideshow requires JavaScript.

Strapaté vajcia

Odšťavovala som mrkvu a bolo mi  ľúto zostatkovej hmoty po šťave. A ajhľa recept pridružený k iným dvom kuchárskym excesom. Popri mrkvovej šťave som  nechala odkvapkať kokosové mlieko a zvyšok vyžmýkaného kokosu  predsa len tak nevyhodím.

Zmiešané ostatky ochutené koriandrom, soľou s trochou čili mi vytvorili second hand kabátik pre uvarené vajíčka. Z mrkvovo-kokosovej masy mi neostávalo veľa, ale vajíčka ešte dve a tak som prihodila uvarenú pohánku a doobaľovala zvyšné vajcia. Guľky som vložila do zapekacej misy, obložila maslom, pofotila a upiekla.

Mám jemné ruky z miešania kokosovej masy, mrkvovú šťavu do ranného nápoja, kokosové mlieko, vyzrážaný kokosový tuk a obed, alebo večeru podľa dopytu.

IMG_2007

Ontológia ultramaratónca

Letné zamyslenie nad chodom vecí, v pochode.

Z dlhej chvíle som sa zamyslela nad naším bytím a  cestou, ktorá viedla naše ubehané nohy. Na dlhé trate sme naskočili z celkom dobre rozbehnutej maratónskej prípravy. Behávame pravidelne a dokonca sa to pri prvom pokuse o úspešné absolvovanie maratónu dalo nazvať tréningom. Keď sme ráno vstávali pred piatou a nazývali pobehovanie po okolí nalačno, tréning tukového metabolizmu. Vyasfaltované rovinky nás s rozbúšeným srdcom vábili v intervalovom rauši. Minimálna výbava a žiadne občerstvenie, po 30 kilometroch sme zahŕkali malou fľaškou vody, zapnutou prekliato nízko u pása, no pri kratších výbehoch sme nemárnili čas obživou. Predsa si nenecháme pokaziť priemerku. Aj keď nie vždy sa nám chcelo, vybiehali sme pravidelne, na každej návšteve, služobke alebo dovolenke. Hoci len na päť alebo tridsaťpät kilometrov. A áno, pobehovaním mám na mysli priemerku aj okolo 06:00 min/km, je to ťahanie železničných náprav po rovine, ale stále je to beh.

helsinky 2

Dovolenky sme plánovali podľa maratónskej destinácie, odkiaľ sme nosili účastnícke medaile namiesto suvenírov. Z Helsiniek dokonca medailu takú obrovskú, že by sme ju museli nechať precliť, keby sme neboli v Schengenskom priestore. Naše snaženie vyústilo do nepokorenej hranice na maratónskej trati 04:06 min v mojom podaní, kde mi Zbyněk odbehol na tridsať minút, s jeho najlepším časom 03:35. Videli sme, zažili sme,  ďakujem, ale asfalt už prosím nie. Hoci, veľa horských behov vedie po cestách, tak sa aj my vraciame z času na čas na rovinku, hlavne, keď už vyberám tretieho kliešťa v mesiaci, príde vhod asfaltové bezpečie.

Zlaté časy, v skutočnosti nastali, až keď sme vymenili bežecké maratónky za crossové tenisky a išli dýchať čistý vzduch do lesa. Niečo v tom lese človeka mení, zrazu sme si brávali batôžky s obživou a trávili sme na trati viac ako len dve, tri hodinky.  Začali sme sa viac potulovať a to sa tuším písal rok 2012, keď sme založili aj tento blog. Akokoľvek som si myslela, že po absolvovaní prvého maratónu skončím s masovkami a budem si len tak pobehovať, vyviedol ma Zbyněk z omylu. Našli sme záľubu v dlhých behoch a dovolenku stále volíme podľa atraktivity horských ultrabehov. Zmenila sa aj cesta domov z práce, utekali sme cez miestne hory, v teple, zime, lejaku, hlavne, čo najviac kilometrov nadupať v týždennom objeme. Vybiehali sme do strmších kopcov, vlnili sme sa po novoobjavených singláčoch, hory sme zdolávali rýchlejšie, no v skutočnosti sme začali spomaľovať. S naberajúcim objemom kilometrov sa znižovala krivka priemernej rýchlosti. Veľkoryso by sme mohli fartlekom nazvať výbehy do kopcov, no v mojom prípade, ide naozaj len o snahu vidieť horizont, čo možno najrýchlejšie a v zdraví. Tempo, ktoré sme na maratóne dokázali udržať pár hodín, by nás na stovkovej trati zabilo. A tak sme zvolnili. Priťahujú nás les a skaly.

Namiesto hladných rán, sme začali trénovať žalúdky so záťažou. Učili sme sa štartovať nasýtení, skúsiť potravu udržať a stráviť, priebežne dopĺňať. Nie je to náročná disciplína, ale trebalo jej privyknúť. Na dopĺňanie tekutín a minerálov sme skúšali kadečo. Voda je neutrálna, ale ťažká na žalúdok. Minerálne tablety sú skvelé na doplnenie elektrolytov a s blížiacou sa polnocou oceníme aj kolu, ale nič, naozaj nič sa nevyrovná sile zlatavého moku, keď perlí na jazyku v tridsaťstupňových horúčavách, že sa vám chce spievať, napríklad aj medveďom, keby bolo najhoršie. Z niektorých výbehov, sa tak stáva gurmánsky zážitok.

lamac

Na kratšie crossové behy si chodíme kontrolovať dosiahnuté časy, ako sa menia, zlepšujú, koľko ľudí nás obehlo, ako ďaleko máme k bedni. Niečo, ako preventívna prehliadka u doktora, diagnostika trénovanosti v priamom prenose. Zbyněk rýchlosť zbožňuje a má patričné dosiahnuté časy, aj ja sa vyžívam v rýchlosti, ale až od 70 km/h v zime na svahu. Celoplošné posilňovanie na lezeckej stene sme vymenili za crossfit po záhradke. Venujeme sa pestovaniu adaptogénov, neobyčajne voňavej domácej zeleniny a ovocným stromom. Nikdy sme maskulinitou nevynikali, ale po motyčkovej kúre, sa usmievajú leda tak hamstringy.

A od kedy mám doma Sládka Zbyňka, aj zlatavý mok sme priviedli do dokonalosti. Kedysi dávno, pred stovkou išli sme na nákup magnézia a nejakých sladkých proteinových tyčiniek. Teraz už je to inak, stačí nám poriadna strava, teplá polievka, a keď nás chytá kríza, najlepšie je zájsť na pivo. A kto videl Zbyňka bežať po jednom čapovanom, vie o čom hovorím.

A ako vás zmenil  beh/nebeh na dlhých tratiach?

Trnavská 100

Obrázok

Najstaršia slovenská stovka je o každého svedomí. Dá sa prebehnúť, podbehnúť alebo pretrápiť v tridsaťstupňových horúčavách, ale hlavne je to stovka-nestovka s najväčšou účasťou na organizovanom pochode na Slovensku. Snažili sme sa vyhnúť sedemsto hlavej mase, pochodujúcej z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, skorým štartom, ktorý bol pre tento rok prvý krát umožnený pre bežcov a “rýchlopresúvačov”.  Na registráciu sme prišli krátko po piatej hodine rannej a už sa tvorili rady na kontrolné karty.

Odštartovali sme zapnutím garmina za príjemného, slnečného a ešte chladivého rána. Smerom na Biely Kríž sme obiehali pár turistov. Včelín bol otvorený a pečiatkári na svojom mieste, aj napriek skorej rannej hodine. Ďalšiu občerstvovačku sme čakali na Babe, aj keď deň sa ešte nerozpálil do ružova, tekutiny boli najdôležitejšími doplnkami. Somár, Konské Hlavy všetko akosi bežalo samo, dokonca sme stretali oprotibežiace skupinky, ktoré nás pri rannom trainingu povzbudzovali potleskom. Na Babe sme dostali po palacinke, vypili sme dve kofoly a so zavodnenými bruchami sme išli dupať na Skalnatú. Začalo pripekať, ale pokiaľ vial vetrík dalo sa dýchať. Karpatské kopce nie sú náročné, hoci sme v opačnom smere nikdy nebežali, pamätám si trať dobre, z občasných trainingov zo Zošky do Bratislavy. Zo Skalnatej sme sa v peknom tempe posúvali smerom k najlepšiemu prameňu, ktorý v Karpatoch poznám – Čermák – Modranská Baba. Mali sme dosť času sa pooplachovať a dosýtosti dopiť, lebo kontrola ešte len mala prísť. Menšia skupinka čakateľov sa medzi tým pofotila a pozoznamovala, kým sme dostali pečiatky.

Utekali sme ďalej roztrúsení podľa rýchlosti,  až na Taricových skalách sme akosi osameli. Veľmi pekný úsek si mnohí nechali ujsť. V zbehu do sološnickej doliny som začala psychickú prípravu na výstup, vietor ustal, len sem-tam zavial, ako keď sa po kúpaní vyfénujete. Pod nástupom na trojkilometrové trápenie na Vápennú bolo odparkovené množstvo áut, zdá sa, že si niektorí zabezpečili podporný servis.

DCIM101GOPRO

Vo výstupe mi hral bubeník od Gogol Bordelo na pľúcne chlopne. Cítila som ľahkú arytmiu,  odpočívala som posediačky, postojačky zavesená na stromoch, a priala som si nech už som na Roštúne. Veľmi vhodný názov, žeby od slova roštiť sa, ako na grile? Slovami jedného účastníka: “bez Vápennej by to bolo o ničom”

Na vrchole sme chceli niečo zjesť, ale neostávalo síl na prežúvanie, ani na trávenie. Hlavne sa, čo najrýchlejšie dostať k prameňu, najlepšie toho v Bukovej. Z Vápennej sme prešli ešte žihľavovou kúrou, ktorú si myslím kompresáci nemohli dostatočne užiť, vo vysokých ponožkách.

Slabý prameň pod Vápennou potešil, ale aj tak už nedokázal vzpružiť naše rozbité žalúdky. Stravu sme mali so sebou aj vody dosť, ale žalúdok odmietal spolupracovať, bolo teplo a nepatrný obsah sa pýtal von. Cez Klokoč, ma ochladila spomienka, na zimnú túru, keď sa stromy prehýbali pod 30 centimetrovou ťarchou snehu a my sme sa brodili bielou pláňou, spomienky sa bili s prítomnosťou, bože kde je tá Buková.

DCIM101GOPRO

Cesta do Bukovej vyšla z tieňa a nás pražilo ako mandle, aj zasolený sme boli dosť. Úplne do chrumkava. Pobehli sme sem-tam, zrýchlili sme  až za strieborným ligotom pivných súdkov. V Bukovej sme doplnili potrebné tekutiny, jedlo, osvedčenú miso polievku, Zbyněk guláš. Pookriali vo výbornej spoločnosti a  zvyšné kilometre do cieľa sme bežali, ťahali sme sa za Adamom, ktorý cítil cieľovú príťažlivosť, až nám nakoniec v Dobrej vode úplne odbehol. V lesíku za Hollého rodnou obcou, sa začalo stmievať, ale do cieľa sme dobehli bez čeloviek, za celkových 16:26h. Trochu pokecali so skupinkou ľudí, odvoz nám zabezpečil spolubežec Peťo, ktorý nám zachránil nedeľu.

Dobre sme sa prebehli, ale aj vytrápili, horúce letné dni nastúpili znenazdania, a bez tepla sa do tepla nedá trénovať. Hor sa do letných grilovačiek.

This slideshow requires JavaScript.