Včelársky kurz

Na vianoce dostal Zbyňek darček, investíciu do budúcnosti. Včerlársky kurz. Na konci záhrady máme miesto na úly, v záhrade ovocné stromy a zatrávnenú plochu plnú kvetov, potok kam by sa mohli včielky chodiť napojiť, chýba už len znalosť o ušlachtilých včelách. Fascinujú má svojim davovým posolstvom, správaním v roji, orientačným zmyslom, všetko, čo mne chýba. A dav ma trochu desí, ale ich práca je obdivuhodná a má vyšší zmysel. Aj tá ľudská taký má, ak po rokoch nezabudneme, čo je dôležité a zmysluplné v našom živote.

Kurz za konal v Slatine nad Úpou u pána Holasa. Odborník, milovník včiel a technicky veľmi zdatný človek. Úly ma neďaleko od domu, priamo na záhrade. Kurzu sa účastnili ľudia, ktorí už majú úly nakúpené, rojstvá objednané a myslia to vážne s chovom. Moje znalosti nesiahajú ďalej než k Jožkovi Krónerovi, alias Pichandovi v Tisícročnej včele. Začali sme legislatívou Českej republiky, chorobami a preliečovaním včelstiev. Zdá sa, že Zlínsky kraj a sever Moravy je vysoko napadnutý Varroázou, chalupu máme pri Uherskom Hradište a teda budeme musieť preliečenie včiel naozaj poctivo dodržiavať. Od legislatívy sme prešli priamo k úľom. Zapálili sme dymové kahance a poobliekali sme si ochranné odevy a pustili sa do výuky v praxi. Prvýkrát sme videli z čoho pozostávajú farebné búdky na okrajoch lesa, prečo sú dve a prečo sú farebné. Plodište s matkou oddelené tak aby vo vrchnej medníkovej časti včely len plnili plásty medom a v spodnej časti si matka robila svoju celoživotnú robotu. Každý si mal možnosť vytiahnuť plásty, hľadať vajíčka prípadne už larvy a nájsť kráľovnú matku. Všetky matky boli minuloročné a teda označené modrou farbou, pre rok 2016 bude matka nosiť biele znamenie. Ak nastane tichá výmena a teda včely si samé vychovajú matku a starej sa zbavia, neviem, či by som ju vedela v tom roji nájsť bez označenie. Je väčšia, ale roj doslova tečie a množstvo malých pracovníčok bráni v rozlišovaní. Ale práca s včelami je ušlachtilá aj kvôli trpezlivosti, ktorú so sebou nesie.

Nádherné bolo sledovať spolupatričnosť a rojovú príslušnosť. Ako náhle sa zadymilo, včely sa nielen stiahli a naplnili brušká sladkým nektárom, ale pre tie ktoré prilietali práve do úľa zadočkami vysielali signály na pristávacej ploche, že je niečo v neporiadku. Správanie včiel je naozaj nádherný jav, ťažko sa budem rozpisovať, skúsenosť aj tak nemám a chuť?Nuž pán Holas nám ukázal a vysvetlil veľa fígľov ako to robí on, spomenul ako to niekedy robia ostatní a poprial nám veľa šťastie. Mať vlasntý úľ je zodpovednosť, je prínos, relax a starosti, domáce zviera tak ako bolo stanovené za Márie Terézie. Neurobili sme ešte ďalší krok, ale kamarát Matúš už včelarí na Slovensku, možno nám bude vedieť zo začiatku trochu poradiť.

Devínsky ríbezlák

Naše víkendové plány sa veľmi menia, aj bez nášho pričinenia. Ale ríbezlák sa konal cez týždeň a na Devínskej Kobyle, takže všetko vyšlo ako malo a my sme po práci vybehli na bežeckú punk-rock-parádu. 21 kilometrov cez ríbezľové sady, spolu 65 bežcov. Štartovné pole bole plné natešených ľudí. Zdá sa, že hranice sa posúvajú a aj vôľa a miera trénovanosti rastie. Minulý rok bol Zbyněk šiesty, tento rok sa posunul o desať miesť nižšie, no a zlepšil sa o 2 minúty. Takéto miniprebehy sú výborným meradlom našej vlastnej kondície, ale hlavne sme radi, keď sa stretneme so známymi a kamarátmi, trochu pokecať, čo je nové a čo sa chystá.

ribezlak

Vybehli sme na motanicu, niečo som si z mapy pozrela, niečo som si pamätala, no cesta bola veľmi dobré vyznačená. Tuším v jednom úseku chýbali fáborky, asi záškodníci, čo sa nechcú o trať na Dúbravskej Hlavici podeliť, ja sa im nedivím, je to nádherný kus zeme. Kontrolóry nás značkovali na náromok, aby sme si motanicu niekde neskrátili a povzbudzovali do stúpania. Bežalo sa mi veľmi dobre, na pohodu. Do kopca trochu horšie, no z kopca som skúšala dobehnúť tú pohodičku, ktorú som si v stúpaní dopriala. Stretala som dvojicu pánov, ktorí mali ešte ležérnejší spôsob a dokonca sa na Sandbergu kochali. Pod hlavným stúpaním na Devínsku Kobylu ma začali trápiť kŕče v lýtkach. Už na Sandbergu, kde striehol bežecký paparazzi, som dúfala, že nezachytí moje zdeformované lýtko, a pád k zemi. Bežala som v X-talonoch, ktoré vás nútia priamo do behu po špičkách, no po špičkách sa behať nedá, keď sa o vás pokúšajú kŕče a do kopca sa zas nedá behať po pätách.  Ach, to je situácia. Kobylu mám pomaly za sebou a zbeh je len čakaním na kŕč, už takmer cítim ako mi praská sval, ale odmietam sa tu vzdať 3 kilometre pred cieľom. Skušam bežať po pätách, ale na úseku, kde som si myslela, že budem letieť ako vták, dupem celou nohou, a je jedno či je sklon trate dole alebo hore. Posledný krátky zbeh, tak už nič nešetrím, ale aj tak neskoro o 4 minúty som horšia ako minulý rok. Zbyněk mal čas na trati sa ešte aj vyprázdniť a aj tak bol rýchlejší. Neviem kam chodí trénovať, no začnem behať asi za ním.

Ďakujeme všetkým za krásny večer, Radovi za chuť stále nás takto trénovať a aj dobrovoľníkom, ktorí nás podporujú na trati. Tešíme sa na budúce, sú to parádne akcie, aj keď sa tuším bežní hobíci vytrácajú a pribúda makačov.

foto Michal Kostka: https://www.facebook.com/michal.kostka.54/media_set?set=a.10154250994379444.1073741901.718214443&type=3&pnref=story