Železné placky

V záhonoch nám rastú malé vesmírne lode plné minerálov, najmä železa a draslíka. Patizón vyzerá krásne a v kuchyni sa s ním dá robiť hocičo, nemá špecifickú chuť, ako nakorením, tak bude. Pre horských bežcov a iných anemikov je patizón veľký spolubojovník. Chystáme sa opäť do kopcov a trochu železa nezaškodí prihodiť a tak volím pšeno. Úplného preborníka vo svojej kategóri v boji s chudokrvnosťou. Bez lepku, s množstvom vlákniny, sem-tam nejaký fosfor, aby sme na horách žiarili nielen radosťou, ale aj neutíchajúcou energiou.

Takže takto:

Patizón som nastrúhala na hrubo. Pridala som zeler na chuť a potešenie nás všetkých. Pšeno, ktoré som trikrát prepláchla horúcou vodou, som ešte 15 minút varila kým nezdvojnásobilo svoj objem. Prepláchnuť ho naozaj treba dôkladne, aby neostalo horké a Vy hladný. Pridala som nastrúhaný cesnak, rozmarín, materinu dúšku, farebné korenie a soľ. Primiešala som vajíčka, najlepšie rukami, nech cítim akú konzistenciu má masa, či sa nebude rozpadať. Placky som dala do rozohriatej rúry na 30 minút. Z tej istej hmoty som spravila koláč, lebo sa mi placky už nechcelo tvarovať. Len som prisypala trochu krupicovej múky a dala piecť na 60 minút.

Malofatranská 50

Tentoraz skôr zo strany vodiča. Štartovné číslo som si neprevzala a rozhodla som sa Zbyňka, svojím zdravotným stavom, slabším tréningom nebrzdiť a poporiť ho v Lúčanskej časti, kde som sa chystala k nemu pripojiť, čerstvá a plná síl ťahať ho k Rotunde a ďalej na Kľak. Prvýkrát som sledovala stovkárskej predštartovné napätie z neutrálnej pozície. Doobeda sme nabalili kufor pivom zo Zbyňovarne a vyštartovali do Terchovej. Opäť sme radi po dlhej dobe videli známych, nové tváre a tešili sa z atmosféry prezentácie, na jednu z najkrajších, ale aj najnáročnejších stoviek na Slovensku, s ašpiráciou na západne preteky. V cieli sme boli dvakrát a vieme obaja, čo znamená prebeh Malou Fatrou, o to viac som si užívala sledovanie tvárí nováčikov, odhodlanie, sebavedomie alebo aj malú dušičku, pred veľkým hrebeňom a hlásajúcim počasím.

image

Z diaľky som pozorovala ako ľudia cupitajú cez štartovnú slavobránu smerom k metalistovi na kopci. Z akéhosi lesklého kovu sa týči socha zbojníka na návrší a k nemu mieria bežci a chodci, závodu, ktorého heslom je fair play. Nič fair na zlodejine nie je a o to viac nerozumiem, prečo ich tam nahnali. Zvyšok cesty je už len na nich a na počasí.

Ja som sadla do auta a išla do Fačkovského sedla, pohľad na Kľak som si nemohla nechať ujsť. A keď sa Zbyněk rozhodol končiť v Lipovci, rýchlo som vybehla aspoň smerom Havrania skala, užiť si ten pociť, keď nie som hnaná, ničím iným len bytím v krajine, behom po kopcoch len tak pre radosť z pekného dňa. Po dobehu som si dala v reštauráci kávu, lebo tlak ma tlačil k zemi, čo bola možno predzvesť blížiacej sa zmeny. V Lipovci som sa obliekla do bežeckého znova a vyrazila na proti Zbyňkovi, ktorého teplo trápilo na trati ako minulý rok, ba možno o niečo viac. V protismere som povzbudzovala ľudí, známych a kamarátov. Výšľap na Maguru je mierny a už som sa nevedal dočkať, ako pobežíme spolu späť do Lipovca. Na chate sme si obaja dali pivečko a spolu sme sa rozbehli do cieľa päťdesiatky, kde Zbyňek skončil.  Na večer sme sa presunuli do Fačkovského sedla, kde bolo narazené naše pivo a čakalo sa na príchod prvých bežcov. No búrka, ktorá sa prihnala, blesky, ktoré bili  na Kľakom nám zvierali srdcia, pre ľudí na trati a Martin sa rozhodol najlepšie ako mohol. Preteky pre účastníkov na trati zrušil, zadržal ich na občerstvovačkách Martinské Hole, Kunerád a dúfal, že sa nikomu nič nestane a všetci budú v bezpečí, až sa front prehrmí. Ostalo 25 ľudí medzi poslednou občerstvovačkou a Fačkovským sedlom, o ktorých sme len dúfali, že prídu v poriadku do ciela.

Akokoľvek to Maťo vymyslel, akokoľvek to po celé tie roky mení a vylepšuje, myslí to dobre, zaslúži si obdiv, že šiel do takéhoto veľkého projektu, ktorý sledujeme od samého začiatku a boli sme dvakrát v cieli. Chce to veľa odvahy, veľa práce, oddanosti a chuti to pre bežcov, stovkárov, päťdesiatkárov, chodcov urobiť znova ďalší rok o niečo inak a možno o niečo lepšie.

Ryžové závitky

Chodím po záhrade a hľadám inšpiráciu, čo sa k čomu hodí, čo sa dá zúžitkovať ako si dobre muža nakŕmiť. Prechádzkou malým vinohradom končím pohľadom na celú záhradu. Snažím sa rozoznať druhy hláv viniča, ale zaručene poznám len Irsai a zvyšné druhy, žiaľ po listoch nerozoznám, ale viem, čo do nich zabalím. Leto je horúce a žiada si osviežujúci ľahký obed alebo olovrant. V skleníku sú nádherné uhorky, papriky a rajčiny, ktoré vytvoria voňavý základ do závitkov.

Zaparila som rôzne druhy vínných listov, nie úplne veľké, ich žilnaté telo by sa zle prežúvalo, ale ani žiadne pidi_lístky. Ryžu som dala variť na miernom ohni. Na oleji som udusila uhorku, lebo nám medzičasom dozreli do bacuľata a cukiny ešte nemáme. Uhorka veľmi pekne vonia a so strúčikom cesnaku spievajú letný duet až ku susedom. Pridala som papriku a na záver rajčiny. Soľ je základné dochucovadlo a zvyšné bylinky aké som našla a mala chuť. Pridala som tymián, aj rozmarín ešte k uhorkovému základu a až zasyčala v zmesi rajčina nechala som trochu podusiť aj bazalku. Ryžu som primiešala k zelenine a nechala som chladnúť na chladnom kameni pekne v tieni.

Robiť závitky je otázka trpezlivosť, ktorej ani za mak nemám, ale radosť, z pripravovaného jedla nie je o trpezlivosti, ale o hre a šikovnosti. Závitky som uložila do hrnca vystlaného najväčšími vínnymi listami a dusila ešte tridsať minút s mätou a kvapkou citróna. Do jogurtového dipu som pridala tiež mätu s citrónom a cesnakom. Sú to skôr jednohubky, množstvo sa mi ešte nepodarilo odladiť. Zmiznú skôr ako si stihneme sadnúť do záhrady, len tak postojačky v chvate práce mizne táto prímorská dobrota.