Podersdorf Triathlon 2019

Niekde v procese zotavovania ma začali obchádzať chmáry, tvár som si nevedela umyť, vlasy upraviť a o tréningu ani nehovorím. Stupňujúce chmáry som zahnala prihláškou na triatlon na konci augusta. Niekto si kúpi čokoládu, nejaké handry alebo vybrakuje internet. Ja vezmem registračný bič a makám ďalej.

Štyri mesiace od operácie lakťa som sa postavila na štart Olympijského Triatlonu. Mám rada dlhé trate, ale uspokojila som sa s olympijskou vzdialenosťou. 1,5 km plávania, 40 kilometrov bicykel a 10 kilometrov behania. Na prvý triatlon akurát.

img_6641

Podersdorf triatlónom žije celý víkend. Registrácia prebehla hladko, dostala som fľašu miestneho vína, ktorú som ešte neochutnala, je čas Sturmu, tak burčakujeme. Do depa som odviezla všetko potrebné a starostlivo pripravené, hoci som zmeškala začiatok briefingu, o nič som neprišla. Na štarte bolo viac ako 300 triatlétov, nemohla som sa stratiť a našťastie som nič nepoplietla.

Plávanie štartovalo v dvoch vlnách. Najskôr muži a po 10 minutách ženy. Neusiedler See ma maximálnu výšku 1,1 metra, teplota vody bola 25°, žiaden neoprén. Po odpálení začala masová ohmatávačka a kľučkovanie, keďže som sa postavila triezvo na koniec, kým premotivované plavkyne sa postavili na začiatok. Až pri druhej bójke som našla konečne kľud a priestor som si kontrolovala rýchlym pohľadom z vody. Od vlajok, ktoré nám povolovali beh z vody to bolo ešte 300 metrov odhadom. Ani nebolo treba vlajky, prsty hrabli do blata a vedela som, že nemusím plávať. Skočila som niečo ako suchozemského motýlika, ešte dvakrát a už som len bežala. Čo bola makačka rozrážať vodu nohami, keď ma čakal bicykel a do depa treba bežať, lebo nič iné neviem.

Bicykel je najmenej obľúbená disciplína, nie kvôli úrazu, a hoci na cesťáčiku trénujem, nijak zvlášť ho nemilujem. Aj keď si výjazdy nakoniec užívam, tak možno je to láska, ale taká nejaká tŕnistá.

Miesto v depe som našla ľahko a kým som si dávala vaflu s medom, pripínala som si číslo, prilbu a topánky. Ani neviem ako a už som nasadala za depovou čiarou na bicykel. Niekde na 5 kilometri sme sa otáčali a išli sme späť, prekvapilo ma koľko atlétov je ešte za mnou. Tak som dupla na kufry (kto vie vie, a kto nevie tak do pedálov) a išla si užívať okruh. Pri Apletone sa mi oživili spomienky na 24 Stunden Burgenland, čo je 120 kilometrový beh okolo Neusiedler See s prevýšením 300 metrov, hrozná nuda, ale boli sme, dali sme.

Cesty pre pretek boli zčasti uzatvorené a preto mi nič nebránilo trochu to rozbaliť. Priemerka 29km/h nie je nič svetoborné, ale dokázala som obehnúť aj nejakých ľudí a nerátam tých na horákoch, čo boli asi dvaja, ale aj tak pre nich utrpenie. Všetko išlo strašne rýchlo, 40 kilometrov za mnou, zoskočila som z bicykla, obula si bežecké topánky a vyrazila na posledných 10 kilometrov v dvoch okruhoch.

Teda 2,5 kilometra tam, späť, tam a späť. Na beh som si verila najviac a najviac som pohorela. Chytili ma hrozné kŕče v bruchu, slnko pieklo nenormálne a ja som rovinu išla 6:50. Na chvíľočku som sa zastavila pri chlapcoch, čo mi veľmi pomohlo sa rozobrať a poskladať. Hoci som zvyšné kilometre zrýchlila na 5:50 už som nedokázala dať pod hodinu. Za top osvieženie by mal dostať chlapík zo záhrady metál, ktorý veľkoryso sprchoval tých, ktorí mali záujem. To bola jediná rozkoš a dokázala ma vždy posunúť o kus ďalej. Triatlon som tak dokončila za 3:00:26. Celkom spokojná. Zbyněk mi kúpil pivká a užívala som si zvyšok dňa. Bolo to krátke a ruka ma podržala, teda nesklamala a duša nepraskla, bo vymieňať by som ju nemala ako. A aj som veru  jedného predbiehala,  drtil plášť až na karbón. Asi to nakoniec zvládol. Dobre bolo, zážitok pekný a Podersdorf je super, ale hrozná rovina. A chlapci moji boli úžasní, ako inak.

img_6648