Ponitrianska 100 vol.4

Bežecký kalendár je jasne daný. V polovici septembra ma čakala moja obľúbená Ponitrianska.  Doma sme si prehodili funkcie a tak v týždni pred ponitrianskou brázdim s Gabkom Hainburg a jeho ihriská. V piatok všetko nabalím do auta, Gabkove veci, Gabikine veci, dúfam, že mám všetky svoje veci a v Bratislave len odovzdám kľúč od auta so synom a utekám  na autobus do Nitry, kde mám dohodnutý odvoz do Handlovej. Gabika s drobcom vyrazili na našu chalupu, kde ju nečakane čakala Topoľská desiatka.

V Handlovej utekám na registráciu, ako obvykle stretám kopec známych ľudí, vyzerá to byť na peknú víkendovú žúrku. Potom už len nejaké to pivko a rýchlo spať. Žiaľ, v telocvični sa to málokedy dá a rovnako tomu bolo aj v tomto prípade, kedy kombinácia chrápajúcich a výborne nastavených budíkov (3:30) ma budí z mikrospánkov. Ráno skontrolujem batoh a idem na štart, kde sa maká od samého rána. Ja si z ponuky SVK Ultra volím nie len stovečku cez ospevovane obávaný Tríbeč, ale aj mätový čaj.

img_3468-1

Rado dáva posledné inštrukcie a presúvam sa pred štartovnú bránu.  Odštartované a celá masa sa valí smer Veľký Gríč. Teploty príjemné pomaly sa dostávam na prevádzkovú teplotu. Za Gríčom sa začína prijemne zvlnený terén.  Ani sa nenazdám a som na Jarabej skale, kde je druhá kontrola. Dopĺňam vodu, kolu a tlačím aj chleba, predsa len nás čaká asi najdlhší úsek medzi kontrolami. Na Vtáčnik to síce ide ešte do kopca, ale z Vtáčnik do Veľkého Pola je úsek hriešne behateľný.

img_3471-1

Na kontrole vo Veľkom Poli nás čaká polievka a kopec ďalších dobrôt, ale snažím sa tu netráviť príliš dlho času a vyrážam smer Jedľové Kostoľany. Zachytávam ešte info o sršniom hniezde za Penhýblom, škoda že ho neviem v mysli lokalizovať, spolieham sa, že ho včas zbadám. No bolo to tesné, zbadal som ich, až keď som preliezal strom spadnutý na ceste rovno pri ich hniezde. Skáčem do ľava od hniezda a kričím bežcovi za mnou, aby si dal pozor. Našťastie si ma nevšímali. Nasledujú behatelné úseky a tak si užívam v pokluse, kým sa dá.  Na kontrole mierim rovno do krčmy, kde si okrem piva, dávam ešte minerálku s džúsom. Vonku nás ešte čakajú cestoviny. Ďalší úsek na Skýcov sa snažím pobehnúť, potrebujem trochu zraziť čas, bežím všetko, čo sa bežať dá. Prichádzam na kontrolu a nejak ma začína hnevať žalúdok. Skúšam nápravu kyslými uhorkami.

Dlho sa nezdržujem, ešte ostáva čosi cez 40 km, ďalšia kontrola v sedle Rakyta a už mi ani tie kyslé uhorky nechutia, skúšam pritvrdiť klobásou a chlebom. Nasleduje behateľný úsek pod Javorový vrch. Od neho ma čaká húpačka až na Tríbeč, ozývajú sa jelene, ale nie je čas pokecať, bežím na Tríbeč sám. Na vrchu stretávam skupinu povzbudzovačou a jedného staršieho pána, jeho vzhľad a strapec hrozna pôsobia ako by ho tá povestná trhlina práve vypľula.

img_3474

Stále sa snažím stlačiť čas do ciela, ktorý mi ukazuje garmin, ale už viem že to pod “15 hodín” nestíham. Do Jedlín si idem nohy polámať, tento raz sa neplánujem šetriť. Ďalší úsek je krátky a tak dúfam, že to dám bez čelovky, až na pár zakopnutí v zbehu na Remitáž to celkom ide a tak čelovku vyťahujem až na kontrole. Polievka a radler ma posilnili do ďalšieho úseku. Čaká ma “vertikálna” stena Žibrice a Zobor, u ktorého som úplne zabudol ako vie byť stúpanie naň nekonečné. Ale každý kopec má svoj koniec a o desiatej som na kontrole. Teraz už len rýchlo zbehnúť do ciela, aj keď na tých kameňoch je to umenie sa nezabiť. Pribieham pár minút za Vladom s finálnym časom 15:37, dúfal som v trochu lepší, dnes to nevydalo, ale stále mám čo zlepšovať.  Dávam si naše pivko,  ale nejak nemám náladu popíjať a tak sa odoberám do telocvične. Ráno mi ide vlak o pol siedmej. Okolo pol šiestej vyrážam pešo na stanicu, svalovicu predsa treba rozhýbať. Medzinárodný expres z Nitry do Prahy, ktorý stojí v Uherskom Hradišťi, pripomína skôr prerastenú lokálku, ale svoj účel plní a ja krátko pred desiatou vystupujem v Hradišti, kde ma už čaká celá rodinka. Parádna akcia za mnou aj za Gabikou, máme zase o čom štebotať nad pivkom a plánovať ďalšie závody.

Topolská Osmička vol.2

Dátum sa posunul o týždeň a to bol Zbyňkov pretek v okolí Vtáčnika. Tak som si naplánovala víkend sama s Gabkom na chalupe v Bíloviciach, pozbierať plody skorej jesene a užívať posledné teplé dni. V sobotu ráno sa k  nám pridal dedo a bolo rozhodnuté, že namiesto záhradničenia si pôjdem zamakať do Topolnej na krátky prebeh. Vytiahla som staré, deravé bežecké topánky, niečo na behanie a vyrazilil sme po Gabkovom obednom šlofíku.

Topolská 8, síce nebola 8, ale atmosféra sa nezmenila. Deti a dospelí sa v krásny slnečný deň pozbierali na futbalovom ihrisku v Topolné. Skúsila som prehovoriť Gabka na jeho prvý súťažný beh, ale bol spokojný s nesúťažnou verziou prebehu okolo ihriska. Možno o rok bude stáť aj on na štarte. Kategórie boli od 0-6, 7-10, 11-15, 16-40, 41 a viac. Výkony mladých bežcov a bežkýň boli hodné pozornosti aj kvôli zanieteniu a výkonu, ale hlavne športovému duchu. Boli ohľaduplní, priateľskí a hoci na bedni stáli len najlepší, dokázali, že šport je pre nich viac ako len medaila.

Screen Shot 2019-09-18 at 22.01.37

Krásny výkon podali všetci a ja som sa už nevedela dočkať hlavného behu, 9,5 kilometra s maximálnym prevýšením 11 metrov. Na poslednú chvíľu som zistila, že trať nie je rovnaká ako rok predtým, že je o niečo dlhšia a že bežíme Kněžpolským lesom. Nebol čas na štúdium trate a síce rovinky zrovna neobľubujem, behať hádam viem, tak čakám na odpal. Postavila som sa skôr dozadu, lepšie sa mi rozbieha pomaly. Nikdy neviem ako veľká je konkurencia. Pri jazere sa pomaly ustálim v tempe a predbieham bežcov s nejasnou myšlienkou kam trasa povedie, ale na trati boli dobrovoľníci, ktorí nás navigovali a povzbudzovali. Kňežpolským lesom sme spravili okruh, s občerstvením na zhruba 5 kilometri. Dievča s pripravenou vodou sa blíži ku mne, ale zastavovať nebudem, smädná nie som. Kývam, že ďakujem-neprosím a bežím ďalej. Závod je rýchly, slnko svieti, trať je suchá, krásne podmienky poriadne to rozbaliť. Priemerné tempo 4:50 sa mi páči, držím sa modrého trička pred sebou a verím, že dokážem ešte zrýchliť. Nenechala som sa rozhádzať ani dreveným mostíkom, ktorý sa rozmarne rozhúpal pod mojími nohami. Záverečný úsek je už len späť po asfalte na ihrisko. Neďaleko od cieľa, popíja skupinka slivovicu, provokačne si nalievajú a ponúkajú známych, keďže som cezpoľná, ja som ponuku nedostala. Tak sa ozývam, či by sa aj mne ušlo, v tempe 4:30 min/km, už len z diaľky počujem, že nech sa zastavím. Tak snáď nabudúce, ja si bežím po svoje druhé miesto, ktoré nakoniec podľa kategórii vydalo na prvé. Gabko sa už odo mňa ani nepohol. Dedo mi doniesol pivo, teda nakoniec tri, lebo sa mi nechcelo odchádzať. Za krásny deň v Topolnej ďakujem organizátorom a dobrovoľníkom, že pripravili na jeseň v Topolnej parádny rýchly závod, so športovým duchom pre všetky generácie, ktoré mali chuť sa zapojiť.

Podersdorf Triathlon 2019

Niekde v procese zotavovania ma začali obchádzať chmáry, tvár som si nevedela umyť, vlasy upraviť a o tréningu ani nehovorím. Stupňujúce chmáry som zahnala prihláškou na triatlon na konci augusta. Niekto si kúpi čokoládu, nejaké handry alebo vybrakuje internet. Ja vezmem registračný bič a makám ďalej.

Štyri mesiace od operácie lakťa som sa postavila na štart Olympijského Triatlonu. Mám rada dlhé trate, ale uspokojila som sa s olympijskou vzdialenosťou. 1,5 km plávania, 40 kilometrov bicykel a 10 kilometrov behania. Na prvý triatlon akurát.

img_6641

Podersdorf triatlónom žije celý víkend. Registrácia prebehla hladko, dostala som fľašu miestneho vína, ktorú som ešte neochutnala, je čas Sturmu, tak burčakujeme. Do depa som odviezla všetko potrebné a starostlivo pripravené, hoci som zmeškala začiatok briefingu, o nič som neprišla. Na štarte bolo viac ako 300 triatlétov, nemohla som sa stratiť a našťastie som nič nepoplietla.

Plávanie štartovalo v dvoch vlnách. Najskôr muži a po 10 minutách ženy. Neusiedler See ma maximálnu výšku 1,1 metra, teplota vody bola 25°, žiaden neoprén. Po odpálení začala masová ohmatávačka a kľučkovanie, keďže som sa postavila triezvo na koniec, kým premotivované plavkyne sa postavili na začiatok. Až pri druhej bójke som našla konečne kľud a priestor som si kontrolovala rýchlym pohľadom z vody. Od vlajok, ktoré nám povolovali beh z vody to bolo ešte 300 metrov odhadom. Ani nebolo treba vlajky, prsty hrabli do blata a vedela som, že nemusím plávať. Skočila som niečo ako suchozemského motýlika, ešte dvakrát a už som len bežala. Čo bola makačka rozrážať vodu nohami, keď ma čakal bicykel a do depa treba bežať, lebo nič iné neviem.

Bicykel je najmenej obľúbená disciplína, nie kvôli úrazu, a hoci na cesťáčiku trénujem, nijak zvlášť ho nemilujem. Aj keď si výjazdy nakoniec užívam, tak možno je to láska, ale taká nejaká tŕnistá.

Miesto v depe som našla ľahko a kým som si dávala vaflu s medom, pripínala som si číslo, prilbu a topánky. Ani neviem ako a už som nasadala za depovou čiarou na bicykel. Niekde na 5 kilometri sme sa otáčali a išli sme späť, prekvapilo ma koľko atlétov je ešte za mnou. Tak som dupla na kufry (kto vie vie, a kto nevie tak do pedálov) a išla si užívať okruh. Pri Apletone sa mi oživili spomienky na 24 Stunden Burgenland, čo je 120 kilometrový beh okolo Neusiedler See s prevýšením 300 metrov, hrozná nuda, ale boli sme, dali sme.

Cesty pre pretek boli zčasti uzatvorené a preto mi nič nebránilo trochu to rozbaliť. Priemerka 29km/h nie je nič svetoborné, ale dokázala som obehnúť aj nejakých ľudí a nerátam tých na horákoch, čo boli asi dvaja, ale aj tak pre nich utrpenie. Všetko išlo strašne rýchlo, 40 kilometrov za mnou, zoskočila som z bicykla, obula si bežecké topánky a vyrazila na posledných 10 kilometrov v dvoch okruhoch.

Teda 2,5 kilometra tam, späť, tam a späť. Na beh som si verila najviac a najviac som pohorela. Chytili ma hrozné kŕče v bruchu, slnko pieklo nenormálne a ja som rovinu išla 6:50. Na chvíľočku som sa zastavila pri chlapcoch, čo mi veľmi pomohlo sa rozobrať a poskladať. Hoci som zvyšné kilometre zrýchlila na 5:50 už som nedokázala dať pod hodinu. Za top osvieženie by mal dostať chlapík zo záhrady metál, ktorý veľkoryso sprchoval tých, ktorí mali záujem. To bola jediná rozkoš a dokázala ma vždy posunúť o kus ďalej. Triatlon som tak dokončila za 3:00:26. Celkom spokojná. Zbyněk mi kúpil pivká a užívala som si zvyšok dňa. Bolo to krátke a ruka ma podržala, teda nesklamala a duša nepraskla, bo vymieňať by som ju nemala ako. A aj som veru  jedného predbiehala,  drtil plášť až na karbón. Asi to nakoniec zvládol. Dobre bolo, zážitok pekný a Podersdorf je super, ale hrozná rovina. A chlapci moji boli úžasní, ako inak.

img_6648