22. Týnišťské šlápoty od dubu k dubu

Prvé tri body na UTMB, alebo aj ako dospieť k rozhodnutiu UTMB nebežať.

Olafplaz, Olafove kilometry, Olafove závody, jeho meno sa so spikleneckým úsmevom skloňovalo v ústach mnohých pretekárov. Až po skončení závodu sme pochopili, že Olaf, je naozaj značka aj záruka „zaujímavých“ diaľkových pochodov.

Náročný deň v práci, naháňačky do posledného odpískania vlaku a konečnej úľavy, že konečne sedím a nechávam sa unášať do náruče prvého 100+ preteku pod Kralickým Snežníkom. Po ceste sme pozbierali pár bežcov, pretekárov, chodcov, všetci smerovali na Anenskú púť v Starom Meste pod Snežníkom. Trúsili sme sa centrom, užívali si klasické pochúťky jarmoku, mastný langoš, Zbyněk si dal aj pivečko, ako aj pár ďalších pretekárov.

Pod pódiom netrpezlivo prešľapuje stovka bežcov, na ktorých v nestráženej chvíli namieria lúče reflektorov a stredobodom púte sa stáva oslava diaľkového pochoda. Zopár slov od Olafa, vyhodený prúd, akési smiešne pečiatkovanie, alebo nultá kontrola, ale nakoniec nám už nič nebráni vydať sa chaoticky, jedny zprava, iný zľava do ticha a tmy hôr len za svetla čeloviek, ktoré po prvých kilometroch vytvárajú prerušovanú svetelnú čiaru stúpajúcu na Kralický Snežník.

Stúpame pokorne, stúpame ticho, stúpame neznámym prostredím s rešpektom, ale s veľkou radosťou. Oranžovo-červený mesiac nas víta na vrchole ako odmena za nočný výhľad. Plynulo pokračujeme ďalej, držíme sa v skupinkách, pribúdajú nový bežci, tí, ktorí na trati odbočili, alebo spomalili, a naopak opúšťajú nás rýchlejší borci a nocou sa doťahujeme k vytúženému svitaniu. Na trati je nielen kontrola, a osvieženie zabezpečené organizátormi, ale aj, no povedzme, vsuvky, či Olaf_žartíki. Polnočná kontrola na rozhľadni, prudký kopec ťahjúci sa húšťou malinčia, neupraveného panenského terénu. Všetko berieme s úsmevom, radostným ponosovaním sa, nie je načo sa sťažovať, postupujeme dobre a pokiaľ ostávame na trati a neblúdime, tešíme sa z úbúdajúcich kilometrov.

Odpočítavame hodiny, do rozbrieždenia, až svitne nový deň, až pominú halucinácie zo skromného osvetlenia čelovky. Vidieť nad žitným poľom vznášať sa vtáky, nechať ich lietať a meniť sa na nerozpoznateľné tvary, ktoré sa blížia a vzdaľujú v rovnakom rytme ako sa pohupuje hlava 🙂 je etapa preteku zábavná, no chvíľami desivá.

Rozvidnieva sa v Poľsku, fotíme, bežíme, priebežne kontrolujeme GPS a budíme tajnú kontrolu. V tichosti, ale stále s akýmsi blaženým úsmevom doplníme vodu a aj informácie o priebežných pozíciach. Som zatiaľ tretia žena, a poradie niekde v prvej dvadsiatke. No tak to sú raňajky šampiónov, posilnení nádejov, že toto bude náš vydarený pretek sa pomalým ale plynulým tempom vzdaľujeme kontrole.

Kontrola na 60k nám poskytuje polievku, jedlo, pitie v miestnej reštaurácii. Prezliekame spotené veci, balím a prebaľujeme pár drobností do batôžkov a vyrážame. No naládovaný, sa skôr ťažkopádnym krokom sunieme do kopčeka. Na trati sa doťahujeme s párom bežcov a jedným dievčaťom, obehli sme my ich, aby nás potom veselo obehli vo výstupe po zjazdovke, kde veselo preklopkali okolo nás s paličkami.

Bojujeme s asfltom, pekelným teplom. Zbyňek sa rýchlo prehrieva, ja pociťujem únavu v nohách, nič tragické, len nohy oťaželi a teplom sa zhoršujú podmienky. Pri prameňoch stojíme, polievame sa, namáčame veci v chladnom bohatstve prírodných prameňov, doprajeme si nealkoholické pivo na Deštnej a postupujeme dole. Kontrolujem vytlačený profil trate, aby som sa pripravila na zvyšok trate, ako aj prevýšenie, a nazbierala energiu, ktorú toto unavené, ale stále veľmi spokojné telo bude potrebovať. Posledná nami očakávaná tajná živá kontrola, jedna pepsi, namiesto polievky a chôdzou sa vrháme do posledných kilometrov. Niekde na 80k sme sa zacyklili, neustálym opakovaním, čarovnéh kilometrovníka, a tak 80k sme bežali asi päť alebo šesť kilometrov. Konečne sme ho minuli a pokračujeme ďalej. Na ceste od poslednej kontroly sa ku nám pridáva Honza, bežíme spolu, zoznamujeme sa, zisťujeme spoločných známych a pomyselne píšeme do bežeckých kalendárov ďalšie preteky, na Honzove odporúčanie. V jednom mieste, kde mi prechádzame do chôdze nám Honza uniká, aby sme sa s ním opäť o chvíľu stretli.

Bežíme_ideme zhruba 103k, a ten bláznivý Olaf, nás ženie na trati už k tretej rozhľadni, ktorú musíme obísť, aby sme mohli prísť k nejakej sprostej kaplnke, napísať tými jeho farebnými fixami čas a pokračovať ďalej. Načo preboha? Už aj ten pečiatkovací napád na štarte bola blbosť, Olafe ty si zvíře. Výkriky z únavy, zlosti a únavy. Výkriky k niekomu, kto pripravil závod Orlickými horami a jediný človek, na ktorého sa môžem hnevať som ja. To ja som akcepotovala podmienky závodu, ja som si vybrala Olafove šialenstvo, ja som zato dokonca dobrovoľne zaplatila. V takomto myšlienkovom rozpoložení, sa predomnou objavuje naozaj posledná živá tajná kontrola, chlapi majú v aute pivo, ktoré beriem bez vyzvania. Opojná tekutina povoľuje nahromadené napätie a mne na tvár sadá unavený spokojný výraz tváre. Je to radosť, píšem dokonca niečo do kroniky, pivo ma veľmi utužilo, opojilo, a príjemne naladilo do posledných kilometrov. Opäť berieme so sebou Honzu, pri kaplnke sa osviežujeme v prameni, a bežíme v ústrety cieľu, nabudený do posledných kilometrov. Až niekde na poslednom desiatom kilometry zisťujeme, že desať kilometrov nie je desať kilometrov, ale Olafových pár a ešte možno pár. Nekonečná cesta umelo vysadeným lesom, vracajú sa halucinácie, začína poprchať, je to osviežujúce, ale obávame sa búrky, zdá sa, že ľudia na trati budú mať ešte čomu čeliť. Bežíme, ideme, potácame sa a s príchodom do mesta dohadujeme stratégiu, prosím chlapcov, aby sme aspoň v cieli bežali. Ja by som bežala aj po ceste, ale solidárne sa vlečieme bok po boku a tesne pred cieľomsa rozbiehame do Olaf_finišu. Už sa zotmelo, vybiehajú ľudia a kričia druhá žena, pribieha druhá žena. Vystrelujú ku mne ruky ako rakety z ohňostroja, nechápavo hľadím som zmätená, i keď som tušila, že budem medzi prývmi ženami, zrazu nechápem. Dobehla som so svojím najmilovanejšim mužom, do cieľa, bežala som aj preto, aby mal svoje prvé body na UTMB a aby sme nemali zahanbujúci čas, chcela som kvôli nemu odbehnúť krásny závod. Podarilo sa, sme v cieli, a ešte by sme určite mohli bežať, keby sme nemali takú chuť na pivo, zaslúžené čapované osvieženie. 🙂

A ja tie svoje body aj darujem, keby to bolo možné Lebo tam, kde závody robia nadšenci, šialenci a blázni, tam bude môj cieľ, a nie masovka z diaľnice pod MontBlancom. UTMB je možno značka, ale Olafplaz je záruka hroznej zveriny, ale aj pojem nadšenia pre ultra trail, diaľkový pochod, či jednoducho len trocha masochiszmu na všedný deň. Ďakujem.

This slideshow requires JavaScript.

Nízkotatranská Stíhačka 2012

Rozhodnutie znova sa zúčastniť tohto ultra behu vo mne padlo už niekedy na začiatku roka , jediné čo bolo nejasné bola voľba bežeckého parťáka / čky. Po tom čo sa moje zlatíčko rozhodlo že tento rok sa nezúčastní, aj keď neskorej svoje rozhodnutie oľutovala sme sa začali z Mišom pripravovať. To v našom podaní znamenalo prejsť na spoločný tréning v kopcoch aspoň raz do týždňa a plynule upraviť rýchlosť našich behov niekam k rýchlosti bližšej tej na NTS. Čo sa nám tesne pred samotnou stíhačkou aj podarilo keď sme konečne začali behať okolo 6 min/km (realita NTS je stále niekde inde – s rýchlosťou okolo 10 min/km). Pri poslednom spoločnom behu sa vypilovala stratégia, približne sme si určili časy v akých chceme byť na kontrolách a doriešili posledné organizačné veci ako povinná výbava a strava na samotný pretek.

Prišiel piatok a s ním aj krásne daždivé počasie garantujúce dostatok vody na hrebeni a mi sme vyrazili smer Telgárt. Príchod do večerného daždivého Telgártu s cestou lemovanou našimi spoluobčanmi predávajúcimi kuriatka a čučoriedky, už len registrácia prichystať si miesto na spanie a chytro na večeru do miestnej reštaurácie aby sme ešte stihli večerný brífing  Ako sa patrí sme k večeri pridali ešte po jednom pivku aby sme sa po brífingu v škole vrátili ešte po jedno ďalšie, pre neskúsených – to aby sa ľahšie zaspávalo. Pred spánkom ešte nachystať veci na zajtra aby bolo všetko po ruke a nemuseli sme ráno strácať čas. Noc prebehla do cela pokojne a až na miernu bolesť v zuboch ktorá ma sprevádza posledných pár týždňov. Raný budík o pol piatej a už  vyliezame zo spacích vakov. Tak teda ideme na to namazať nohy a ostatné miesta náchylné na odreniny použiť leukoplast na správnych miestach zbaliť batožinu na prevoz a batoh na beh, ľahké raňajky a môžeme sa zapojiť do masy bežcov v bočnej uličke kde sa už tradične začína. Stretávame známych posledné debaty a prichádza štart. Celá masa sa dáva do pohybu. S rastúcimi stupňami stúpania sa masa trhá a tempo spomaľuje a spomaľujeme aj mi keď od trafo stanice ideme už len rýchlou chôdzou. Prichádzame na kontrolu na Kráľovej holi v čase 7:14 čo je ešte o minútu lepšie ako sme si plánovali so far so good, dávame tenké bundy a dávame sa znovu do pohybu- behu v ktorom ostávame až po prvé kopčeky za Andrejcovú. Počasie perfektné aj napriek vetru ktorý fúka z juhu. Relatívne bez mrakov iba jemné „mlieko“ na Horehroní. Napredujeme a okolo 9-tej už zostupujeme dole do s. Priehyba. Beží sa mi dobre a tak Miša nechávam za mnou bežať jeho tempom a ja sa valím dole cestou obieham pár dvojíc a 9:18 dobieham do sedla, Mišo pribieha o pár minút neskôr a je s toho výsledný čas 9:22 v s. Priehyba. Doplňuje vodu dávame ionťák, hroznový cukor a vydávame sa pomalým tempom do stúpania na Kolesárovú. Informácie s kontroly nie sú úplne jasné a strácať čas zisťovaním sa nám nechce a tak sa uspokojíme s tým že už 7 dvojíc je na ceste smerom na Čertovicu.

Akosi sme si to domotali a ďalej bežíme v tom že okrem tých 7 už išlo minimálne 5-6 ďalších pred nami a tak sa snažíme ísť ďalej čo najrýchlejšie. Je to trochu risk ak to prepálime môžeme sa od-rovnať už na Čertovici a ďalej nemusíme vládať ísť ak nezrýchlime môže nám ujsť pozícia a stopnú nás na Čertovici. Tak sa snažíme tých cca 20 km ísť tak aby nás nikto nepredbiehal ani nedobiehal. Našťastie až na jedno miesto pri Vrbovici sa nám darí vždy držať správnej cesty až na jedno miesto kde stojíme a hľadáme pokračovanie červenej. Bežíme okolo Ramže a les pri nej je zmenený na k nepoznaniu vďaka ťažbe dreva, žiaľ je tu takých lokalít viacej.

Ale to sa už blížime k sedlu Za lenivou a zbeh na Čertovicu stále sme v tom že sa pohybujeme okolo 14-15 miesta a z obavy aby nás pri zbiehaní nepredbehol niekto a nepripravil nás o postup do druhej časti to valíme dole na Čertovicu kde ostávam v nemom úžase stáť keď sa dozvedám že sme zatiaľ 8 v celkovom poradí a aj ten čas nám sedí keď máme túto časť behu pod 7 hodín aj keď iba o pár minút. Na Čertovici dopĺňame energiu na rozdiel od víťazov sa tu pár minút aj zdržíme. Postup ďalej je istý a začíname ísť na pohodu. Chlieb s masťou mi padne dobre ale ešte lepšie je pivko síce „iba“ Birel ale predsa sme nejaký športovci a aspoň s času na čas sa uspokojíme aj s nealkom. Niekto by možno namietol že sa po pive ťažko beží ale aj tak najbližšiu pol hodinu až hodinu je vidina behu skôr ilúziou rovnajúcou sa fatamorgáne pretože zjazdovka ktorá nasleduje za Čertovicou je bežatelná snáď iba v podaní víťazov a možno Kiliana. Ak som niekoho podcenil tak sa ospravedlňujem. A tak sa dávame do pohybu smerom na Štefáničku. Stúpame pomali a v tom začína koniec našej účasti na NTS. Mišo začína mať problémy s kolenom. S počiatku je to v rovine „to do cieľa už aspoň dôjde“ ale pred „Kamienkou“ sa to dostáva do roviny aspoň prísť na chatu a tam to ukončiť a nejako sa dostať dole na juh kde po nás môžu prísť autom. Tesne pred kamienkou nás míňa prvé zmiešané družstvo. Prichádzame na kamienku a postupne sa zmierujeme s ukončením preteku. Strihajú nám pásky a mi unikáme pred vetrom a chladom do vnútra kamienky dáme výbornú fazuľovú jedno pivko a po krátkej prestávke začíname veľmi pomaly schádzať staveniskom „Chopok „ na srdiečko.

Cestou k nášmu nocľahu na Donovaloch sa ešte zastavujeme po batožinu u organizátorov a v tom vidíme víťazov pribiehajúc do cieľa. Úžasné sledovať s akou pohodou pribiehajú a prekonávajú svoj minuloročný rekord o ďalšiu hodinu.. klobúk dole.

This slideshow requires JavaScript.

Nonstopbeh NT

Volajme to veľkoryso ultra, spolu s drahou polovičkou sme sa prihlásili na Nonstop Beh Hrebeňom Nízkych Tatier, 49 kilometrov. Pre Drahú mal tento beh punc prvého ultra, pre mňa bol už druhý. Zodpovedný, súvislý tréning, ale aj povinný regeneračný týždeň sa v mojom prípade niesol v pozadí pracovnej cesty do Bulharska. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sme väčšinu času netrávili polehávaním na pláži a popíjaní bulharského pivka, spojeného s príjemným vegetom a jedným pohodovým behom popri mori (cca 10 km). Návrat na Slovensko bol trochu šok, príchod do extrémnych horúčav z príjemnej prímorskej klímy bol ako facka. Napriek tomu sme sa nejako zvládli vo štvrtok večer resp. piatok ráno pobaliť a po vybavení posledných pracovných záležitostí vyraziť smer BB.

Príchod do Bystrice sme síce naplánovali v čase registrácie, zabudli sme si, ale pozrieť, kde registrácia prebieha. Našťastie nás zachránili moderné technológie a Banská Bystrica Wifi Free,  a o pár minút už stojíme v rade na registráciu s ďalšími známymi aj neznámymi bežcami. Po registrácii už len vyriešiť základné: spánok a jedlo ale aj to prebehlo veľmi rýchlo večera a okolo pol desiatej už sme v posteli aby sme ráno odpočinutý mohli vyraziť na ďalší príjemný beh v kopcoch.

Ráno skorý budíček, aby sme sa dostatočne zásobili potrebnými živinami a stihli ich aj stráviť do štartového výstrelu. Potom už len zvoliť správne oblečenie a nezabudnúť na nič podstatné … Nie vždy platí, čo nemám nepotrebujem. Našťastie bežci tvoria družnú komunitu ochotnú pomôcť jeden druhému a tak aj veci ako opaľovací krém či leukoplast sa medzi nami v autobuse nájde a tak môžeme spokojne sledovať cestu smer Trangoška.

Príchod na Trangošku je sprevádzaný čulým stavebným ruchom a dosť nepríjemným hlukom s vrtuľníkov podieľajúcich sa na výstavbe lanovej dráhy cez chopok. Ak toto nevadí ochranárom tak potom netuším prečo pri iných predovšetkým športových aktivitách robia organizátorom problémy. Komu v skutočnosti slúžia títo posli ochrany?Príchod na Trangošku je v značnom predstihu, ostáva dosť času na prebalenie vecí v batôžku, doplnenie energie a pokukovanie po konkurencii.

Zmes bežcov je skutočne rôznorodá a tomu zodpovedá aj ich výbava, najnovšie vychytávky, kompresia od hora až dole, všetko môže pomôcť, ale nabehané kilometre neoklameš.

S blížiacim sa štartom sa postupne zvyšuje aj moja pred štartovná nervozita posledná kontrola odnesenie batoha s nepotrebnými vecami do dodávky usporiadateľa a už iba pár minút nás delí od štartu.Dav bežcov sa pomaly kopí pri pomyselnej štartovnej čiare , posledné pokyny a už je to tu výstrel .. je odštartované a masa sa dáva do pohybu. Postupne sa celá skupina optimalizuje do niekoľkých radov za sebou bežiacich bežcov. No a už je hneď lepšie bežíme, hlavne to neprepáliť snažím sa kontrolovať svoju rýchlosť pokiaľ to ide skúsiť bežať ak to nepôjde tak aspoň rýchla chôdza a pritom stále sledovať moju polovičku .. zatiaľ sa drží ale po pár sto metroch sa mi stráca v dave za mnou a tak pri odbočke k jaskyni mŕtvych netopierov ju čakám. Postupne sa drolia bežci okolo mňa a ja by som najradšej hneď a zaraz s nimi vyrazil, adrenalín prebúdza inštinkt lovca … Priateľka nevyzerá vo svojej forme, vydýchava a pri ďalších známych tvárach sa pekne radíme do hada bežcov stúpajúcich smerom k Štefáničke.

Žiaľ ani toto tempo nie je udržateľné a tak postupne nechávame ostatných bežcov a pomaly ostávame sami. Okolo nás pár turistických skupiniek, aspoň že tie predbehneme a dostávame sa medzi poslednými na prvú občerstvovačku na Štefáničke. Dievčatá na občerstvovačke sa snažia rozliať zvyšky občerstvenia aby sme ju mohli využiť ale po tom čo som sa napil tak som trpko oľutoval , ak ste niekedy pili čaj chladený bublinkovou minerálkou , brrr, úmysel bol super ale výsledok škoda hovoriť.

Pred nami Chopok a Kamienka pomaly sa rozbiehame aj keď je to skorej indiánska chôdza ale predsa len sme o čosi rýchlejší a dostávame sa do kontaktu s ostatnými bežcami. Terén sa zmenil s predchádzajúceho kamenito –hlinitého chodníka na „dláždenú“ cestu ..a to ja mám rád. Prechádzame okolo odbočky na Ďumbier stretávame skupinky povzbudzujúcich turistov a hluk z vrtuľníka je neklamným znakom že Chopok je už blízko.

Zrazu sa objavuje chata vidíme turistov na terase a  za hluku zvoncov, ktoré sú také známe na pretekoch do Piera Mente alebo Bokami západných Tatier sa rozbiehame k občerstvovačke, luxusne vybavenej. Nestrácame čas, s vďakou na perách a za hluku vrtuľníka sa rozbiehame ďalej. Stúpania máme za sebou, treba dobehnúť zvyšok peletónu.

Beží či ide sa nám zatiaľ super, tempo je pre mňa viac než na pohodu ale nevadí v zbiehaniach na konci trate sa mi to vráti, ale nebudem predbiehať. Najbližší cieľ je stihnúť kontrolu a ostať v závode, čo stíhame s predstihom 3:30. Drsný humor na kontrole, nás povzbudí a snáď aj upokojil, za nami je ešte jeden bežec. Dopĺňame potrebné tekutiny, ešte pár hryzov z dobrôt a bežíme ďalej.

Zbehy sa striedajú s výbehmi ako sa na hrebeň NT patri a postupne sa približujeme k Veľkej Chochule. Po prerátaní kilometrov, a času všetko len odhadom, zisťujeme, že ak chceme stihnúť kontrolu v Hliadeľskom sedle, musíme pridať. Milo nás prekvapila, ďalšia občerstvovačka na Prašivej zabezpečená Horskou službou. Chalani z kontroly sú už dlho na stanovišti a tak balia okoloidúce turistky, ubezpečujú nás, že sme stále v limite a prajú nám veľa šťastia, vraj tento rok je to podstatne rýchlejší závod. No, bežecké rekordy padajú nie len vo Western States.

Mávame na rozlúčku a v  ostrejšom tempe, v klesajúcom teréne zúročujeme tréning v kopčekoch aj keď iba tých malokarpatských a pridávame na rýchlosti. Obiehame niekoľkých bežcov. Klesanie je dlhé, a s počtom obehnutých pretekárov, vidíme obraz Geoffa Roesa v jeho záverečnom boji s Tonym. Je to úžasný pocit, ľudia odpadávajú a my sa krásne rozbiehame. Stále sa snažím kontrolovať drahú či je ešte za mnou, keď ju dlhšie nevidím tak na chvíľu zastavím. Terén sa mení a s kosodreviny postupne vbiehame do lesa a aj sklon sa trochu ale iba trochu mierni a tak to rozbieham s rozhodnutím počkať na drahú až na občerstvovačke. Prichádza s odretým kolenom, ale stihla ešte obehnúť ženskú pretekárku pred sebou.

Po občerstvení sa vydávame na posledných pár kilometrov smerom na Donovaly cez kozí chrbát. Ten názov mi príde viac než trefný, to stúpanie s hiadeľského sedla je skutočne výživné. Nakoniec sa dostávame na vrchol a pomaly sa dávame opäť do pohybu pripomínajúceho beh, únava je značná, nie však kritická. Posledné hole rozmanitá flóra nuž ale nie je moc času ju sledovať, cieľ je na dosah. Vbiehame do lesa a rozbiehame jedného bežca, snažíme sa zistiť, kde vlastne v Donovaloch bol vyznačený cieľ. A zrazu nečakaná občerstvovačka, nejaké magnéziové tablety ako posledná pomoc, aby sme náhodou v kŕčoch neskončili tesne pred cieľom. Vďaka za každé ponúknuté sústo z čohokoľvek, čo rozmanité občerstvovacie stanice na tomto preteku ponúkali. Po krátkej zastávke pokračujeme ďalej míňame cyklistov a pribiehame na Donovaly a asfaltku vedúcu do cieľa. Necháme sa potiahnuť jedným spolubojovníkom, pripája sa nejaká bežkyňa a spolu prebiehame drevený most, a za potlesku náhodne roztrúsených okoloidúcich dobiehame do cieľa. 7:59 🙂 nie je zlý výsledok.

Usporiadateľ poskytol, okrem spŕch aj maserov a masérky, túto službu nevyužívame, smäd po zaslúženom pivku a prázdny žalúdok nás ťahajú do reštauračnej zóny. Nakŕmených a spokojných nás autobus odváža späť BB.

A tak sme úspešne absolvovali XX. Ročník nonstop behu NT. Čo dodať na záver, predovšetkým veľká vďaka organizátorom za skvelý pretek dúfam že sa ho budeme môcť znova zúčastniť. Škoda možno len takého neurčitého cieľa a nevyužitia potenciálu takéhoto preteku v nádhernom prostredí NT. Moja previerka na Nízkotatranskú stíhačku tak vyšla, trochu som sa zoznámil s terénom a časom v akom som schopný bežať v tomto prostredí. Tiež už vieme kde ešte máme rezervy a čo je potrebné zlepšiť do budúcna a hádam náš ďalší ciel nám víde ale o tom až nabudúce.

Prebeh Veľkou Fatrou

Krásne zalesnené kopce Veľkej Fatry, nelákajú dvojnoháčov, ktorí sa radšej pohybujú po hrebeni, zato však ukrývajú rôzne štvornohé potvory, ktoré veselo šuštia v kroví a čakajú na prípadný zásah v ohrození. My sme nikoho neohrozovali, bežali sme si v pomalšom tempe, zdolávali lesnatú, hornatú časť a pokorne šľapali do kopcov, pred ktorými sme sa odmietali vzdať a tešili sa z novej sily, ktorá v nás ratie pre závody našich snov, i keď pozorovateľ by to videl skôr na dve vyšťavené trosky, pokúšajúce sa o prežitie srdcovej príhody. No všetko záleží od uhla pohľadu.

Energiu sme dopĺňali nielen z výhľadov, či krásy, ktorá nás obklopovala, ale priebežne za behu. Hryz z ovocnej tyčinky, namiešaný iontový, čistá voda z prameňa, všetko, čo sa v batôžku, prípadne okolo trate našlo a bolo k dispozícii. V diali sa čupila Chata Pod Borišovom a pre nás to bol čiastkový cieľ na doplnenie zdrojov, rozumej chuť na pivo sa zvyšovala úmerne každému zdolanému kopcu.

Na Javorine sme sa pokochali výhľadom na Ploskú, ktorú budeme míňať a odpočívali v tichu a oslabení vlastného fyzického vypätia. Je to druh pokory a zároveň úžasnej vnútornej sily, ktorá sa zbiera vo mne, keď zistím, že som len malý ledva atóm toho, čo vidím a čo ma zdolá behom pár minút.

No, ale to už sa podobá rozíjímaniu spod Borišova, ked sme si dovolili dať len jedno pivko a pokračovať ďalej, i keď priamo pri odchode som si podvrtla nohu a vyzeralo to hrozivejšie ako to moja malé silné ja vedelo uniesť.

Príjemným traverzom pod Ploskou a ďalej cez hrebeň sme sa ponáhľali na Krížnu a odtiaľ na Kráľovu studňu, osviežení a posilnení vedomím, že aj keď to nebude rekord, či splnenie plánovaného času, stále to bude krásny deň strávení tým, čo milujeme, jeden druhého a spoločne prírodu, ktorá  v nás dotvára vedomie sily, pominuteľnosti a večného uspokojenia.

A tam, kde sa cesta zlomí, je náš cieľ, len pár kilometrov ďalej. Spokojnosť, došli sme do cieľa len o pol, či trištvrte hodinu neskôr ako sme plánovali, ale stále sme mali dosť času na sprchu, na pivo, a na pieseň. Potlesk pre každého, kto gitarou vie rozohniť turistov, bežcov, či okoloidúcich k spevu a veseliu. Poznali sme len Slavíkov z Madridu, ale o to hlasnejšie sme kričali: “někdo má pletky rád, ja si dám sklenici vína”

Kráľovské raňajky, foto od spolubývajúcich a smer staré hory, takmer desať kilometrov klesania. ale trening je trening.