Krasňanská Kúria – jeseň 2015

Pozerám výsledky z minulých rokov a musím zájsť až do roku 2013, čo sme boli naposledy na Krasňanskej. Časy sme nemali najhoršie, je čo zlepšovať, no tento rok nám OR nevyjde. Zbyněk po ponitrianskej a ja po mesačnom tréningu väčšinou na rovinkách, z núdze cnosť. Ale tešíme sa, jesenný prebeh s karpatskými chrtmi nemôže chýbať v našich kalendároch. Osvedčená trať, stretnutie so známymi a prosím pekne, tento rok vegánske občerstvenie a palacinky a iné dobroty, no ale nepredbiehajme. Najskôr štart.

Pri vinohradoch sa pozdravíme so známymi, niečo rýchlo pokecáme. Dav sa sformuje do žiadúceho tvaru aaaaa rozchod. Zbyněk mi zmizol z dohľadu behom sekundy, predsa len by sa možno pokúsil o čas rokov minulých. Ja sa pri rozbehu šetrím, nohy sú akési veselé, slniečko žiarivé a trať vlnitá, pre dvojnásobnú radosť s výbehu ako aj so zbehu.

Nad Krasňanmi mi trochu tuhnú nohy, pozerám priemerku na garminoch, ale ešte je čas na finišerské koncovky, šetrím sa, ostatne tak ako vždy. Na preteku je od pravidelných harcovníkov, cez vytrénovaných chrtov až po nováčikov, celé bežecké spektrum. Podarí sa mi niekoľko ľudí obehnúť, od samej radosti sa mi pod nohami vlnia kilometre, zatočené do príjemného singláča smer Pekná cesta. Od búdy, kde zvykne byť občerstvovačka na Baba-Kamzík, dupem kopec v pokluse. V stúpaní od prameňa, ale tuším, že ten stupák nevyklušem, a aj tak jest. No len na chvíľu prejdem do chôdze a hor sa na Kamzík, tentoraz netradične cez modrú cyklistickú. Občerstvovačku míňam bez povšimnutia, posledných šesť kilometrov už nie je dôvod sa šetriť. Zbieham ako blázon a aj tak mi priemerka neklesá, rýchlosť sa nehýbe a za mnou nie je žiarivá čiara. Ako to? Dokelu. Ťahám, nohy dvíham do výšky až kdesi z podzemia a priemerka nesposlušne ostáva vysoko. No nič, predbehnem ešte dvoch ľudí, teraz už nemôžem ubrať, do cieľa ostávajú dva kilometre. Čas bude definitívne horší ako pominulé roky, ale radosť sa výsledným časom nedá zastrašiť a čaruje mi úsmev na tvári, letím, hoci nohy sa zťažka dvíhajú v rytmickom ťažení do cieľa. 1:43, nie je bohviečo, nuž nie vždy je forma na rekordy. Zbyněk doklusal v peknom čase za 1:24. Dal si pivečko s Martinom, rozobrali sme najbližšie podujatia a čakali sme na tombolu, v ktorej boli dva súdky piva. Nikto z nás súdok nevyhral, ale nedeľa sa naozaj vydarila.

Výsledky zdes.

IMG_2989

K nedeľnému obedu sme si dali  vzorku IPA, Sierra Nevada a večer pôjdeme do sauny. No ako oslava začínajúcej jesene, bol toto nádherný deň.

Vďaka Krasňanskej Kúri za super atmosféru a vydarenú nedeľu. Na jar alebo na jeseň prídeme opäť.

IMG_2992

Ponitrianska stovka 2015

Ponitrianska 2015 alebo návrat po dvoch rokoch na jednu z prvých stoviek. Príležitosť otestovať vlastnú rýchlosť a teda vyskúšať stovku bez Gabiki,  ktorá tentoraz nemohla štartovať, ale nakoniec ma prišla povzbudiť na Remitáž a vyzdvihnúť v cieli.

Cestou do Handlovej kontrolujeme situáciu okolo Veľkého Pola, aby sme nakoniec pristáli a rovno sa registrovali. Spravili sme si malý výlet do obchodu a pri návrate s pár fľaškami “Ihličia” bola registrácia v plnom prúde. Pomalá večierka o polnoci a s radosťou sa ukladáme na chodbe, kde je oproti telocvični aspoň trochu znesiteľne. Prebúdzam sa skoro ráno, balím sa na 105 kilometrovú cestu a mimochodom registrujem práve prebiehajúcu búrku. Našťastie, keď sa vyberám na štart už je po búrke,  v meste ani pamiatky, čo sa však nedá povedať o výstupe na Gríč, kde sme zažívali pravé bahenné kúpele, toho dňa našťastie jediné. Z Veľkého Gríča pomaly naberám výškové metre rozprávkovým lesom, miestami presvitajú slnečné lúče,  inokedy ma schladil jemný dážď. V tomto duchu sa niesla takmer celá cesta, až po kontrolu vo Veľkom Poli. Veľa úsekov som si konečne pozrel aj za svetla a hlavne výhľad z Vtáčnika stál naozaj za to, aj ten výstup je v tomto smere nejaký ľahší.

IMG210

Od Veľkého Pola a prvej väčšej občerstvovačky naberám ďalšie výškové metre “obchádzkou” asfaltu cez lúky, z ktorých sú krásne výhľady do krajiny, žiaľ na jednom mieste sme sa asfaltu vyhli, na inom pre zmenu pribudol. Čo už keď lesáci nevedia, čo s peniazmi. Terén sa stáva “rovnejším” a tým aj behatelnejším. Celkom rýchlo prichádzam na ďalšiu luxusnú stanicu v Jedľových Kostoľanoch, ale nemám v pláne sa už nikde príliš dlho zdržiavať. Povinné cestoviny jedno malé pivko a ide sa ďalej smer Skýcov. (Zaujímavé že mi na tejto stovke pivo nejako nešlapalo, možno aj vďaka adpatogénom.) Ale to už sa dostávam do druhej polovice, zbeh ku Skýcovskému mlynu si pamätám z pred dvoch rokov, ale v opačnom smere a od neho čakám strmé stúpanie, ktoré sa nakoniec nekoná a je to len také príjemné prehupnutie cez kopček. V Skýcove stretávam roztomilú babičku, ktorá ma hostí výbornou hruškou (a to som sa jej sprvu bránil). Zo Skýcova viem, že ma čaká zvlnený hrebeň až po Veľký Tríbeč. Zmena trasy je, ale ku prospechu pretože výsledné stúpanie na Tríbeč je naozaj krátke. Na Tríbeči sa mi začína pomaly šeriť, ale dávam si podmienku, že až po horáreň Jedliny idem bez čelovky. Posielam Gabike informačnú SMS s aktuálnou polohou. Volá mi naspäť z auta, že vyrazila a bude ma čakať v Remitáži a nech makám, makám a neflákam sa.IMG213

Nie je mi viac treba a automaticky zrýchľujem. Z každej strany sa ozýva ručanie jeleňov v ruji a ja v jednom okamihu registrujem pohyb za sebou. V tej tme mi zovrelo polky,  ostávam ako skamenelý, našťastie sa z tieňa vykluje ďalší bežec a tak spolu pokračujeme až k horárni. Od horárne sa snažím bežať pokiaľ to ide, prechádzam Kostoľanmi a automaticky míňam kontrolu. Našťastie bezpečnostná poistka zafunguje a tak sa po 300 metroch otáčam a píšem si heslo na smerovníku. Stúpanie som si pamätal strmšie, nevadí o to rýchlejšie zbehnem. No schaosil som, kde je vlastne občerstvovačka, lebo v chatovej oblasti by nás boli viacerí mali čím občerstviť.  No keď zbadám naše auto už viem že som dobre. Zvítam sa s Gabikou, odovzdávam kontrolný hárok, obzerám jedlo a bum, jobovka, že nemám tajnú kontrolu. Pár minút to ťažko rozdýchavam, ale nakoniec sa lúčim na Remitáži a vraciam sa po tajnú zhruba 300 m. Takí som nasraní a  posledných 15 kilometrov ma adrenalín ťahá do cieľa, teda smer Zobor a Nitra. Prebeh do Žirian je oddychový pred infarktovým stúpaním na Žibricu. Odtiaľ to už bude malina ešte Zobor a posledná zastávka u výbornej kontroly 17. A už len strmhlavý zbeh do Nitry. Budovu cieľa našťastie rýchlo identifikujem a mám to za sebou s výsledným časom 16:38. Gabika ma už čaká s „plzničkou“ a výbornou domácou polievkou. Dávam regeneračnú studenú sprchu degustačné čierne pivko z produkcie Zbyňovaru, vypočujeme si Honzu s najnovšími historkami a odchádzame domov.

Všetci, čo sa podieľali na organizácii tejto precízne zorganizovanej akcie si zaslúžia obrovské ďakujem, za podporu, servis, dobrú náladu a silu znášať slabosti účastníkov na trati.

Indická inšpirácia

Zbyňovar vo svojej varni skúša nové veci, pribúdajú pivné vzorky, fľašky a chladnička praská vo švíkoch, nuž načim pripraviť mňamku k zlatavému moku. Inšpirovala som sa v jednom indickom obchode na Lexington Av., kde som ochutnala rôznorodú zmes okorenenú ďalekých východom. Volanie exotiky som pretransformovala v domácej kuchyni s nasledovnými surovinami.

Namočený a uvarený cícer. Nevarená pohánka, ale namočená cez noc. Tarhoňa, lebo keď nemám z čoho vyberať, improvizujem. Ak by som mala, dala by som namočenú a uvarenú šošovicu, hrach, kukuricu a čojaviemčoešte. Ale nemám, tak víťazi vyššie spomínané trio. Na pečiaci papier som rozhodila suroviny, pridala som soľ, kurkumu, zaprášila rozdrtenými habanerami a hojne zakvapala olivovým olejom. Upiekla do chrumkava.

Zahrievacia jesenná mňamka, si priam pýta dúšok chladného moku. IMG_2968

NewYorkske potulky

Je ťažké sa rozhodnúť, ktorým smerom je najlepšie sa v New York City vybrať, čo je must a čo bez zaváhania necháte v zabudnutí turistickým masám. S nerozhodnosťou sa popasovala moja skromná výbava, v ktorej nikdy nechýbajú bežecké topánky. Obula som sa, zbalila peňaženku a doklady, zapla garmin a vyrazila smer Central Park, odtiaľ už len smer Upertown a uvidíme ako sa to vyvrbí.

ulica

V meste je leto, hoci platany už zhadzujú svoj šat. 31°, ale od Hudson River pofukuje príjemný vzduch, masa cyklistov, bežcov, chodcov alebo vykecávačov sa valí oboma smermi. Sem-tam natrafím na mentálne slabšieho jedinca, ktorý jednoduchý chod, vyznačený hrubými piktogramami na asfalte nepochopil a ide v zlom smere, či prúde, no blahosklonne ho obieham bez mihnutia oka.

Mesto je štrukturované vertikálne a horizontálne a ja sa vyžívam v tých štvorcových uliciach. Som dezorientačný typ, ale tu sa mi asi len tak z pasie zablúdiť nepodarí. Rezignovane vyberám miesta, o ktorých snívajú tisícky turistov, prebehnem okolo odfotím, nezastavujem, lebo aj takýto výletný beh beriem ako tréning a hádam si nepokazím priemerku. Okrem toho, gýčový bezoblačný deň prilákal množstvo ľudí, všade sa to hemží samozvanými fotografmi, len keby tie tyče skrátili, manévrovať medzi železami, turistami a inými náhodne rozmiestnenými predmetmi môže má stáť boľačku.

empire state

TimeSqare_CentralPark_EmpireState building to je okruh, ktorý som si vybrala ako must. Totižto Empire State Building je kus dobrej roboty odvedenej v čase, keď sa nám nesnívalo o Manderláku. Keď tak stojím, vidím budovu, ale fascinuje ma architektonické jednoduché prevedenie stavby, ktorá siaha k nebesám. Aj z dola som mala pocit, že vidím, niečo veľké, čomu po preštudovaní technických parametrov by som určite viac rozumela v zasadeni do kontextu doby. No veď si naštudujte ak máte záujem.

highline

Ďalší deň po práci nazúvam verné družky a vyrážam, teda ako guľa nešikovného hráča  kľučkujem medzi kuželkami  ľudí na ulici neznámym smerom, niekam hocikam, lebo kamkoľvek sa tu vyberiete, do žiadaného ticha neuniknete. Trafila som na Highline, zelený park vytvorený z mŕtvej železnice v Chelsey, vidieť sústavnú zeleň okrem Central parku je taká vzácnosť, až sa tešíte aj vyschnutému stromu. Raz, je to len mesto, hoci plné zákutí, prekvapení ako napríklad, keď natrafíte na Flatiron a ohromí vás, nič iné len existencia samotnej budovy v pulzujúcom meste. V NYC je množstvo budov, ktoré sú obstavané inými budovami, ale ich existencia nie je ohrozená, ale chránená ako črep histórie, ktorá splýva v modernom zajatí obrov.

Flatiron

Keď môžem vybehnem, keď nemôžem aspoň chodím a keď nechodím snívam, kedy už budem doma, v lese, bo ten mi chýba najviac, teda až po Zbyňkovi. Cliche ostáva pravdou: behať sa dá kdekoľvek, nejde o to, kde, ale prečo. Dôvod je život samotný.

Nabehala som poskromne 92 kilometrov, odchodené km som nezarátala.