(may all your dreams come true)

Sen sa začal nevinným videom spod Mont Blancu, letecké zábery, z ktorých sa točí hlava. Krásne prostredie a náročná zábava na leto. Bolo rozhodnuté, dovolenka 2013 bude vo Francúzku.

Prenajali sme si tithome v kempe Les Bossons na celý týždeň, aby sme si hôr užili nielen počas TDS. Do Genevy sme prileteli v sobotu večer za chladného počasia, udomácnili sme sa v prenajatom domčeku v malom príjemnom kempe. Ráno sa prebúdzame do chladného daždivého dňa, kráľ nad hlavami je zahalený v oblakoch, ale počasie ma veľmi nezaujíma. Očakávam dážď a všetko ostatné bude len príjemným prekvapením.

Pred TDS sa chceme aklimatizovať v miestnych výškach, nechceme tréning veľmi prehánať, a tak si vyberáme cestu okolo Bossonského ľadovca na Les Pyramides. Lepšie povedané treningová cesta na pivo, do malej chatrče nad údolím. Zbeh je krásnym uvoľnením a radosťou z hôr, rozpukaný ľadovec máme po ľavej strane a pod nohami sa nám krúti lesná serpentína. Z krátkeho behu nám ostala svalovka a tak sme zvyšné dni využili len na oddych. Popíjaním bordeaux, v doline, kde sa nám nad hlavami týčil Mt.Blanc.

 Registráciu a kontrolu povinnej výbavy sme nechceli podceniť, a tak sme si zaobstarali nepremokavé rukavice UTMB. Doteraz som nemala v skromnej domácej výbave nič na ochranu rúk a teraz mám za 15 Eur štýlové rukavice na čistenie domácnosti a sanitárnych priestorov. Hlavne, že registrácia prebehla bez dohadov a nedorozumení. Pani chcela vidieť len bundu, mobil a čelovku.

Máme čipy, máme štartovné čísla, máme radosť. Ale aj obavu, čo nám taliansko – francúzke alpy pripravia.

Stojíme v chladnom ale bezoblačnom ráne v Courmayeri na štarte, emócie obtekajú ako elektrina okolo každého účastníka. Hlásateľ je zarytý francúz a jeho prejav, akokoľvek dojímavý, je pre nás nezrozumiteľný, zachytávam slová Solidarité a Courage. Bežci si podávali ruky, aj tie naše niekto chytil, jeden týpek schmatol holú hlavu svojho kamaráta pred sebou a dal mu veľkého hubana na temeno. Pocity šťastia, odhodlania a spolupatričnosti sa mnou rozlievali ako slza, ktorá mi pomaly stekala po tvári. Vrtúľník nad hlavou a výstrel do neznáma nás odštartoval na dlhú cestu okolo Mont Blancu. Ľudia popri trati boli fantastickí, zvonce, potlesk a výkriky nás povzbudzovali na našej ceste 119 kilometrov dlhej s prevýšením 7.250 m.

Trať sme si naštudovali pozorne. Rozkúskovali sme si ju podľa náročnosti a podľa časových brán. Prvý kopec, prvá kontrola, prvá občerstvovacia stanica nás nezdržali dlho, pred nami sa ťahal vlak ľúdí a za nami celá železničná náprava. Kopce boli strmé, a my sme sa v zástupe posúvali hore. Na protiľahlých pasienkach búkali kravy, vysmievali sa z bežeckého stáda, alebo nás tiež chceli povzbudiť? Hnali sme sa krásnou prírodou, kým oni ľahostajne prežúvali svoje raňajky.

Vytiahli sme sa do ďalšieho sedla, kde čakali nielen povzbudzovači, ale aj kontrolní marshalli, skenovali čiarové kódy, a rýchlym pohľadom aj náš zdravotný stav. Pred nami sa otváral ďalší kúsok hôr, v príjemnom klesaní sme sa rozbehli prírodou a za snom, ktorý sme si plnili. Realita je však častokrát iná, sen sa sníva a beh sa beží, kŕče v bruchu, ktoré ma sprevádzajú celú cestu sa snažím nevnímať, bolesť je stav mysle a vedomie potláča nepohodlie. Zbyňkovi sa beží výborne, v kopcoch je rýchly a v zbehoch nekompromisný. Pohráva sa s pomalými frantíkmi, ktorí kopce zbiehať nevedia. V klesaniach opatrne našľapujú ako baletky a my ich dvoma troma skokmi nechávame za nami, miestami sa nedá obiehať a tak obdivujem fialový podbeľ, alebo akési iné kvietka a v tom medzera, rozdvojený chodník, hop, hop, šup a už máme piatich baleťákov za sebou.

Profil, aj trať idú podľa plánu, nemáme časovú rezervu na občertstvovacie stanice, ani sa nezdržujeme nejakým obžerstvom, vývar, koka s’il vous plaît, bageta s francúzkym smraďochom a už bežíme preč. Ľudia sú úžasní, popri trati, k občerstvovačkám, do kopcov, zvonia, tlieskajú kričia, povzbudzujú, sú slušní a tak nejak radi, že vás vidia. Alebo som bola ja rada, že ich vidím, neviem, ale radosti je na tom kúsku zeme na rozdávanie. Bravooo Madam, Bravoo Gabriela. Úsmev široký ako náruč skál v okolí, roztvorené dlane prírody a slobodný pocit vnútorného naplnenia. Nedá sa toho nabažiť.

Výšľapy sú čoraz strmšie a nekonečné, síl začína ubúdať. V stúpaní na Passeur Pralognan usadám do trávy na odpočinok, vietor je studený a Zbyněk ma poháňa ďalej. Nekonečný kopec, výška 2.567, v sedle čakajú kontrolóri a opäť skenujú skúmavým pohľadom stav, som v poriadku, aj keby som nebola, slušne sa poďakujem za povzbudenie Merci et au revoir. A už sa po lanách spúšťame dole. Na skalách neskúsených spolubežcov obiehame a snažíme sa dobehnúť rezervu, ktorú si vypýtalo stúpanie. Blíži sa polovica trate, veci na prezlečenie nás čakajú v Cormel Rosseland. Ľudia nám po francúzky oznamujú kilometráž a dodávajú nám odvahu. Alleiz Alleiz Gabriela, bon Courage, deux kilomètres. Po anglicky sa tu veľmi nehovorí, ich škoda, moja jazyková zásoba sa intuitívne rozrastá, rastiem bežecky aj intelektuálne. 😛

Veci na prezlečenie nevyužívam, Zbyněk prezúva a maže, pár slov s frantíkom a smer ďalšie nekonečné kopce. Ale teraz to myslím vážne, nekonečné. Pred nami sa ťahá pás čeloviek, vlak smerom k nebesám. Svetlá končia na horizonte a na nočnej oblohe sa ukazujú hviezdy, pozor, nie hviedzy, to sú stále čelovky. Hviezdy a čelovky v jednom tanci na čiernej ploche, divadlo inak elektrizujúce ma bezradne ničí, padajú aj neslušné slová, ale zbytočne, lebo tam, kde by sme tušili klesanie, opať vidíme pohyb čeloviek v protismere, v stúpani do akejsi svetelnej slzy. Aj mne sa slzí, teda neslzí-pení. No, občerstvenie do Col du Joly, nie je zadarmo. Akýsi zbytočný nášup výškových metrov. Nevadí, dopĺňam potravu, kolu a polievku už nechcem ani vidieť, zachraňuje ma minerálna voda, z bohatej občerstvovačky sa snažím vybrať niečo, čo by mi ostalo v žalúdku, kradnem si banán na cestu a obhrýzam pomaranče.

Čakajú nás ešte pekné kopčeky, na každej občerstvovačke, je napísané koľko kilometrov je do ďalšej stanice a koľko výškových nás čaká hore a dole. S týmito údajmi pracujeme a snažíme sa držať v tempe. Blížiaci sa cieľ nás poháňa vpred. A v tom, opäť ten pás čeloviek. Sedlo, kde končia je vysoko, to je v poriadku, z profilu sme to mohli tušiť, ale začiatok svetelného pásu je prekliato nízko. Odovzdane stúpame, už bez čeloviek do posledného sedla Col du Tricot. 1,5 hodiny stúpania, v sedle približne o siedmej ráno stále kričí pani a povzbudzuje, po francúzky sa nám snaží naliať šťavu do žíl, nerozumiem, ale tuším a za to jej ďakujem. Usmievam sa a pýtam sa na cestu, mali by sme už len klesať. Milý francúzky mužik, mi s úsmevom ukazuje, kadiaľ budeme klesať, ale s rovnakým úsmevom mi vraví, že nás ešte čaká1 kilometer vertikal. Verím mu, veľmi to nerozoberám, veď je to len samozrejmé, hoci sme mali klesať, chápem, veď jeden zo sponzorov hlási: flat is boring…

A tak sme postupovali, dole, hore, pôsobivý rebrík cez rieku, a posledná kontrola v Les Houches. Pani sa ma pýta, či si nedám kafíčko. Pani zlatá, ja som so Slovenska, u nás sú iné móresy. 8 kilometrov pred cieľom nemám čas na pressíčko. Ona sa smeje a rukami naznačuje, že budem bežať, rýchlo. Môj otec má výraz hontrtálať sa, a to robím až do cieľa. 🙂

V lesíku smerom do Chamonix, stretáme nejakých ľudí, rekreačných bežcov, chodcov s obdivnými pohľadmi, povzbudivými slovami nám dodávajú odvahu. Centrum Chamonix, ochranka nás naviguje kadiaľ bežať, je 11.00 v uliciach je veľa ľudí, Zbyněk chce bežať, ľudia chcú, aby sme bežali, len mne sa už akosi nedá, hnevá ma kadiaľ nás ťahujú, šomrem si kadejaké nelichotivé poznámky, ale aj tie miznú v úsmeve tak širokom a pocite tak radostnom, ako vždy v cieli. Povzbudzovači tlieskajú a vzdávajú nám obdiv. Viem, že keď sa veľmi teším, vyzerám mentálne ochabnutejšia, ale nedá sa tomu zabrániť, vidím už cieľ, Zbyňek šmátra po mojej ruke, a spolu prebiehame bránou. Celý prebeh ulicami Chamonix je ako tobogán, kde nás emócie obtekali a tlačili do cieľa, a na konci sme boli vyvrhnutý na námestie, s pekne zabaleným suvenírom z dovolenky. Vestičkou Finishera.

V cieli fotil Peťo, ktorého o deň neskôr čakalo CCC. Po pár hodinách prišiel do finiša aj Martin, dobiehal so svojou obrovskou podporou Zuzkou, ktorú sme priebežne stretali na kontrolách. Na námestí sme si krátko povymieňali svoje dojmy a rozišli sa spať. V nedeľu sme boli potriasť pravicov pánovi Štefanovi, ktorý absolvoval UTMB a naposledy si užiť Chamonix.

Atmosféra všetkých troch pretekov je nezabudnuteľný zážitok, ale najkrajší je vždy náš vlastný cieľ, alebo len medzistupienok k ďalším snom?

Uvidíme.