V poslednej dobe sa nám bežeckých potulkov nahromadilo dosť veľa. Beh nie je len o hľadaní krásy v horách a nás, ale aj hraniciach fyzického poznania a schopnosti regenerácie ľudského organizmu. Vedecký prístup mal nasledovný výsledok: rozbitá som na kašu. 🙂
Malofatranská, meno zvučné a track náročný. Málo bolo snáď len rovinky, inak vo všetkom ostatnom je to veľký trail v nádherných horách a pod záštitou organizátorskej oddanosti. Martinovi Drozdovi a Zuzke Gelnarovej patrí vďaka aj obdiv, samozrejme aj dobrovoľníkom, ktorí sa podieľali, a ktorí nás dobíjali energiou na každej občerstvovačke. Lebo veď ultra je aj tak väčšinou len o tom, čo zješ a vypiješ za koľko kilometrov. V Malej Fatre to môže byť aj o tom, čo zožerie teba, stále nemôžem povedať z vlastnej skúsenosti, našťastie.
Vyštartovali sme ráno o šiestej, po úvodných slovách horského záchrana, ktorý začal slovami, skláňam sa pred vami všetkými, čo ste nastúpili na štart. Hmm, a veď v horách sme behali už neraz, čo dramatizuje. V závere som jeho slová počula opäť vo svojej hlave, ktorú som pokorne skláňala predtým šialenstvom, ktoré sme absolvovali.
Výstupy boli prudké, kolmé, tachykardiálne. Výhľady mali tiež, čo to spoločné s kardiom, bo slovenské srdce musí plesať (a nie len to slovenské.. ), keď sa pred ním rozlieha krásny kus zeme, okolitých skál a horských chrbtov, ktoré volajú po behu. Malý Rozsutec, v rámci trasy len na obrátku po kontrolu, prípadne po fotku, spravil z ultra-trailu na Slovensku ďalšiu kategóriu, beholezectva. Mám rada oboje, aj lezenie aj behanie, pre mňa ideálna kombinácia.
Zo začiatku sme si užívali pekný, horúci letný deň na hrebeni, spolu s ostatnými turistami, ktorých bolo na hrebeni dosť. Niektorí boli zvedaví, iní ochotne uhýbali našim bežeckým, hopso-skokom.
Vraj najhnusnejší kopec v okolí, sme zdolávali s úsmevom, náš favorit sa pred nami týčil až nadránom, lepšie povedané víťazka kategórie, kedy tam preboha už budeme. Kýčera, ale až omnoho neskôr.
Za Poludňovým Grúňom sa počasie začalo zhoršovať, nad Rozsutcami sa zbehli čierne mraky a výsledok ste určite počuli. My sme v bezpečí, aj keď za výdatného dažďa pokračovali smer Chleb, rýchlo na chatu niečo zjesť a doplniť zásoby. Na Kriváň sme už vyrážali bez dažďa, v menšej skupinke spolubežcov. Zvyšnú časť hrebeňa sme zdolali spolu v československom spojení. Na Suchom sa pridali ďalší a vo výbornej nálade, s myšlienkou na pivo sme zbiehali na chatu. Plán bol jasný na chate dáme pivo, aby sme na večer medveďom lepšie spievali. Dievčence na Chate pod Suchým boli skvelé, nemali toho veľa, ale dobrej nálady na rozdávanie. Ponáhľali sme sa do Strečna, chceli sme prísť za svetla. Formovali sme po ceste skupinu, ktorá vyrazí proti noci a proti medveďom do Lúčanskej časti. Zo Strečna nakoniec vyrážalo niekoľko skupiniek, ale bolo to asi lepšie, každý mal iné tempo. Zdolávali sme noc, a ráno nás zastihlo na Kýčere. Nebol to pekný pohľad. Kľak vyzeral, akoby bol až pri Užhorode a medzi ním a nami povestných sedmoro morí, sedmoro hôr.
Nikto nezaváhal, dole nás čakala posledná živá kontrola. Skvelá parta horskáčov a blčiaci oheň, v tom teple ohňa bolo tak príjemne, útulne… Nebezpečná vec.
Deň bol jasný, slnečný a my skupina unavených šialencov sa rozbiehame po lúkach, heh, ale teraz vážne, cítila som sa opäť ako bežec, ale pôsobiť to mohlo inak.
O tom ako dlhý bol výstup na Kľak nebudem písať. Jeden kolega spolu bežec vraj pri výstupe videl partizána mieriaceho na dolinu, neviem, či haluška alebo skutočnosť. Ale taký dlhý bol ten výstup.
Ani o tom, aký nádherný pocit mať Kľak konečne za sebou. Byť v cieli, stúpať do kopca s úsmevom šialeného magora, ktorý kloní hlavu pred každým čo to skúsil a dokončil. Sila hôr, sila ľudského ducha odhodlania mi ostane nielen v spomienkach, ale aj v nohách, keď dopíšem a vstanem z kresla ucítim, čo som tým horám dala ja, ale čo mi dala MF100 nezabudnem.
Ešte raz veľká vďaka spolubežcom, organizátorom a všetkým, čo tam s nami boli.
A na záver už len veľká vďaka Zbyňkovi, spolu nám to “beží najlepšie”.
Od Rače klesanie do Oščadnice. Vyťažené územia pripomínali bezútešnú spustnutú mesačnú krajinu. Škoda, toho krásneho kraja. Z Oščadnice, sme už išli opäť za tmy. Čakalo nás ešte niekoľko kontrôl, a odhodlanie pretek dokončiť nás neopúšťal. Druhá noc, spánkový deficit, prechodené/prebrodené kilometre, mikrospánky a halucinácie, označím za najkrajšiu a najsilnejšiu časť preteku. Halucinácie ma miatli, nie obrazy, ktoré som videla, ale prestávala som veriť, v to čo počujem, čo sme povedali, bolo naozaj povedané, alebo som si sama prehrala časť rozhovoru, doplnila dialógové sentencie spolupochodujúcich a upravené „záznamy“ vytvárali nové otázniky. V prepracovanom itinerári som sa začala strácať, nedokázala som pochopiť prečítaný text. Nebola som schopná pospájať súvislosti. Spánok, ma ťahal do priepasti temnoty. Našťastie môj najdrahší, mi nedal do temnoty prepadnúť, rozbehol ma a spolu sme došli po 31:10 do cieľa. Kým sme boli v horách, myslela, som na spacák, ako sa v cieli zložím a trochu sa prespím. No odolať pivu v spoločnosti dokončivších spolu „bežcov“ sa nedalo. Počúvať a zdielať dojmy, z toho najťažšieho čo na Slovensku v tejto kategórii máme.Tak pod tieto vety sa kľudne podpíšem, zatiaľ som si pri žiadnom inom preteku nemusel siahnuť tak hlboko ako pri tomto.Jeden tu veľmi rýchlo opustí svoju zónu komfortu a začne si ju viac než dostatočne rozširovať. Super bolo že sa k nám v Oščadnici pridal Dano s ktorým sme sa vzájomne ťahali až do cieľa.. 
bezeckepotulky 