24 Stunden Burgenland

Žiadna štartovná, ani výsledková listina, žiadne časomiery len zabezpečená možnosť ísť okolo Neusiedler See 120 kilometrov. Akcia, ktorá bola obsadená behom dvoch dní s maximálnym počtom účastníkov 1200. Štartovné sa nikde nespomínalo, ale účastníci mali možnosť darovať zanieteným organizátorom ľubovoľnú sumu na účet.

Trasa viedla z Oggau do Oggau, cez maďarské a rakúske dediny pospájané cyklochodníkom, s celkovým prevýšením 460 m. Plochá stovka, ktorá nás zlákala atmosférou a vyzývala k peknému času. Vstávali sme o jednej v noci, aby sme si o tretej vyzdvihli štartovný balíček, sponzorsky veľmi štedrý a užitočný (buff a fleecová čiapka). Napriek veľkému počtu účastníkov, sme nestáli v rade a ani sa nepotkýnali jeden o druhého. Pár sponzorských rečí, požehnanie starostu Oggau a výstrel z pištole nás pohol s davom vpred, za trúbenia akejsi poľovníckej odrhovačky miestneho detského zboru. Kým nevyšlo slnko, noc bola relatívne znesiteľná a trať prekvapivo rovinatá, bežali sme s bežeckými batohmi plnými jedla. Najbližšia avizovaná Labestation mala byť až na približne 60-tom kilometri, čo je priveľa kilometrov ostať o hlade v chladnom počasí. Nabalila som si pár jednoduchých cukrov a obloženú žemľu, maslo a syr. Nakoniec nás prekvapili s vodou a odvozovými autami na 20 kilometri. Organizátori s nemenovanou sponzorskou značkou zabezpečli odvoz pre každého, kto sa rozhodne ukončiť v ktoromkoľvek mieste. Maratónsku trať sme s batohmi a v goratexových bežeckých teniskách, odbehli okolo 4 hodín 50 minút. Potom prišiel dážď, studený vietor na nechránených maďarských kukuričných poliach. Šíro-širých diaľach, kde koniec sveta netušíš, ale môžeš ho sledovať po cyklistickom chodníku, ktorý tiež nevyzerá, že mu je koniec. A dážď do nás udieral s vetrom v neľútostnom súboji. V batohu sme mali obaja Inov8 race lite, ktorá odoláva vetru dažďu a my sme dúfali v jej zázračnú pomoc. Prezliekli sme ľahké bundičky za Herkula a ďalej bežali v nádeji, že sa aspoň zahrejeme. Goratexové topánky boli plné vody, ponožky nasakovali vlhkosť z premočených elesťákov a usadzovali sa v topánke, ktorá mala ťarchu popradiek. Zbyňkovi sa bunda začala posúvať a vyzliekala ho na chrbte z trička, dážď mu stekal po odhalenom tele, skrehnutými rukami naprával textíliu každých dvesto metrov. Ďalšou nevýhodou na bunde boli rukávy z látky, tie nasakovali vodu, ktorá stekala po impregnovanom povrchu a ruky sme si mohli rovno amputovať, aj tak by sme necítili bolesť. K dažďu sa pridal sneh, malé neľútosntné dažďové kvapky vystriedali ťažké snehové gule. Potrebovala som si kapucňu stiahnuť do tváre, ale nedokázala som rukami zapnúť gumičky. Stále rovina, maďarské polia, povestné biele býky s ohromnými parohmi a asfalt. Bedrové kĺby mi stuhli od zimy, a od namáhaveho asfaltu. Scenéria sa nemenila, cyklo chodník sa tiahol, až kam husté sneženie dovolilo vidieť. Apetlon bola naša záchrana a konečne prvá Labestation, dobiehali sme s pár ďalšími skrehnutými bežcami, aby sme sa ohriali a pookreli. V reštaurácii fúkal teplý vzduch a na nástenke boli vypísané časy na autobus. Tu sme ukončili naše trápenie, išli sme si vypýtať lístok s najbližším možným odchodom. Zbyněk si dal ponúkané párky a ja som sa triasla zimou. Premočené zateplené elesťáky boli ako zábal pre chorého s horúčkou, ja som však horúčku nemala,  v nohách som nemala cit. Moja termoregulácia zlyhala. Prebehli sme extrémnych 55 kilometrov a s pomocou organizátorov sme sa v plných autobusoch premiestňovali do cieľa. S nami to tu zabalilo približne 2/3 účastníkov. Z 1200 ľudí do cieľa prišlo po svojich 124, ktorým gratulujem k výkonu.

Obrovská vďaka aj obdiv organizátorskej trojici a dobrovoľníkom, nič sa nedá vytknúť nikomu. Bola to udalosť, to teda áno. Na nasledujúci deň svietilo slnko, všade bolo veľa snehu a kalamitnú situáciu hlásili zo všetkých kútov Slovenska. Tak konečne prišla zima, načim je obuť skialpy a vyraziť do hôr.

Hmlistý výhľad zimy

Minuloročná zima sa od tohtoročnej veľmi nelíši. No nevzdávame sa. Boli sme sa trochu vyvenčiť v Nízkych Tatrách so Zolim  a zopár ďalšími nadšencami. Zaparkovali sme na Čertovici, obliekli sa do hmlistého počasia, posilnili sa domácou svačinou (cviklové placky a čokoládovo cviklový koláč pečený predchádzajúci večer). Šľapať sme začali po zjazdovke na hrebeň. Cieľ nebol úplne jasný, chceli sme lyžovať, ale aj trochu trénovať a aj tak všetko záviselo od podmienok. Na hrebeni bola hmla, panorámu a ani azúro na fotkách nehľadajte.

DCIM100GOPRO

No nefúkalo a šľapalo sa nám dobre, na pohodu_pomaličky. V jednom mizernom úseku, kde sme oberali čučoriekdy minulé leto, sme prenášali lyže, snehu bolo málo, len holé kríky vytŕčali do strán, škoda drať pásy. Zlé podmienky, nám ale zabezpečili luxus prázdneho hrebeňa, stretli sme len dvoch ľudí v opačnom smere. Za Kumštovým sedlom, sme sa rozdelili, na Štefáničku ešte ďaleko a skupina nepostupovala obzvlášť rýchlo. Niektorí sa pokúsili zlyžovať cez hmlu do Jarabej a my sme sa vrátili na Čertovicu po auto a zablnúť si na prázdnej zjazdovke. Bola to len ochutnávka tohtoročnej sezóny a ja stále verím, že sneh sa vráti do našich hôr, nemyslím poprašok, ale parádnu perinu.

This slideshow requires JavaScript.

Cviklovo-čokoládový koláč

Kým Zbyněk chystal lyže a lepil pásy, ja som pripravila maškrty na hory.
Koláč bez múky, v dvojkombinácii cvikly a čokolády, ale aj z týchto surovín: 4 vajcia, okolo 100 g kokosového tuku, cukor (nie som ultra ortodox, používam obyčajný, ale každý môže dať aký chce, podľa presvedčenia) a už spomínaná uvarená cvikla 300g a čokoláda plus kakao, malé esspresso.
Vo vodnom kúpeli rozpustím čokoládu a kokosový tuk a primiešam kakao. Uvarenú cviklu, nastrúham alebo rovno rozmixujem na pyré.
Pripravím sneh, veď pečiem predsa na skialp. Vyšľahané bielko odložím, žĺtka a cukor vymiešam. Vychladnutú čokoládu prilievam k žĺtkam a zapájam bicepsy, masa je tuhá a vo chvíli keď už sa rysuje niečo ako brachialis, začnem prilievať esspresso, miešam. Pridám cviklové pyré a na záver s jemným dôrazom na pohyb vmiešavam sneh. Pečiem na 180 stupňov, 60 a viac min.

20150117-180518-65118902.jpg

Mikromačky

Vianočný darček meškal niekoľko dní, kuriér nestihol dodať, možno tušil, že dávať mačky v ukážkovo jarný deň pod stromček, je blbosť. Poštárka vydala tajomstvo o prekvapení až na štvrtí deň, vonku zažal padať sneh, prituhlo, pripadlo, primrzlo a vycerené reťaze na mikromačkách sa trpezlivo dočkali prvého testu.

20150108-212441-77081702.jpg(Snowline Spikes Chainsen Light)

Testovací okruh som absolvovala s čelovkou po práci. Pod nohy som si videla obmedzene a v tme som sa mohla úplne spoľahnúť na mačacie drápy na zľadovatelom povrchu. Mačky som natiahla na adidas kanadia, topánka dosť hrubá a necitlivá voči povrchu, ale dostatočne vyhovujúca na trať s vrstvou snehu a vymrznutej zemskej hrudy. Bežecká trať ide zhurta do kopca a tam, kde sa mi včera nohy podšmykovali, dnes som veselo hopkala po naklonenej rovine za vrzgotu reťazí. Ich existenciu som prestala vnímať po pár metroch, čo je aj dôsledok bežeckej základovej topánky. V x-talonoch by možno bolo viac cítiť ich “nežné” drápky. V zbehoch som sa nemusela ohliadať na bezpečnosť alebo skúmať povrch, jednoducho som vypustila hravé mača, nech sa trochu vyblázni.
Až po vyzutí, keď zvyšné kilometre domov som odbehla po asfalate, som cítila ľahkosť a voľnosť v nohách, a to je len mínus 240 g. Ale neočakávam, ľahkosť bežeckého bytia v krušných zimných časoch, aj keď v nádhernej prírode.

Neviem zatiaľ posúdiť aké zaťaženie vydržia, ale teším sa z malého pomocníka na zimné behanie.

20150108-212443-77083548.jpg