V októbri som dostala nové Fénixy 3, v garmin kalendári som tak získala záznamy o dĺžke kroku, intenzite tréningu, VO2 Max a s hrudným pásom som zažívala opätovné zblíženia. Nie vždy sme si rozumeli, ale behalo sa nám spolu dobre. Na kopček za domom vybieham najradšej, pri dobrej kondícii som na vŕšku za 33 minút pri priemernej tepovej frekvencii 150-170 úderov. No ku konci roka, keď sa kondícia mala zlepšovať, som najrýchlejšie vybehla za 37 minút, s prechodom do chôdze niekde v poslednej tretine. Nasledujúce dni som volila výbeh do polí, žiadne kopce len rovinka. Hrudným snímačom som chytala mimozemské signály, inak si 209 úderov za minútu neviem vysvetliť. V podprsenke začalo byť akosi tesno, tak som hrudný pás radšej nechávala doma. Spomalila som, a aj keď som do kopca viac chodila ako behala, les je moja radosť a nenechala som si beh znechutiť. Radosť sa dokonca znásobila. Najskôr som upodozrievala anémiu, že sa vracia a nasadila som viac železa. Podozrenie sa rozplynulo po pozitívnom teste a ja som v kopcoch začala premýšľať o tréningu v tehotenstve. Skúsila som sa poradiť s internetom, najskôr v materskom jazyku. No stránky pre tehotné sú odstrašujúce svojim farebným stvárenením, jazykom mentálne slabších jedincov a radami, ktoré chcete veriť, že sa šíria internetom zo srandy. Skúsila som angličtinu aj nemčinu a výsledky začali byť o niečo uspokojivejšie. No niektoré stránky s americkou doménou sú presne ako výsledky volieb, naznačujú vznik slabomyseľného národa.
Nakoniec som to vzdala. Doktor nenamietal na bežeckú záťaž nič, ale on si ani o káve nemyslí, že by mohla nejak zvlášť škodiť. A tak skúšam na sebe počas nasledujúcich mesiacov, čo znesieme. Riadim sa opäť pulzom, lebo to je zatiaľ jediný signál, ktorý dostávam. Viac chodím ako bežím, ale doma hlásim, že si idem zabehať. V konečnom dôsledku polovicu vždy odbehnem. Okrem toho si neviem zvyknúť na slovo joggovať alebo poklusávať. A tak behám, najradšej v Adidas Kanadie, kedysi s goratexom, dnes už po goratexe nie je ani stopy, ale sú pevné, nie je mi v nich zima, lebo nohy mi mrznú, akoby telo prekrvovalo len oblasť brušnú. Do letovej fázy sa s nimi nedostanem, aby som bola fér, váhou topánky to nebude. A čo neodbehnem, aspoň odchodím. Fenix 3 mi prináša pravidelné záznamy o nachodených krokoch, a teda nesledujem len objem kilometrov alebo prevýšenie, ale akúkoľvek pohybovú aktivitu. Nazačiatku, v prvých týždňoch nevedomého tehotenstva, sme vyrazili na skialpy. A to bol posledný lyžiarsky víkend sezóny. V záznamoch mi ostáva 30-40 kilometrov v bežeckých teniskách. Priemerná rýchlosť 8 až 9 minút na kilometer, podľa toho, aký strmý je kopec alebo ako veľmi je zľadovatelý povrch. V kalendári máme stále poznačené ultra, len nie trail, ako po iné roky, ale ultrazvuk. Srdcom ostávame stovkári, no ja sa k stovke blížim, akurát pulzom. Pri meraní tlaku, ktorý ostáva nízky ma šokuje pulz, 78 v kľude. Pri pohybovej aktivite je 140 tepov odporúčaná maximálna hranica v tehotenstve. Ja sa na stodvadsať dostnem poľahky, len čo zistím, že už nemám marhuľový jogurt. No pohybujú sa medzi nami aj také budúce matky, ktoré zvládnu ťažký tréning až do piateho mesiaca, ja som v prvom trimestri a snažím sa hýbať tak, aby mi ostala radosť zo života a kontakt s prírodou. Svieži a ľadový pocit z behu v bielej krajine je nádherná predohra k jedlu bez výčitiek, a teda nie len to. 😛
na kopčeku za domom.
príklad jedného mesiaca.
Stravu nekomplikujem, keďže som 17 rokov vegetarián, respektív 7 rokov pescetarián, stravujem sa zdravo a pestro (nie od slova pesce). Míňam letné zásoby z mrazničky, plnej domácich potravín zo záhrady, predovšetkým tých zelených. Strukoviny a vajcia sú v kurze, teda vajcia sú naozaj jednotka. Bylinky ostávajú v komôrke. Majú svoju čarovnú moc, ktorú v tehotenstve nechcem riskovať od stimulácie maternice až po nebezpečné látky, ktoré blokujú účinky progesterónu, napríklad milovaná dobromyseľ. Ostávam verná len šípkovému čaju, baze a lipe. Ale čaj vlastne nepijem už vôbec.
Chýba mi dáviaci reflex. Dobrá vec, keď behám stovky, väčšinu potravín tak dokážem udržať v tele, od občerstvovačky po občerstvovačku. Intuitívne jem, čo mi chutí a čo si telo pýta, rozumieme si zdá sa dobre, žiadna potrava sa zatiaľ nepýtala von. Ale prišla som o čuch, jedlo z milosrdnosti necítim, aspoň nie intenzívne. Mäso stále smrdí a čerstvo vyúdené klobásky od otca v komore nemôžu visieť, ale chýba mi radosť pri varení, nemám nos, nemám chuť stáť hodinu pri hrncoch. Ostáva mi len neurčitý hnusný pocit, ktorý neviem zahnať ani vodou. Nevadí, zatiaľ je všetko, zdá sa, v poriadku. Zbyněk trénuje a ja ostávam v pohybe, objem naberáme obaja, len každý niekde inde.
bezeckepotulky 