100 km Javorníkmi 2014

Opäť v rodnom kraji, no teda len zčasti, ale rozhodne v tom najmilšom môjmu srdcu – v Javorníkoch. V Čadci sa stretávame so známymi, kamarátmi a pred spánkom dávame povinne pivko, lebo spánok v spoločných priestoroch CVČ je príliš veľká výzva, aby sme verili, že budeme driemať len tak nasucho.

DCIM106GOPRO

Štart o 7:30 na námestíčku v Čadci, pár slov od Rada a hor sa do najbližších kopcov, ktoré nám poprvýkrát umožnili rozhľad do diaľky, za slnečného a horúceho dňa. Náš štart bol trochu z ostra, ale neplánovali sme sa nejak flákať, tak sme strategicky makali, aby sme nezleniveli hneď na začiatku. Ešte pred Petránkami sme stihli kufriť, ale bol to len taký povinný kufrík, ktorý sa už neopakoval na zvyšných kilometroch. Občerstvovačky Petránky a Marikovú musím  spomenúť, nie len pre fotografku s Čiarkou a galantným mladíkom, ale pre ovocie, ktoré v horúci deň neskutočne dobre padlo. Občerstvovačky vôbec boli super, všade samé dobroty a skvelí ľudia.

Celkom svižne sme postupovali kysuckou časťou, trať je veľmi bežateľná a pozerateľná ešte viac. Na hrebeňoch fúkal vietor, ktorý osviežoval, lesný chládok povzbudzoval do rozbehu alebo lákal hubárov k takýmto úlovkom.

DCIM106GOPRODCIM106GOPRO

U Cipára nás čakala ďalšia hostina a Zbyňkova pivovačka, jednoducho mu to šľape na pivečku lepšie, hlavne v teple. Po celej 102 kilometrovej trati ich dal sedem, no aj za taký výkon klobúk dole. Ja som na Kasárňach neodolala a trochu som mu pomohla, lebo jeho studené čapované bolo lepšie ako nealko.

No, ale nebol čas sa zdržovať a hurá do Javorníkov, ako ich poznám ja. Hrebeň sme prebehli celkom svižne, i keď už nás chytala kríza, hlad a opäť smäd. Bežala som popredu objednať na Portáš, a hlavne zvítať sa s ocinkom, ktorý sa prišiel na nás pozrieť, ako blbneme na stovkách. Pivo, kofola, pivo, polievka a pekne zbehom do Marikovej. Hore po ceste, dole po ceste, v peknom tempe, to sme sa už asi tešili na ďalšie pivo. Našťastie sa ochladilo a pri pohľade na čiernu oblohu v stúpani do Orgoňovej Kýčery, sme vytušili, že príde aj sprcha. Prišla, ale búrka nás obchádzala, kým blesky osvecovali cestu, hromy prerušovali aj tak tichý rozhovor, ale dážď bol skôr šetrný spoločník po rozpálenom dni. Zato cesty ostali pre lyžiarov, väčšinou som rozbahnené rigolá ustála aj na svojich krátkych lyžiach, balansovala som na vyjazdených koľajách a vymyslela pár nových nadávok, ale keď som zahučala pekne zo šikma už som bola ticho. Pokorne prejdem blatisté peripétium, a možno ten bahenný zábal, bude mať nakoniec regeneračné účinky. Ja som zmĺkla, aby vyniklo Zbyňkovým výkrikom. Heh, no užili sme si a aj zaspomínali na Veľký Gríč z Ponitrianskej. Zaujímavé, že na takéto roz(j)….bahnené cesty zahranicou nenatrafíme.

Ešte kamenistá cestička, po ktorej sa ťažko beží v x-talonoch, ale zato veľmi dobre v novučických pure grit. Ešte kúsok mestskej turistiky a hor sa do Arcadie, kde už čakal Rado. Čas horší oproti minulému roku, ale aj tak spokojnosť 16:44, zdá sa, že mi to opäť behá, a teším sa na záver sezóny.

J100 je naša najobľúbenejšia akcia, ďakujeme veľmi pekne za skvelý deň. Tešíme sa niekedy na budúce.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

NTS62 2014

Nízkotatranská nestíhačka, alebo závod zo zadného voja. Zdravotne sa toho veľa nezmenilo, hemoglobin držím na stovke, ale stovky s tým behať zatiaľ veľmi neviem. NTS sme aj tak neodvolali a vyrazili do Telgártu. Vychutnať atmosféru a pokecať so známymi, a NTSka má naozaj atmosféru, niekedy sa mi zdalo dusivú, pochopiteľne ide o elimináciu v polovici závoda. Nám však od začiatku bolo jasné, že dnes skúšame tohtoročnú novinku NTS62, tak nejak bez boja.

Štartovali sme ráno do slnečného počasia. Do Šumiacu sme prebiehali cez cigánske ghetto, asi aby sme tempo udržiavali rýchle od samého začiatku. Zo Šumiacu po zelenej smer Kráľova hoľa, kam sme prichádzali ako poslední, ale bez starostí, dnes nikoho nestíhame a nikdy sme si závod neužívali zo zadného voja. Časom bolo treba nájsť odpoveď na otázky, čo sa deje posledným v štartovnom poli? Majú ešte čo jesť, zaujíma sa o nich niekto, dostane sa im rovnakého povzbudenia? Na NTS áno, jedla aj povzbudenia sme mali dostatok a dobrovoľníci boli naozaj super po celej trati, teda môžeme posúdiť len na 62 kilometrovej trati.

Od Kráľovej sa konečne rozbiehame, sem-tam ideme, nechávame sa smažiť letným slnkom a dodržiavame pitný režim. V batohu som mala nejaké tyčinky, ale žiadnu z nich som neminula, telu sa žiadalo piť, ale so žblnkajúcim akváriom sa ťažko beží, tak som sa krotila, aby som sa neutopila zvnútra. Zbyněk si už tradične užíval najmä zbehy, a ten do Priehyby bol vskutku výživným. U Rada v priehybe sme dotankovali a ani sa mi ten sakra-kopec nezdal taký veľký, ale doplnené tekutiny rýchlo mizli v spaľovni, z ktorej sa stávali naše telá. Na trati sme postupovali niekedy behom, inokedy sme sa zabudli v čučoriedkovom poli, teda v tých poliach sme boli zadkami hore dosť často. Po pár hodinách som snívala už len o studenom prameni pred Ramžou. Sen spláchol výdatný dážď, nie len taká hocijaká spŕška. Do minuty sme boli úplne mokrý a po ceste sme zbierali bonusové kvapky z vysokej trávy a mokrých stromov. A prameň? Nemal pre nás ten správny chladivý efekt, ale napili sme sa do sýtosti. Malé vodné zdroje sú na horských stovkách skutočné vykúpenie, plus pohostenia, kde si kúpite čapovné pivečko. Pri zbehu do Čertovice, sa nám marí pred očami, alebo vari je to naozaj naše auto, pekne zaparkované a čaká, už len na nás. No odolávame nástrahe organizátora a zacvakávame žltý náramok, dojedáme polievku: pivnú a aj vývar. A opäť veselo do kopca. Zanechávame za sebou hotový lazaret. To je daň NTSky, nabudúce treba kalkulovať s odpálenými bežcami vopred a eliminačka nebude taký strašiak.

DCIM105GOPRO

Ide to, bude to už len kúsok a na krásnom hrebeni. Kontrola na Štefáničke bola parádna, veselí a možno aj radi, že to budú mať pomaly za sebou. Aj my sme dnešný nezávodný pretek chceli už mať za sebou. A tak zbiehame na Trangošku. Pri zbehu obiehame turistov, Zbyněk beží prvý a turisti s neveriacimi ústami kukajú ako nám to beží po kameňoch.  Dobiehame na Trangošku ja využívam, posledný prameň a utekáme do cieľa, kde na nás číhal fotograf, milé. Myslím, že by to mohla byť cieľová foto ak ju nájdeme.  Takto nám organizátory dali možnosť  NTS nejako dokončiť, hoci len 62 km – 3.500, ale s plným servisom na konci. Sprcha a odvoz autobusom do cieľa na Donovaly. Len 5 družstiev využilo možnosť dokončiť NT62 a v autobuse je miesta dosť aj na spanie. Na Donovaloch si dávame pivká a ráno nám ostáva už len potlesk pre borcov na popredných pozíciach a samozrejme potlesk aj pre organizačný tím.

Bolo to fyzické trápenie, a bolo by treba sa dať už dohromady, alebo si dať na chvíľu pokoj od takýchto víkendových aktivít. Uvidíme, ako bude.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Malofatranská 50 2014

Pôvodný plán bol prebehnúť stovku malofatrou v podobnom čase ako minulý rok. Telesná schránka má však mnoho úskalii, a čím viac ju humpľujete, tým väčšmi bije na poplach. Zo stovky bola päťdesiatka a bolo to tak lepšie, deň sme si viac užili a tešili sa z krásnych hôr, náročných na takého víkendové srandičky.

Ráno sa nám ani nechcelo vyliezať zo spacákov, najradšej by sme ostali spať pod širákom, vo vyhriatych spacákoch a odštartovali by sme nezávodne o niečo neskôr. Nedalo nám to, pomaly sa začíname chystať, mazať, dojedať a veľmi vláčne presúvať na štart. A že štart bol vo veľkom štýle, sponzori, ktorých Martin so Zuzkou prilákali vizuálne spravili z akcie takmer profesionálnu záležitosť a nie len sponzori, obaja aj s organizačným tímom makali, tak, aby nám pretek výborne zabezpečili.

Na začiatku nás čakal 5 kilometrový úsek po asfalte, ktorý pretrhal a zatriedil do kategórii závodné pole. Výstup do Medziholia rozdiely ešte prehĺbil a na reťaziach na Veľkom Rozsutci neboli zápchy, len krv, rozbitá hlava a vykĺbené rameno. S obidvoma úrazmi sa vysporiadala šikovná horská služba zastrešujúca kontrolu na Mezdiholí.

IMG_1295

Zbeh do Zázrivej vykľal moje členky, hneď niekoľko krát. Členky mám vycvičené, krátkodobú bolesť prekonávam zadržiavaním sĺz a nadávok, ale hlavne neustávať v pohybe, a skúsiť to rozbehať. Ďalšie kilometre asfaltu po popri ceste do Belej a pre veľký úspech opäť výstup do Medziholia, prečo nie Rozsutec tam stále impozante stál a žmurkal na Stoh, ďalší krpál, ktorý nás mal potrápiť. Horúci deň si nás dusil do ružova, ale záchranou nám boli pramene cestou do Medziholia, osviežujúce a studené. Smerom na Stoh som zaradila rýchlosť, takú-akurát na prežitie. Zbyněk si výšľap priam užíval a trainingovo bušil pekne zhurta. Stoh, zbeh a ďalší kopčisko, dochádza mi energia, ale ťahám a keď sa obzriem, ťahám malý vláčik spolubežcov. Neskôr nám ušli, a ja sa už ledva potácam, energia dochádza, na hrebeni sa začínajú z lanovky “vyloďovať” poliaci, a tuším aj iní turisti, ale poliakov je veľa a sú všade. Utrpenie ukončuje traverz na Chatu pod Chlebom, bežíme, opatrne našľapujeme a  tešíme sa na pivečko, chladené a bublinkové, ideálne na zmätené chuťové bunky. Trochu sme sa rozkecali, ale polievka a pivečko nás naštartovali do ďalšieho klusu smer Malý Kriváň. A to už máme stáleho spoločníka Jiřího, ochladilo sa, z oblohy padal osviežujúci daždík, fúkal vietor, tak ako na Malom Kriváni má poriadny vietor duť, tak ako máte chuť roztiahnuť krídla a… a zbiehať traverzom pod biele Skaly, celkom príjemne a bežateľné, ale tie Skaly su krajšie. Výstup na Suchý beriem tak ako je, životnú radosť treba zachovávať aj v náročnom výstupovom ťažení, no a s víziou na pivečko na Chate pod Suchým, to ide akosi lepšie. Opäť sme sa na chate nejak rozkecali, ale už sa nie je kam ponáhľať, od hrebeňa vieme, že na pätdesiatke končíme, zdravie je v tejto chvíli prednejšie. Pri odchode nášmu triu Rado ešte spravil foto a už len bežíme do Strečna. Vieme, ako to pokračuje z minulého roka, vieme, že MF100 je náročná, ale päťdesiatka bola tiež super, hlavne vidieť známych, len tak do vetra pokecať a spoznať nových ľudí.

ďakujeme celému organizačnému teamu za skvelý deň, držíme palce, lebo malofatranská je super akcia, so super potenciálom pre región aj pre horský beh na slovensku.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Velebit ultratrail 2014, 100km

Hovorí sa, nezáleží na tom či je zážitok dobrý alebo zlý – hlavne, že je silný. To sa mi do bodky na tomto podujatí splnilo. Parta bláznov, ktorá pôsobí ako balkánska mafia organizujúca skutočne nezabudnuteľný pretek. Starigrad, pre niekoho centrum lezenia v Chorvátsku sa pre nás stáva centrom silných zážitkov. Cestou na registráciu sa zastavujeme v miestnom podniku u “Dinka” a vieme, že inam už na pivko a ryby nepôjdeme.

1622368_525755747542735_1765393023_o

Map by: https://www.facebook.com/TrekingLiga

Registrácia v hotely Alan priamo na pláži, nepovinný briefing, kde sa dozvedáme skoro všetko podstatné, hlavne to ako je hore málo vody a máme si ju sami dať do pripravených dropbagov, nejako prepočujem alebo ignorujem .. jedno jest, hlavné že sa mi to na trati vypomstí.. Už len späť na izbu pobaliť všetko potrebné a rýchlo spať, stretávame sa na štarte skoro ráno 4:40. Kontrola povinnej výbavy v podobe lekárničky a mobilu, ešteže nekontrolujú zvyšok, ktorý odpočíva na izbe.

10479908_536833699755457_5809451529647202009_o

Photo by: Roland Barić

Štart máme spoločný s pretekármi na 47 km, priamo pred vstupom do Veľkej Paklenice, ale do tej sa pozriem až na konci mojej trate, na začiatok nás čaká príjemný traverz, aby sme následne začali stúpať nekonečným kaňonom Malej Paklenice. Stúpanie prekladané drobnými lezeckými vsuvkami dokonalé na rozohriatie celého tela. Ešteže je tento rok počasie netypicky chladné a prehriatie nám nehrozí. Pomaly sa dostávame nad úroveň lesa kde nás čaká prvý kontrolný bod z vodou (Ivine Vodice). Stúpame ďalej aby sme dostali do sedla a otvorených údolí, kde sa odohrávalo mnoho z filmovaných príbehov Karla Maya. Prvý pekný zbeh a ja sa už váľam na kameňoch, ech dnes budem mať ešte o zábavu postarané a smutne spomínam na Istriu, ktorá v porovnaní s týmto bola naozaj behateľná. Blížim sa na kontrolu kde ma čaká prvý dropbag a ja viem, že som to s vodou podcenil, na moje šťastie to niektorý s vodou prehnali a tak mám aspoň čosi v camelbacku. Nasleduje “more or less runnable surface”, ako avizoval Šimun Cimerman, sám organizátor, takže to znamená železničný násyp na ďalších pár kilometroch sprevádzaný po stranách nápismi varujúcimi pred mínami  z vojny 1991-95. Niečo pre tých, čo by si to chceli skrátiť, škoda len že sa občas chodník stráca a tak človek nevie či je ešte na “bezpečnej” ceste.

10401402_413282032146705_8866599310067200749_n

Foto by: Rafael de Sousa Pinto

Prichádzam na 40 km, kde ma už čaká druhý dropbag, v ktorom máme okrem stravy povolenú aj výbavu a tak beriem pre istotu aj čelovku, aj keď dúfam že tých 30 a + km dám ešte za svetla, žiaľ sa mýlim. Niektorí si tu varia na plynovom variči, ja si dám len zeleninovú placku a pivný Ionťák, colu a trochu vody. Dávam na nohy pre zmenu staré „Mizuná“ aby som ich po pár kilometroch už úplne dorazil. Teraz nastáva ďalšia chuťovka: dva najvyššie kopce “Sveto Brdo” a Vaganski vrch” preložené potrebným naberaním výškových metrov v podobe zbehu do údolia na ďalší podporný bod, kďe ma čaká tretí dropbag. Pohostinní horskáči ponúkajú vínko, grilované žampióny, klobásky, žiaľ skúšam iba žampióny, neviem prečo pri tej klobáske toľko váham. Ale je čas sa pobrať sa ďalej, stále mám pred sebou ešte takmer polovicu trate. Vaganski vrch je nakoniec vcelku príjemné stúpanie, ale o to nepríjemnejšie klesanie. Na pol ceste objavujem nádrž s vodou, neodolám a pijem rovno z kýbľa, ktorým sa naberá.. pokračujem neskutočne dlhým klesaním a prvý krát zbieham do Veľkej Paklenice.

DCIM105GOPRO

Rozpadnuté botky

Dopĺňam vodu u chaty správcov NP a začínam stúpať na Veliko Rujno. Sem prichádzam až o jedenástej večer. Našťastie už som mal čelovku so sebou. Môj plán na čas okolo 20 hodín je v prachu a teraz už je len otázka ako veľká bude odchýlka. Prezúvam z rozpadnuvších sa Mizun do rozbitých Asicsov a dávam sa do pohybu. Škoda, že nepoznajú reflexky, možno by som nemusel blúdiť dobrú hodinu, než nájdem cestu do ďalšieho luxusného klesania. Podklad ideálny: štrky rôznych frakcií, do toho kamene ako ľudská hlava a plus všakovaké pokrivené vápencové platne, ktoré dokonale pohlcujú svetlo z čelovky a tak človek do posledného okamihu netuší ako sú naklonené. A to všetko dokonale prekryté vegetáciou. Keď už si myslím, že to nikdy neskončí prichádzam druhý krát do Veľkej Paklenice, aby som prácne zbehnutých 800 výškových znova nabral na Cierny vrch. Posledná chuťovka na tejto trase ktorá vyzerá ako EKG kardiaka.

VUT_profil_2014_web

Profile by: https://www.facebook.com/TrekingLiga

V zbehu na mňa prichádza spanie a tak si líham len tak na zem, budím sa na to že mi pípa mobil. Baterka dochádza. Netuším, koľko som ležal, minútu, 10? Ale ľahký spánok mi dodal energiu. Dobieham na známu časť trate, po pár metroch zisťujem, že som to zobral znova hore. Nie som sám kto už robí hlúposti.. pred sebou vidím čelovku, druhá žena v poradí sa vybrala opačným smerom. Otáčam ju, žiaľ zablúdi ešte raz a nakoniec prichádza do cieľa až po mne. Posledný zostup do Velkej Paklenice je asi najťažší, možno kvôli únave možno pre topánky, výhovoriek prečo sa mi už nedá ísť rýchlejšie by bolo asi dosť. Po nekonečných serpentínach ma už čaká iba pevná cesta a Gabi s pivnou pomocou. Bežíme už až do cieľa a zrazu to ide (to bude tým asfaltom.. 🙂 ), zastavujem až v cieli a dávam si zaslúžené pivko. Čas nakoniec nič moc 24:50, hádam dám niekedy v budúcnosti reparát.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Velebit Ultra Trail 2014, 47 km

Do Paklenice sa chodí loziť, nie behať, ale ak spojíte tieto dve činnosti, výsledok bude Velebit Ultra Trail, 47+ niečo km, 3.500 alebo v Zbyňkovom podaní 100km a 6.500.

Snímka obrazovky 2014-06-29 o 20.13.11

Ubytovanie sme našli pomerne rýchlo a blízko vstupu do národného parku Paklenica, miesta štartu a v blízkosti najlepšej reštaurácie v okolí. Dinko hostil horskáčov, bežcov, turistov, všemožnú zmäsku ľudí, ktorí prišli do Starigradu kvôli horám, nie kvôli moru a ku Dinkovi pre najlepšiu rybu v okolí. Chladivé more bolo skvelým bonus po náročnom traily v skalnatých horách, kde svojho tátoša preháňal Winnetou. Dnes sa tam premávajú v hojnom počte medvede a extrémne jedovaté zmije. Bonusom v inštrukciách bolo upozornenie na míny z vojny v deväťdesiatych rokoch. Ísť len po vyznačenom chodníku bolo odporúčanie aj výstraha, trikrát som z chodníka zbehla, nechtiac. Nebol to vyslovene panický strach, ale niečo mi bránilo sa ísť vymočiť, tak po ľudsky do kríčkov.

Štartovali sme o piatej ráno, kaňonom malej Paklenice, ktorá nie je lezeckou oblasťou, ale zato balvany na bouldrovanie ležali priamo v ceste. Chyty boli oblé a skaliská ďaleko od seba. Tam, kde nedosiahla moja ruka, či krátka noha, pomohla ruka jedného z účastníkov, ktorý má v záujme udržania tempa, potľapkal s rumencom na tvári po zadku a vytisol na skaly. Bouldrovací úsek bol náročný na celkovú záťaž, ale tie kopce vysoké a strmé ťažili moje anemické srdiečko. Ale ako vždy, vyjsť do výšky znamená byť blízko oblakom, výhľady v tej tichej krajine brali dych aj bez diagnózy. V tichosti som si šľapala a sem tam stretla súputnika. Po chorvátsky, či slovinsky nehovorím, ale s trochou snahy sme sa vždy dorozumeli. Pred najvyšším vrchom bola občerstvovacia stanica, kam nám priniesli vlastné zásoby, tak ako sme si ich zbalili pred štartom. V igelitovom vreci som si nechala poslať doma pripravené cviklové placky, kolu, pivo, pomaranč a jablko. Placky potešili a aj kola, na pivo sa žiaľ nedostalo, stav akosi nedovoľoval, neviem, či teplo alebo tie brutálne kopce, ale keď už na pivo nie je chuť, niečo nebude v poriadku.

Selfie z Vaganského vrchu.

IMG_1263

Od Vaganského vrchu som sa tešila na zbeh, ale Velebit, je kraj skalnatý, a ak by nebol, tak ho niekto vysypal makadomovým štrkom, pre lepší zážitok. Deravá topánka mala jednu výhodu, kamene, ktoré mi popadali dnu, som vytriasla bez zbytočného zdržovania sa šnurovaním. Medvede mi hlavu nestrašili, míny mali byť len mimo trate, aj keď neustále upozornenia Opasnosť Miny, na pohode nepridávali, ale zmije, tie mi nedali vydýchnuť celú cestu. Každý prevrátený kameň mohol byť nemilým prekvapením. V zbehu som sa snažila dobehnúť stratený čas, ale tie šutriská ničili akékoľvek pokusy o beh. Keď zmizli malé kamienky, cesta bola vyložená po pansky, či po tatransky, veľkými šmikľavými vápencovými kockam v krásnom prostredí Veľkej Paklenice. Kaňon dlhý asi 7 kilometrov, ponúkal nádherné výtvory zo skál, v rieke bazény čistučkej vody, v ktorej sa kúpali rozhorúčené telá lezcov. Aj to moje chcelo schladiť, ale bolo treba klusať pekne v rytme do cieľa.

10446465_536844406421053_3708655053751511850_n

V cieli som si kúpila pivo, ktorým som spláchla náročný takmer dvanásťhodinový trek. Išla som sa okúpať do mora, o ktorom som snívala z výšky hôr, v reštaurácii som si objednala výbornú makrelu. Ráno som vyrazila do Veľkej Paklenice opäť, aby som klusala so Zbyňkom do cieľa, ako sprievod a prvá pomoc, pivo v kabelke o piatej ráno nenosí kadekto, ale to je už jeho príbeh. 🙂

IMG_1251

Bánovská stovka 2014

Tretí ročník Johnnyho akcie sľuboval veľa, perfektné zázemie, výborné občerstvovačky a predovšetkým “pekelné počasie”, aj keď som tomu do poslednej chvíle nechcel veriť. Postupne si človek prechádza všetkými rituálmi, stretnutia s kamarátmi pri pive pred pretekom rozhovory o všeličom možnom od úrovne študentov na štátniciach, až po obligátnu tému stravy na ultra a večného “súboja” tuky verzus cukry. Každý má tú svoju pravdu a tak je to asi najlepšie. Pár teplých slov od organizátora, večer už ani moc nevnímam väčšinu trasy mám v hlave ešte s pred roka a s navigáciou nie je hádam kde sa stratiť. Tak už len nachystať veci a spať a dúfať, že nás ráno zase neprebudí priškripnutý hlas kohúta s mobilného telefónu.

Ráno nafasovať chipy, mal som skôr pocit, že je to rolnička proti medveďom, na ktorých nás Johnny upozorňoval. Štart trochu posunutý, ale už všetci vybiehajú ale niečo je tu,  zle, buď sme tak pomalí alebo všetci sú tak rýchly. Prvá živá  kontrola v Uhrovci a ja v omyle že som len na 6 km neveriacky pozerám na hodiny. Horúčava do prvých vážnych stúpaní bola nekompromisná, až tam som pochopil aký bláznivý som bol, keď som si myslel, že sa to dá s tým čo mám natrénované v tom teple valiť. Pokračujem ďalej, snažím sa si držať tempo, ale už pred občerstvovačkou na Kšinianskej poľane mi dochádza a “doplazenie” sa k občerstveniu je vykúpením. Našťastie studený prameň a radler ma dávajú dohromady, nachvíľu. Pokračujeme v stále sa meniacej skupinke, ale až po chatu na Baske to je trápenie, vždy na chvíľu sa vychladiť v lese a potom čo najrýchlejšie prejsť lúčne pasáže. Sem tam stíhame aj malé občerstvenie lesnými jahodami. A samozrejme asi ako väčšina sa zastavujem pri zelenej hadici alias zachytenému prameňu-potoku.

Na Baske obligátna kapustnica, moc sa mi do nej nechcelo, nakoniec si hladný žalúdok vypýta ešte jednu a vyrážam do druhej polovice. Po búrke ani vidu ani slychu ale predsa len je o čosi znesiteľnejšie a ja zase bežím a naplno si to užívam,  tak že zastavujem až dole v Omšení, kde nás pred rokom pekne spláchlo. Dávam si záväzok, že sa budem snažiť čo najviac, aj keď to sprvu nejde, ale sem tam ma niekto potiahne (vďaka Mário -aj keď to pivko by som si v Tepliciach bol dal). Nevadí, čo nebolo v Tepliciach, vynahradím si s chalanmi v Kubrej. Zhovorčivý pán Výčapný nás baví historkami ako v mladosti chodil s kamarátmi popíjať na Baske, mi ho zase informujeme koľko smädných chrtov ide ešte za nami a aby si každého pekne na pivko odchytil. Cesta pomaly stúpa až do otvoreného sedla, odkiaľ ako si dobre pamätám je to už len dole kopcom na Peťovku a tak to berieme pekne svižne, nehodí sa čas strácať chôdzou a navyše som si dal záväzok že tam prídem za svetla, čo sa mi aj plní a čelovku zapíname až na hlavnej ceste pod Peťovkou. Jediné drobné sklamanie, že cestovinu nahradil syr a tak volím „menšie zlo“ jeden párok ktorý ma sprevádza až do cieľa. Snažíme sa a do Krásnej vsi prichádzame behom prekladaným s chôdzou. Skupinka sa trochu trhá a naberá nových členov, aby sme sa v stále sa meniacom zložení  dostali až na poslednú stanicu pitnej pomoci v Dubničke. Rýchly radler, málo kofoly a nohy idú samé do posledného stúpania a potom, už len príjemný padáčik do Bánoviec idem popredu, beží sa mi výborne len sem-tam zastavujem, aby som počkal parťákov. Už vidím priehradu finálny beh do sokolovne. Výsledný čas nič moc proti minulému roku, no nevadí hlavne že už je to za mnou. Fajná polievka sprcha a jediné na čo už myslím je spočinúť.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Lazová Stovka 2014

Pripravili sme si cestné topánky, opaľovací krém a rizoto na cestu. Nakoniec bol dobrý nápad len to rizoto, dovezené Slavovou družinou do Vrboviec. V piatok po práci sadáme k Matúšovi do auta, spolu s Radom, cesta po upršanej diaľnici plynie rýchlo, debata o hocičom, aj tak vždy končí pri behu.

Pred štartom sa už bežecké topánky nedali vymeniť, krém sme nepotrebovali a ranné kvapkanie o rímsu nás lákalo ostať v intertnátnych posteliach. Piešťanské bahenné kúpele, neponúkajú takú pestrú škálu zábalov, ako sme mali možnosť vyskúšať na výnimočnej Lazovke, bez rozpáleného asfaltu a žiary slnka. Upršanú, chladnú a bahnitú.  Beh, či akýkoľvek zrýchelný pohyb chránil telo pred úplným vymrznutím. Aj napriek vytrvalému dažďu sme obdivovali kopaničiarske oblasti, domy z nepálených tehál, rozsiahle zelené lúky, svet československej vzájomnosti a výhľady, ktoré sa dali len tušiť v hustej hmle a kvapkovacej závlahy počas takmer celej stovky..

DCIM105GOPRO

Rešpekt ostával pred veľkou Javorinou. Vo Filipovskom údolí sme sa posilňovali z bohatej občerstvovačky chutnými cesnakovými uzlami, ktoré s pôsobením tlakovej níže a účinku cesnaku na ľudské telo, spôsobovali tachykardiálne stavy. Z Javoriny len rýchly zbeh novovytvoreným korytom potoka.

Pred poslednou živou kontrolou, na začiatku Višňového sme sa zastavili v hostinci na pivo a kofolu, aby sme mali silu na zvyšných 18 kilometrov. Niečo muselo von, niečo sa udržalo a s tým som bežala do cieľa,  bahenný kúpeľ akokoľvek výdatný,  treba už len dokončiť, čakal nás už len Veľký Plešivec alebo Prašivý kopec 🙂

Posledné kúsky z pomyselného kilometrovníkového metra sme strihali spolu s Johnnym, s vidinou sucha, tepla a finiša. Čas nič moc, ale nie každý deň to ide, a my si už len užívame spoločnosť a pivko. Nedočkavci sa sprchujú v regeneračnom ľadovom kúpeli, iný si užívajú teplú sprchu na dobrú noc. Špina aj tak po jednom kúpeli nemizne a opuchnuté nohy dávajú nové meno nohám zveseným z postele:  hovor mi Frodo, priateľu. 🙂

Tento rok to bolo vraj najväčšie trápenie, ale stálo za to. Ďakujeme Slavovi a celej bande za atmosféru. Čas prídeme zlepšiť možno o rok.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Beh Strážovskými vrchmi

Ďalšia z akcíi “punk rock parada”, ďalšia trasa v nádherných slovenských horách. TK Filozof opäť pripravil skvelú zábavu a pekný pochod, alebo beh, komu ako sily stačili. 53 kilometrov, 2400 m prevýšenie, krásne hrebienky, lúky a bonusová dominanta Vápeč. Zo všetkého najkrajší ostáva pocit, že je to kúsok domácej hrudy, žiadne reklamné hory, len náš slovenský kraj.

V Trenčianskych Tepliciach na parkovisku sa od pol ôsmej schádzajú účastníci, viac menej známe tváre, ale pribudli aj nováčikovia, čo prišli skúsiť Radove trate, tzv. výuka ultrákov na Slovensku. Rozbiehame, rozchádzame sa pozvoľne. Zbyněk vyráža na čelo početného davu, ja cupitám v nádeji, že sa mi nestratí z očí úplne. V pohodovom tempe stúpame do kopcov, pobehujeme po zelených lúkach, pozorne sledujeme značky a užívame si prostredie. Niektorí si chceli užívať až natoľko, že nabalili celkovú kilometráž o niekoľko kufrov.

DCIM105GOPRO

Stúpame na Baske, v družnej skupine, ktorá sa onedlho rozdelila, ale všetkých nás spojil bufet Partizán, dočasne, potom už bola len mini naháňačka do cieľa. Malé pivečko, malá kofola, nejaké jedlo a hor sa na Vápeč.

IMG_0929

Kilometre ubúdali a čakala nás živá kontrola, veľká vďaka Patrikovi, ktorý sa dobrovoľne podujal zabezpečiť občerstveni na trati. Zvyšných niekoľko kilometrov ubúdalo akosi pomalšie ako predchádzajúcich 40. Tesne pred cieľom sa nám naskytol pohľad na kúpeľné mestečko a azúrový bazén. Nechutná provokácia pre spoteného, unaveného človeka. Ale oželeli sme, lebo v cieli bola skupina ľudí, ktorí sa boli s nami zničiť na peknej trati a bolo super posedieť, poklábosiť o behu, zážitkoch, alebo len tak do vetra.

Tešíme sa na budúce, kdekoľvek

A na záver prehľad trate: TU

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Kysucká 100 2014

Prvá tohtoročná stovka na Slovensku, ktorá každého dostatočne preverí, mohol by znieť titulok v novinách. Jeden z najťažších trekov sme si nemohli nechať ujsť ani tento rok, nebudeme hovoriť že aj z najkrajších, aby sme neubrali ostatným podujatiam na kráse.

Štart aj cieľ K100 bol v športovej hale, v malej telocvični sa mažú, prezliekajú, koketujú a debatia účastníci pochodu. Medzinárodná účasť je obrovská, maďari zdvojnásobili počty, dokonca aj Rudi vymenil Laszla za partnerku, čechov aj poliakov pribudlo, načim posilniť slovenskú stranu. Rébus, čo na seba a do batohu sa darí úspešne absolvovať a už len počítame čas do štartu.

Odpískané bolo o 22:00 z Radole smer noc a brumi brum vyhladovaným medveďom. Prvých niekoľko kilometrov bolo na rozbeh po cyklochodníku, až neprirodzene plochým profilom na Kysucké prostredie. Štartovné pole sa trhalo a nastával opäť pokoj noci, len za občasného svetla čeloviek. Viacmenej bežecky prichádzame pod Ľadonhoru, aby sme sa vydali vyskúšať Romanov zlatý kilometer, ktorý nemohol byť prekvapením, keďže bol vopred avizovaný so všetkými parametrami, ale nakoniec aj tak potrápil. Šmikla som sa a pád bol takmer v 10% sklone k povrchu zemskému, len som sa mohla odraziť jedným prstom od vertikálneho svahu a ísť ďalej. 🙂 Cestou stretáme zopár “šťastlivcov“ ktorý sa rozhodli obiehať Ľadonhoru v opačnom garde, čím sa pripravili o tento krásny zážitok.

Veľmi sme nehovorili, pohrúžení do vlastných myšlienok, keď v tom nás vytrhol zo zadumania šuchot. Zbyněk začal niečo pokrikovať a v lese „šuchot“ premýšľal, čo spraviť. Divá sviňa ťažko nedýcha a zadychčaný jeleň by musel byť zranený, aby sa pohyboval tak ťažkopádne. No či to bol maco, alebo nebol, nechal nás prejsť a užiť si pricházdajúce ráno, ktoré nás vítalo vo veľkom štýle. Biela tečúca plachta pod vrcholmi a Malá Fatra na obzore. Svitanie je na nočných pretekoch nádejou na prežitie, keď nový deň začína zvedavými slnečnými lúčmi spoza hôr.

DCIM105GOPRO

V Klubine nás čakalo malé občerstvenie pred ešte zatvoreným miestnym pohostinstvom, no tohtoročné časy sú ďaleko od zimných podmienok. Poberáme sa smer rozhľadňa v Starej Bystrici, niektorí si ju odpustili, asi vo veľkom očakávaní stúpania na Veľkú Raču. Poučení z minuloročnej skúsenosti, v batohoch máme vlastné zásoby, lebo stúpanie k poľským hraniciam je nekonečné. Na vrchole sa udržala dokonca aj slabá vrstva snehu. 

DCIM105GOPRO

Po zhodnotení síl, sme sa rozhodli doplniť potrebné ionty a stravu už na svahu, k Dedovke by hladný organizmus nemal silu zbehnúť.

Po asfalte striedavo bežíme a ideme v dobrej nálade až k zjazdovke v Oščadnici. Čaká nás ešte pekný kúsok cesty, ale tento rok máme možnosť značnú časť v Javorníkoch vidieť ešte za svetla, časť známa aj mätúca v opačnom smere z Javorníckej stovky.

Už je to len kúsok, príde neslušne dlhá dedina a posledná živá kontrola. Chlapi sú super, všetci, hoci servis na kontrolách bol skromný, ale Romanova priateľská banda, vždy povzbudila, čím im veľmi pekne ďakujeme. Pripravení sme ešte na dva kopčeky smer Majtánky, pri kaplnke dole a už len záverečný Tábor. Mentálna prírprava je veľmi dôležitá, keď vieš čo čakať, neodrovná ťa ani vačší kopec, čo ťa môže položiť je ešte jedno značenie do mesta. Netrafili sme Romanove odrazky a vydali sme sa z Tábora zlým smerom. Rozhodnutie pretraverzovať húštinou, nebolo najšťastnejšie. Už vidím reflexky na stromoch kričím na Gabi a v tej istej sekunde sa tie reflexky dávajú do pohybu.. hmm vyšší level značenia, hlavne že nebežia k nám. Nakoniec sme šťastne zbehli do haly v čase 26:05. Priestor na zlepšenie je, no užili sme si naozaj jeden z najkrajších dní, začnúc okolím, strmými kopcami, nádhernými výhľadmi, skvelými ľuďmi na občerstvovačkách a končiac záverečnou starostlivosťou v cieli. Bolo super vidieť opäť známe tváre, porozprávať a tešiť sa z ďalších plánov na rok 2014. Veľká vďaka Kysučania, že ste nám ukázali váš kúsok raja.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Diaľkový pochod okolo Púchova

Týždeň pred stovkou nezvykneme naberať kilometráž, ale behu okolo rodného mesta sa nedalo odolať.

Víkend sme strávili u otca, s príznačnou pohostinosťou rodiča a kúpeľnou starostlivosťou Nimnice. V nedeľu sme sa tešili na prebeh časťami ktoré sme sami ešte nepoznali, vďaka Radovej citlivej ruke výberu oblasti pre Diaľkový pochod_beh okolím Púchova. Na hlavnom parkovisku o ôsmej ráno bolo vidieť okolo 30 účastníkov, ktorí sa rozbiehali, rozchádzali smer Lachovec po žltej okolo Vápenky, miestnou lezeckou výukovou skalkou.

IMG_0779IMG_0777

Zakliate bolo pre nás Záriečie, ktoré sa nám nedarilo trafiť ani na druhýkrát. Zbiehali a vybiehali sme strmé kopčeky, aby sme nabrali výškové metre, nie celkom dobrovoľne, ale možno to bola slnečná slepota toho krásneho dňa.

V Zubáku sme si dovolili doping, kofolu a pivečko. Krásne je spoznávať kolorit národa priamo v obecných pohostinstvách. Oprava krásne by to bolo, keby v zadymených kuticiach nebrušákovali miestny podľa národnej hlavohrude.

Cesta, našťastie odkrývala ďalšie krásy, Lednicu s bralami na horizonte a zrúcaninu hradu.

IMG_0801

 

Miestne pohostinstvo v Lednici tiež malo svoje príbehy, majiteľova dcéra maliarka a nefungujúca chladnička. Ktovie, čo všetko by nám vyrozprával miestny výčapník, keby sme sa pohodlne usadili a nechali si rozčapovať ďalšiu desiatku, no posledné kopce sme chceli zdolať so cťou a tak sme mali naponáhlo. Aj keď tempo v kopcoch nebolo náhlivé, no zčasti za to mohol deň, výhľady a celý kraj, krásny a môj rodný.

Posledné kilometre sme už len zbiehali z Keblia, po stopách diletantov, lesníckych hospodárov, ktorých práca, ehm zk…vene dielo, ostáva smutnou pripomienkou potreby ochrany lesa pred lesníckou zberbou.
Cieľ sme dosiahli v nie veľmi uspokojivom čase 7:36 na 44km s 2130+, no deň to bol veľmi dobre prežitý. Bežali, či skor šľapali sme na pohodu, určité technické obtiaže spomaľovali môj beh, no nezastavili ma úplne. Spoznali sme na trati nových ľudí, v cieli sme dostali spomienkový diplomom, ktorý už má svoje čestné miesto. Tento typ akcií sa mi páči najviac, skromná skupinka ľudí rozpŕchnutá po lese v rozumných odstupoch, nádherné prostredie, výhľady a záverečné posedenie so známymi. Vďaka Radovi za pozvanie a zorganizovanie  🙂

Trochu sme sa pred kysucami rozbili, ale dobre bolo a to je najdôležitejšie…