Prvá tohtoročná stovka na Slovensku, ktorá každého dostatočne preverí, mohol by znieť titulok v novinách. Jeden z najťažších trekov sme si nemohli nechať ujsť ani tento rok, nebudeme hovoriť že aj z najkrajších, aby sme neubrali ostatným podujatiam na kráse.

Štart aj cieľ K100 bol v športovej hale, v malej telocvični sa mažú, prezliekajú, koketujú a debatia účastníci pochodu. Medzinárodná účasť je obrovská, maďari zdvojnásobili počty, dokonca aj Rudi vymenil Laszla za partnerku, čechov aj poliakov pribudlo, načim posilniť slovenskú stranu. Rébus, čo na seba a do batohu sa darí úspešne absolvovať a už len počítame čas do štartu.

Odpískané bolo o 22:00 z Radole smer noc a brumi brum vyhladovaným medveďom. Prvých niekoľko kilometrov bolo na rozbeh po cyklochodníku, až neprirodzene plochým profilom na Kysucké prostredie. Štartovné pole sa trhalo a nastával opäť pokoj noci, len za občasného svetla čeloviek. Viacmenej bežecky prichádzame pod Ľadonhoru, aby sme sa vydali vyskúšať Romanov zlatý kilometer, ktorý nemohol byť prekvapením, keďže bol vopred avizovaný so všetkými parametrami, ale nakoniec aj tak potrápil. Šmikla som sa a pád bol takmer v 10% sklone k povrchu zemskému, len som sa mohla odraziť jedným prstom od vertikálneho svahu a ísť ďalej. 🙂 Cestou stretáme zopár “šťastlivcov“ ktorý sa rozhodli obiehať Ľadonhoru v opačnom garde, čím sa pripravili o tento krásny zážitok.

Veľmi sme nehovorili, pohrúžení do vlastných myšlienok, keď v tom nás vytrhol zo zadumania šuchot. Zbyněk začal niečo pokrikovať a v lese „šuchot“ premýšľal, čo spraviť. Divá sviňa ťažko nedýcha a zadychčaný jeleň by musel byť zranený, aby sa pohyboval tak ťažkopádne. No či to bol maco, alebo nebol, nechal nás prejsť a užiť si pricházdajúce ráno, ktoré nás vítalo vo veľkom štýle. Biela tečúca plachta pod vrcholmi a Malá Fatra na obzore. Svitanie je na nočných pretekoch nádejou na prežitie, keď nový deň začína zvedavými slnečnými lúčmi spoza hôr.

V Klubine nás čakalo malé občerstvenie pred ešte zatvoreným miestnym pohostinstvom, no tohtoročné časy sú ďaleko od zimných podmienok. Poberáme sa smer rozhľadňa v Starej Bystrici, niektorí si ju odpustili, asi vo veľkom očakávaní stúpania na Veľkú Raču. Poučení z minuloročnej skúsenosti, v batohoch máme vlastné zásoby, lebo stúpanie k poľským hraniciam je nekonečné. Na vrchole sa udržala dokonca aj slabá vrstva snehu. 

Po zhodnotení síl, sme sa rozhodli doplniť potrebné ionty a stravu už na svahu, k Dedovke by hladný organizmus nemal silu zbehnúť.

Po asfalte striedavo bežíme a ideme v dobrej nálade až k zjazdovke v Oščadnici. Čaká nás ešte pekný kúsok cesty, ale tento rok máme možnosť značnú časť v Javorníkoch vidieť ešte za svetla, časť známa aj mätúca v opačnom smere z Javorníckej stovky.

Už je to len kúsok, príde neslušne dlhá dedina a posledná živá kontrola. Chlapi sú super, všetci, hoci servis na kontrolách bol skromný, ale Romanova priateľská banda, vždy povzbudila, čím im veľmi pekne ďakujeme. Pripravení sme ešte na dva kopčeky smer Majtánky, pri kaplnke dole a už len záverečný Tábor. Mentálna prírprava je veľmi dôležitá, keď vieš čo čakať, neodrovná ťa ani vačší kopec, čo ťa môže položiť je ešte jedno značenie do mesta. Netrafili sme Romanove odrazky a vydali sme sa z Tábora zlým smerom. Rozhodnutie pretraverzovať húštinou, nebolo najšťastnejšie. Už vidím reflexky na stromoch kričím na Gabi a v tej istej sekunde sa tie reflexky dávajú do pohybu.. hmm vyšší level značenia, hlavne že nebežia k nám. Nakoniec sme šťastne zbehli do haly v čase 26:05. Priestor na zlepšenie je, no užili sme si naozaj jeden z najkrajších dní, začnúc okolím, strmými kopcami, nádhernými výhľadmi, skvelými ľuďmi na občerstvovačkách a končiac záverečnou starostlivosťou v cieli. Bolo super vidieť opäť známe tváre, porozprávať a tešiť sa z ďalších plánov na rok 2014. Veľká vďaka Kysučania, že ste nám ukázali váš kúsok raja.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.