teda takto. Nie je prebeh ako prebeh a nie je medveď ako medveď. Včerajšie azúro nás lákalo k jazeru, hodiť sa do plaviek a ísť si trochu zaplávať. Veď ani vianočné pečivo, hoci s cukrovou posýpkou, nemá príchuť zimy. Ráno nás hmla trochu zmiatla, ale z odhodlania ísť sa vykúpať sa ani jednému nechcelo ustúpiť. Obuli sme si bežecké topánky, nabalili batôžky s uterákmi a vyrazili do Topolné. Hustá hmla nám poskytovala oponu a dotvárala atmosféru tajomného sveta zimného kúpania. Vyrušili sme nechápavé labute z ich hmlového sna, v tichosti zlietli na hladinu, aby z diaľky pozorovali, čo to tam blbneme.

Na hlavách nám  ostali zimné čapice, aby neunikalo posledné teplo z našich bielych tiel. Najskôr sme ponorili len behom unavené nohy a dopriali sme im tak ľadový regeneračný kúpeľ. Zvyšok tela a aj kúsok ješitnosti volalo po celkovom ponore. Pri priblížení fotografického dokumentu je možno badať pocity, ako šok, jogínske nádychy ale aj akúsi sadomasochistickú radosť alebo úsmev Jack Nicholsna, z akéhokoľvek filmu, ktorý vám napadne. Hanbaté fotky sa nepatrí vešať na net, ale pár ilustračných prikladám.

Keď sme dokonali kúpeľ ostal nám na tele krásny horúci pocit, ktorý sme sa behom okolo jazera, snažili udržať, až kým telo nezačne opäť cirkulovať ako hodinky. Pri odchode sa nám smiali drzé kačky z ľadového jazera, zdalo sa mi, že na nás volajú: “kam máte tak naponáhľo, poďte sa ešte okúpať” Prídeme, bo telo treba utužovať a udržovať v zdraví.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

100 kilometrov Javorníkmi sme bežali dva roky po sebe, z Čadce do Považskej Bystrice, (tu a tu) Javorníky sú srdcovka a J100 má vlastnú auru a priateľskú atmosféru. Tretí ročník Rado zakončenie trate pozmenil, od Portáša ďalej po červenej na Kohútku, Makytu cez Beňadín do Lysej pod Makytou. Zapáčila sa mu naša chalúpka a prišla vhod desať kilometrov pred cieľom, a žeby mohla slúžiť ako občerstvovacia stanica. Na druhej strane sme ešte nestáli a výzvu ujať sa občerstvovačky sme prijali zodpovedne. Zbyňovar v auguste zakúril pod kotlami, pivko dobre nachmelil, odložil  do pivnice, aby pivečko na kontrolu číslo 14 do októbra dozrelo. Podaril sa Belgian a Dark Runner, teda neviem podaril?

 Na Beňadín sme prišli v piatok, prebehnúť trať, skontrolovať značenie, doplniť ďalšiu tonu igelitu v prípade záškodníkov. Až raz ešte napíšem, že fáborka by sa sem tam hodila, radšej si dám facku, začína sa to na stovkách fáborkovatieť do zblbnutia. Ale to určite vie hlavne zadný voj.  Ale vraj aj nejaký kufrík sa zadaril, neviem posúdiť v kysuckej časti, ale okolo Makyty by sa zo zozbieraného materiálu dali baliť vianočné darčeky, do dvojobalu.

V sobotu ráno sme ešte prebehli úsek Beňadín – Lysá, aby sme mali istotu, že budeme dobehnuvších posielať správnym smerom a hlavne máme radi behy okolo Beňadína. Hmla sa striedala s pochmúrnou šedou oblohou. Vietor nám vháňal slzy do očí a rozmazával pestrú paletu jesennej prírody. Behali sme na živo v obrazoch od Moneta.

 Obávali sme sa, že dvaja nebudeme stačiť na kontrole, ale žiaden z kamarátov sa na nočnú šichtu ku nám nechcel pridať. Bol nám pridelený dobrovoľník, teda manželka súťažiaceho. K cudzím ľuďom pristupujem nesmelo, ako plaché zvieratko k ponúknutej dlani s orieškami. Ale Martina nemala oriešky, len nákazlivý smiech a výbornú náladu, z K14 sa teda stala veselá chalúpka plná tajomných lektvarov. Nachystali sme štandardné dobroty SVK Ultra Trail, pridali našu polievčičku, bylinkový čaj a pivo zo Zbyňovarne. A aby sme sa v tento nádherné mlhavý, studený pod kožu sa derúci večer zahriali, pripravili sme lektvar pre posádku z našej malej kontroly. V peci horelo, dobroty čakali a blikacie svetlo pod svahom netrpezlivo žmurkalo na samý vrchol zjazdovky. Blikačka, ako sme sa dozvedeli bola začarovaná, na psom chrbte uháňala v diaľ, záhadný tulák ju škodoradostne odďaloval od pribiehajúcich. Vypočuli sme si veľa verzií príbehu o blikačke, ktorá stála na mieste pod zvlneným svahom na 96 kilometri a robila neplechu unaveným očiam a nohám účastníkov pochodu. S vychádzajúcim slnkom sme ju odkliali, bozkom zdochnuvšej baterky.

O 17:56 pribehli prví a do 07:30, keď prišiel zadný voj sme zapisovali, obsluhovali, povzbudzovali hostili a nalievali každému, čo zavítal. Keď niekto odmietal opustiť našu kontrolu, vyhrážali sme sa vykopnutím. No zľutovali sme sa nad jedným účastníkom so zranením a do cieľa sme ho odviezli. Dvoch sme obrátili po kontrolu, ktorú si zabudli odpísať. Pravidlá sú dané náčelníkom a klobúk dole za morál obidvom, čo sa po kontrolu vrátili. S príchodom veselej partički zadného voja sme kontrolu pred ôsmou ráno ukončili. Každému z nás sa ušla hodinka spánku. Na bruchu sa mi spevnili svaly, nazvala som ich usmievavé tehličky, zo smiechu, čo sa ozýval z kontroly na Beňadíne.

J100 sme dali za 15:46 pred dvoma rokmi a zdá sa mi, že bežať bolo jednoduchšie ako byť na dobrovoľníckej stoličke pri organizácii preteku. Vždy som to tušila a nikdy dosť neocením to čo SVK Ultra Trail robí pre slovenskú scénu, len aby nám všetkým dobre bolo pri tom našom blbnutí po horách. Vďaka všetkým organizátorom ( a menovite hoši vám Rado,  Slavo, Martin D, Martin U, Roman, Johnny, lebo vás poznám)  a dobrovoľníkom, čo sa podieľajú na organizácii a nachádzajú silu, spraviť znova a znova kvalitný prebeh/pretek. Moja úcta vážení.

Pozerám výsledky z minulých rokov a musím zájsť až do roku 2013, čo sme boli naposledy na Krasňanskej. Časy sme nemali najhoršie, je čo zlepšovať, no tento rok nám OR nevyjde. Zbyněk po ponitrianskej a ja po mesačnom tréningu väčšinou na rovinkách, z núdze cnosť. Ale tešíme sa, jesenný prebeh s karpatskými chrtmi nemôže chýbať v našich kalendároch. Osvedčená trať, stretnutie so známymi a prosím pekne, tento rok vegánske občerstvenie a palacinky a iné dobroty, no ale nepredbiehajme. Najskôr štart.

Pri vinohradoch sa pozdravíme so známymi, niečo rýchlo pokecáme. Dav sa sformuje do žiadúceho tvaru aaaaa rozchod. Zbyněk mi zmizol z dohľadu behom sekundy, predsa len by sa možno pokúsil o čas rokov minulých. Ja sa pri rozbehu šetrím, nohy sú akési veselé, slniečko žiarivé a trať vlnitá, pre dvojnásobnú radosť s výbehu ako aj so zbehu.

Nad Krasňanmi mi trochu tuhnú nohy, pozerám priemerku na garminoch, ale ešte je čas na finišerské koncovky, šetrím sa, ostatne tak ako vždy. Na preteku je od pravidelných harcovníkov, cez vytrénovaných chrtov až po nováčikov, celé bežecké spektrum. Podarí sa mi niekoľko ľudí obehnúť, od samej radosti sa mi pod nohami vlnia kilometre, zatočené do príjemného singláča smer Pekná cesta. Od búdy, kde zvykne byť občerstvovačka na Baba-Kamzík, dupem kopec v pokluse. V stúpaní od prameňa, ale tuším, že ten stupák nevyklušem, a aj tak jest. No len na chvíľu prejdem do chôdze a hor sa na Kamzík, tentoraz netradične cez modrú cyklistickú. Občerstvovačku míňam bez povšimnutia, posledných šesť kilometrov už nie je dôvod sa šetriť. Zbieham ako blázon a aj tak mi priemerka neklesá, rýchlosť sa nehýbe a za mnou nie je žiarivá čiara. Ako to? Dokelu. Ťahám, nohy dvíham do výšky až kdesi z podzemia a priemerka nesposlušne ostáva vysoko. No nič, predbehnem ešte dvoch ľudí, teraz už nemôžem ubrať, do cieľa ostávajú dva kilometre. Čas bude definitívne horší ako pominulé roky, ale radosť sa výsledným časom nedá zastrašiť a čaruje mi úsmev na tvári, letím, hoci nohy sa zťažka dvíhajú v rytmickom ťažení do cieľa. 1:43, nie je bohviečo, nuž nie vždy je forma na rekordy. Zbyněk doklusal v peknom čase za 1:24. Dal si pivečko s Martinom, rozobrali sme najbližšie podujatia a čakali sme na tombolu, v ktorej boli dva súdky piva. Nikto z nás súdok nevyhral, ale nedeľa sa naozaj vydarila.

Výsledky zdes.

K nedeľnému obedu sme si dali  vzorku IPA, Sierra Nevada a večer pôjdeme do sauny. No ako oslava začínajúcej jesene, bol toto nádherný deň.

Vďaka Krasňanskej Kúri za super atmosféru a vydarenú nedeľu. Na jar alebo na jeseň prídeme opäť.

Je ťažké sa rozhodnúť, ktorým smerom je najlepšie sa v New York City vybrať, čo je must a čo bez zaváhania necháte v zabudnutí turistickým masám. S nerozhodnosťou sa popasovala moja skromná výbava, v ktorej nikdy nechýbajú bežecké topánky. Obula som sa, zbalila peňaženku a doklady, zapla garmin a vyrazila smer Central Park, odtiaľ už len smer Upertown a uvidíme ako sa to vyvrbí.

V meste je leto, hoci platany už zhadzujú svoj šat. 31°, ale od Hudson River pofukuje príjemný vzduch, masa cyklistov, bežcov, chodcov alebo vykecávačov sa valí oboma smermi. Sem-tam natrafím na mentálne slabšieho jedinca, ktorý jednoduchý chod, vyznačený hrubými piktogramami na asfalte nepochopil a ide v zlom smere, či prúde, no blahosklonne ho obieham bez mihnutia oka.

Mesto je štrukturované vertikálne a horizontálne a ja sa vyžívam v tých štvorcových uliciach. Som dezorientačný typ, ale tu sa mi asi len tak z pasie zablúdiť nepodarí. Rezignovane vyberám miesta, o ktorých snívajú tisícky turistov, prebehnem okolo odfotím, nezastavujem, lebo aj takýto výletný beh beriem ako tréning a hádam si nepokazím priemerku. Okrem toho, gýčový bezoblačný deň prilákal množstvo ľudí, všade sa to hemží samozvanými fotografmi, len keby tie tyče skrátili, manévrovať medzi železami, turistami a inými náhodne rozmiestnenými predmetmi môže má stáť boľačku.

TimeSqare_CentralPark_EmpireState building to je okruh, ktorý som si vybrala ako must. Totižto Empire State Building je kus dobrej roboty odvedenej v čase, keď sa nám nesnívalo o Manderláku. Keď tak stojím, vidím budovu, ale fascinuje ma architektonické jednoduché prevedenie stavby, ktorá siaha k nebesám. Aj z dola som mala pocit, že vidím, niečo veľké, čomu po preštudovaní technických parametrov by som určite viac rozumela v zasadeni do kontextu doby. No veď si naštudujte ak máte záujem.

Ďalší deň po práci nazúvam verné družky a vyrážam, teda ako guľa nešikovného hráča  kľučkujem medzi kuželkami  ľudí na ulici neznámym smerom, niekam hocikam, lebo kamkoľvek sa tu vyberiete, do žiadaného ticha neuniknete. Trafila som na Highline, zelený park vytvorený z mŕtvej železnice v Chelsey, vidieť sústavnú zeleň okrem Central parku je taká vzácnosť, až sa tešíte aj vyschnutému stromu. Raz, je to len mesto, hoci plné zákutí, prekvapení ako napríklad, keď natrafíte na Flatiron a ohromí vás, nič iné len existencia samotnej budovy v pulzujúcom meste. V NYC je množstvo budov, ktoré sú obstavané inými budovami, ale ich existencia nie je ohrozená, ale chránená ako črep histórie, ktorá splýva v modernom zajatí obrov.

Keď môžem vybehnem, keď nemôžem aspoň chodím a keď nechodím snívam, kedy už budem doma, v lese, bo ten mi chýba najviac, teda až po Zbyňkovi. Cliche ostáva pravdou: behať sa dá kdekoľvek, nejde o to, kde, ale prečo. Dôvod je život samotný.

Nabehala som poskromne 92 kilometrov, odchodené km som nezarátala.

Taury nás lákali krásnymi horami a prvým ročníkom rakúského ultra trailu okolo Grossglockneru. Nabalili sme auto plné kadejakých vecí, ktoré sa vymykajú skautskému konceptu, len pre prípad, ak by sa niečo hodilo, alebo ak by bolo treba zaodieť pol Európy. V Kaprune sme sa ubytovali v kempe, narýchlo sme postavili stan a išli sa s povinnou výbavou zaregistrovať do centra. Trochu sme sa potúlali po malom mestečku, dali pivko a vracali sme sa späť do kempu. Pozorovali sme ozrutné hory nad hlavami, zahalené v búrkových mračnách. O pár minút sme sedeli spokojne v aute s otvoreným pivkom a skromnou večerou, keď za oknami buráca alpská búrka. Noc bola krásne dýchateľná oproti varni, ktorú sme opúšťali v štvrtok ráno. Domáci teplomer ukazoval na slnku 43 stupňov. Kaprun hlásil príjemných 20.

Ráno sme pri raňajkách spoznali prvého účastníka  a postupne sme sa bezcieľným potulovaním zoznamovali s ostatnými účastníkmi, ktorí zakotvili v kempe. Váhavé pohľady a ultra úsmevy, prípadne tričká z rôznych podujatí odhaľovali spriaznené bežecké duše. V piatok sme sa videli na štarte alebo priamo na trati.

Prvý ročník organizátori odštartovali vo veľkom štýle. Moderátori, hudba, fotografi a povzbudzovači pozdĺž rozbehovej trate. Prvé stúpanie na trati začalo hneď po pár kilometroch, neprekvapivo sa mi začínalo ťažko. Teplý podvečer nás trochu dusil, žiadané výškové metre sme dosiahli celkom rýchlo, trať sa zlomila a mohli sme sa rozbehnúť. Podľa profilu sme klesanie nečakali, ale kým môžeme bežať nesťažujeme sa. Trať sa  príjemne vlnila. Všade tiekla voda, nemusela som sa obávať vyprahnutiu, no tušila som skôr nedostatok jedla. Labestation boli po dvadsiatich kilometroch s vodou a drobnosťami na zajedenie, veľká občerstvovačka s jedlom až na 60 kilometri. V batohu som mala nakrajaný parmezán a pár tyčiniek.

Trochu sa nám do prvej občerstvovačky pretiahli kilometre. Dobehnuvší rakúšania sa dožadovali organizátorskej duše. Pár kilometrov naviac ich podráždilo. Nedalo sa vytušiť, či ide o malicherné tri kilometre alebo predzvesť organizátorskej anarchie. Pokračovali sme už za tmy na 13 kilometrové stúpanie do neba. Čelovkové tango, jasná noc a pokorné stúpanie do výšky nad 2.500 mnm. Svetelný pás smerujúci ku hviezdam bol veľmi dlhý, no ani zďaleka nebolo možné vidieť, celé stúpajúce martýrium. Mali sme pred sebou ešte polovicu výstupu, no čelovky sa pomaly strácali, vystupovali hviezdy a nejeden by sa bol zaradoval, že je pri nebeskej bráne, no garmin hovoril niečo iné. Dôverovať technologickým vymoženostiam sa oplatilo, za rohom sa rozsvietila girlanda svetiel, dlhšia a podivne zlomená v špici. Za rohom sa o paličky opierali ľudia, ktorí snáď tušili koniec a svetlo smerom k veľkej medvedici ich zlomil v páse, no ešte nie do kolien. Snehové dosky dávali nádej k blížiacemu sa koncu, nehybné svetlo čeloviek budilo vo mne zvedavosť. Na vrchole horskáči zapisovali čísla a pomáhali ľuďom pri zlaňovaní strmým snehovým svahom. Natiahnuté mali tri laná, po ktorých sme sa spúšťali 30 m. S dopadom nôh, kričím Passt’schon. Danke. Tschau. A to už je na rade ďalší sneholezec. Príjemné spestrenie noci. Trochu sa ešte zabavíme na hrebeni, na ktorom nás horskáči prekvapujú slovným povzbudením a počítaním bežeckých ovečiek, či im niektorá nezblúdila na hrebeni.

Druhá občerstvovačka bola pre mnohých vykúpením. Skončila tam snáď jedna tretina pretekárov. My sme veselo išli ďalej. Teda takto. Veselo ani nie. Žalúdok na vode, parmezán z vlastných zásob odmietal skĺznuť do žalúdka, premieľala som ho ničomne v ústach, až som to vzdala a ostala radšej pri akejsi modrej tekutine namiešanej organizátormi. Čakalo nás ďalšie náročné stúpanie, tak sme stúpali. Prekvapivo sme predbehli pár ľudí, ktorí prevýšenie na trati niesli ťažšie než my. Postupovali sme slušným tempom a obávané časové brány sme stíhali s ukludňujúcou rezervou. Na vrchole Mordoru ma povzbudzuje chlapík z horskej služby, vykrikoval čísla, aby ich kolega ukrytý pred vetrom zapisoval v stane. Zasmiali sme sa, už ani neviem nad čím a pokračovali ďalším hrebeňom. Každú chvíľu som očakávala svitanie. V diaľke stále pobehovali čelovky a akési statické svetlá. Slnečné lúče sa začali drať spomedzi skalnaté obry a osvecovali kraj pred nami. Zelené nádherné hory sa dvíhali do výšok a mne sa točila hlava z ich mohutnosti. Prešli sme nocou a konečne sme za odmenu mohli zažiť nový deň, keď hory a skaliská nám odhaľujú svoju tajomnú krásu. Nad ránom sa ochladilo a fúkal ostrý vietor, našťastie nám chatár na Salmhütte prichystal čaj a dali sme sa trochu dohromady do ďalších kilometrov. Podľa profilu sme sa mali vlniť po hrebeni, aj sme sa vlnili. Statické svetlá, ktoré sme videli z diaľky boli ohne horiace nám na cestu. Cesta k prvému skutočnému jedlu bola však ešte dlhá, kamenistá, strmá na zbeh. V týchto horách je ťažké rozhodnúť, čo je namáhavejšie stúpanie, či klesanie.

Začalo pršať, jemne mrholiť no kým idete v jemnom mrholení hodinu dve, pekne zmoknete. Zbeh do Kalsu bol nekonečnejší a strmší ako výšľap ku hviezdam. Tešili sme sa na jedlo a hádam aj pivečko. Tešili sme sa, že máme výborný čas a stíhame časovú bránu. Po jedenástej by nás nepustili, no bolo pred deviatou, spokojne sme zbiehali, aj keď   unavení a bez energie. Od pani v okienku som si vypýtala cestoviny s rajčinovou omáčkou. Zbyňkovi vysvetľuje nejaký mladík, že kvôli počasiu neumožňujú pretekárom ísť ďalej. Nechápavo pozerám na hodiny, ale chcem jesť a sadnúť si. Opakuje, že museli kvôli blížiacej sa búrke z bezpečnostných dôvodov posunúť časové brány z jedenástej na deviatu. Wie bitte? V areáli je hŕstka ľudí, za nami prichádzajú ďalší a majú rovnako nechápavé pohľady. Jeden postarší mužský pár, si dožaduje svoje. Aber ich habe bezahlt. Moderátor hovorí, že keď prídeme do Kaprunu, máme si ísť vyzdvihnúť finisherské medaile, autobus príde po nás o jedenástej.  (?)

S takým nijakým pocitom sa vezieme v autobuse plnom ľudí, ideme do Kaprunu. Vysadáme z autobusu okolo jednej na obed a ideme rovno do stanu a do sprchy. Snažíme sa dospať noc a prebudiť sa zo zlého sna. Je slnečný deň a my sme kvôli počasiu boli odvezení do cieľa. Večer sa rozprávame s ostatnými účastníkmi frašky GGUT a sklamanie nemožno prekryť slovami o kráse a sile tunajšej prírody. Cítime sa podvedení. Okolo šiestej večer sa strhla búrka, opona organizátorskej anarchie padla. Pretek úplne prerušili. Na štarte sa hlavný organizátor dušoval, že vzorom pre pretek im je UTMB. No podľa vzoru sa nechovali. Kým na ostatných podujatiach majú organizátori v prípade zlého počasia prichystanú náhradnú trať. GGUT sa z pohodlnosti alebo z nedbalej neskúsenosti rozhodol pre zvoz účastníkov. Nás odvolali z Kalsu na 60 kilometri, iných bezmilosti zvážali z Rudolsfhütte na 77 kilometri. Debatíme s ostatnými, či sa vrátime, v každom zaznelo niewiedera. No s odstupom času, nás Taury volajú späť a môžeme len dúfať, že organizátori niečo zmenia. Alebo my zrýchlime, aby sme predbehli nečakané oragnizátorské rozhodnutia.

Ráno opúšťame kemp a v karaváne dovolenkárov sa vezieme k moru. Netušíme kam, no kúsok mora a malá izba na pár dní sa pre nás hádam nájde.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.