Opäť v rodnom kraji, no teda len zčasti, ale rozhodne v tom najmilšom môjmu srdcu – v Javorníkoch. V Čadci sa stretávame so známymi, kamarátmi a pred spánkom dávame povinne pivko, lebo spánok v spoločných priestoroch CVČ je príliš veľká výzva, aby sme verili, že budeme driemať len tak nasucho.
Štart o 7:30 na námestíčku v Čadci, pár slov od Rada a hor sa do najbližších kopcov, ktoré nám poprvýkrát umožnili rozhľad do diaľky, za slnečného a horúceho dňa. Náš štart bol trochu z ostra, ale neplánovali sme sa nejak flákať, tak sme strategicky makali, aby sme nezleniveli hneď na začiatku. Ešte pred Petránkami sme stihli kufriť, ale bol to len taký povinný kufrík, ktorý sa už neopakoval na zvyšných kilometroch. Občerstvovačky Petránky a Marikovú musím spomenúť, nie len pre fotografku s Čiarkou a galantným mladíkom, ale pre ovocie, ktoré v horúci deň neskutočne dobre padlo. Občerstvovačky vôbec boli super, všade samé dobroty a skvelí ľudia.
Celkom svižne sme postupovali kysuckou časťou, trať je veľmi bežateľná a pozerateľná ešte viac. Na hrebeňoch fúkal vietor, ktorý osviežoval, lesný chládok povzbudzoval do rozbehu alebo lákal hubárov k takýmto úlovkom.
U Cipára nás čakala ďalšia hostina a Zbyňkova pivovačka, jednoducho mu to šľape na pivečku lepšie, hlavne v teple. Po celej 102 kilometrovej trati ich dal sedem, no aj za taký výkon klobúk dole. Ja som na Kasárňach neodolala a trochu som mu pomohla, lebo jeho studené čapované bolo lepšie ako nealko.
No, ale nebol čas sa zdržovať a hurá do Javorníkov, ako ich poznám ja. Hrebeň sme prebehli celkom svižne, i keď už nás chytala kríza, hlad a opäť smäd. Bežala som popredu objednať na Portáš, a hlavne zvítať sa s ocinkom, ktorý sa prišiel na nás pozrieť, ako blbneme na stovkách. Pivo, kofola, pivo, polievka a pekne zbehom do Marikovej. Hore po ceste, dole po ceste, v peknom tempe, to sme sa už asi tešili na ďalšie pivo. Našťastie sa ochladilo a pri pohľade na čiernu oblohu v stúpani do Orgoňovej Kýčery, sme vytušili, že príde aj sprcha. Prišla, ale búrka nás obchádzala, kým blesky osvecovali cestu, hromy prerušovali aj tak tichý rozhovor, ale dážď bol skôr šetrný spoločník po rozpálenom dni. Zato cesty ostali pre lyžiarov, väčšinou som rozbahnené rigolá ustála aj na svojich krátkych lyžiach, balansovala som na vyjazdených koľajách a vymyslela pár nových nadávok, ale keď som zahučala pekne zo šikma už som bola ticho. Pokorne prejdem blatisté peripétium, a možno ten bahenný zábal, bude mať nakoniec regeneračné účinky. Ja som zmĺkla, aby vyniklo Zbyňkovým výkrikom. Heh, no užili sme si a aj zaspomínali na Veľký Gríč z Ponitrianskej. Zaujímavé, že na takéto roz(j)….bahnené cesty zahranicou nenatrafíme.
Ešte kamenistá cestička, po ktorej sa ťažko beží v x-talonoch, ale zato veľmi dobre v novučických pure grit. Ešte kúsok mestskej turistiky a hor sa do Arcadie, kde už čakal Rado. Čas horší oproti minulému roku, ale aj tak spokojnosť 16:44, zdá sa, že mi to opäť behá, a teším sa na záver sezóny.
J100 je naša najobľúbenejšia akcia, ďakujeme veľmi pekne za skvelý deň. Tešíme sa niekedy na budúce.
bezeckepotulky 