ZbyňovarFest 2015

Posted on by
Odpovedať

Nachystali sme šesť vzoriek piva z domáceho pivovaru, teda Zbyňovaru. Tyždennú dovolenku sme strávili renovačnými prácami na chalupe alebo kúpaním v neďalekom jazere. Skúmali sme ďalšie možnosti vyžitia počas nastávajúceho víkendu venovanému ochutnávke Zbyňovaru. V Topolnej sme objavili jazero po ťažbe piesku. Cesta viedla  suchým poľom, čo je len eufeminizmus pre púštne peklo, keď vám pod nosom rozvoniava hnojovinka. Vždy po raňajkách, teda až nám vytrávilo, sme si odbehli k miestnemu jazeru. V 36-37 stupňových horúčavách bežať na pravé poludnie mohlo pôsobiť exoticky. No je aj dosť možné, že nás nikto nevidel, tak ako my sme nestretli jediného živáčka, ponevádž boli na pravé poludnie všetci ukrytí vo svojich domoch. Chladivú jazernú kúru sme zavŕšili pivkom v miestnom hostinci. Záznam z garmina uvádzam na lepšiu predstavu, ako to vyzerá, keď nemáte dosť peňazí, ale viete rýchlo utekať. Max HR 202, nebolo v momente, keď som zistila, že pijeme na sekeru, ale skôr hrudný snímač z tepla zblbol, doteraz som si namerala maximálku 189 a ejha hľa kam až sa tep vyšplhal. Zbyněk sa obetoval ako záloha pre čašníčku, kým ja som bežala 5 kilometrov po peniaze. Založeného Zbyňka som však už išla vyplatiť na starom bicykli. Malý veštiansky triatlon. Keď sa v nedeľu ochladilo, vyrazili sme na dlhšiu túru, v sprievode cyklistov, sme udržiavali slušné tempo pri objavovaní miestnych vinárenských krás v Mařaticích. Tož, športové aktivity patria k našim akciám, aj keď sa len pivo koštuje.

Snímka obrazovky 2015-08-18 o 12.06.59

Samotnú ochutnávku ťažko hodnotiť, neprináleží mi chváliť našu kuchársku, či Zbyňovarnícku snahu.  Komu chutilo a komu nie, nech prehovorí alebo mlčí naveky. Piva sa veľa nevypilo, no ochutnali sme Summer Blondie Runner 11,  Belgian Runner – Red Ale, Lazy runner, posledný v rade bol pokus s írskym machom, ktorý vraj pivo prečistí a odkalí, no nejak sa to nepodarilo, chuť bola výborná, len mach sme museli zcediť. Nedotknutý ostal  v súdku Dark Runner. (vyzerá to na ďalšiu akciu. príležitosť by bola, padajú slivky a potrebujeme brigádnikov).

IMG_2574

Jedlo bolo pripravené s gurmánskym zapálením. Hlavnou témou boli ryby. Špeciálne pripravené Halászle pod trpezlivým dohľadom skvelého kuchára a grilované pstruhy. K rybkám som pripravila mätový olej osviežujúcej chuti, pre vyznávačov ostrejšej chuti, bol naložený cesnak v olivovom oleji s čerstvou kombináciou bylín verbeny, materinej dúšky a citrónovej trávy. K lepšiemu tráveniu a veselšiemu kroku nám hrali poklady z LP platní, Mňága a Žďorp, Kryl, Queen, Jimi Hendrix, ale aj country a všetko možné, čo kto mal chuť pustiť na starom gramci. 

IMG_2581

 Tak možno o rok pri ďalšej ochutnávke z malej zbyňovarníckej dielne.

Grossglockner Ultra Trail 2015

Posted on by
2

Taury nás lákali krásnymi horami a prvým ročníkom rakúského ultra trailu okolo Grossglockneru. Nabalili sme auto plné kadejakých vecí, ktoré sa vymykajú skautskému konceptu, len pre prípad, ak by sa niečo hodilo, alebo ak by bolo treba zaodieť pol Európy. V Kaprune sme sa ubytovali v kempe, narýchlo sme postavili stan a išli sa s povinnou výbavou zaregistrovať do centra. Trochu sme sa potúlali po malom mestečku, dali pivko a vracali sme sa späť do kempu. Pozorovali sme ozrutné hory nad hlavami, zahalené v búrkových mračnách. O pár minút sme sedeli spokojne v aute s otvoreným pivkom a skromnou večerou, keď za oknami buráca alpská búrka. Noc bola krásne dýchateľná oproti varni, ktorú sme opúšťali v štvrtok ráno. Domáci teplomer ukazoval na slnku 43 stupňov. Kaprun hlásil príjemných 20.

Ráno sme pri raňajkách spoznali prvého účastníka  a postupne sme sa bezcieľným potulovaním zoznamovali s ostatnými účastníkmi, ktorí zakotvili v kempe. Váhavé pohľady a ultra úsmevy, prípadne tričká z rôznych podujatí odhaľovali spriaznené bežecké duše. V piatok sme sa videli na štarte alebo priamo na trati.

IMG_2435

Prvý ročník organizátori odštartovali vo veľkom štýle. Moderátori, hudba, fotografi a povzbudzovači pozdĺž rozbehovej trate. Prvé stúpanie na trati začalo hneď po pár kilometroch, neprekvapivo sa mi začínalo ťažko. Teplý podvečer nás trochu dusil, žiadané výškové metre sme dosiahli celkom rýchlo, trať sa zlomila a mohli sme sa rozbehnúť. Podľa profilu sme klesanie nečakali, ale kým môžeme bežať nesťažujeme sa. Trať sa  príjemne vlnila. Všade tiekla voda, nemusela som sa obávať vyprahnutiu, no tušila som skôr nedostatok jedla. Labestation boli po dvadsiatich kilometroch s vodou a drobnosťami na zajedenie, veľká občerstvovačka s jedlom až na 60 kilometri. V batohu som mala nakrajaný parmezán a pár tyčiniek.

Trochu sa nám do prvej občerstvovačky pretiahli kilometre. Dobehnuvší rakúšania sa dožadovali organizátorskej duše. Pár kilometrov naviac ich podráždilo. Nedalo sa vytušiť, či ide o malicherné tri kilometre alebo predzvesť organizátorskej anarchie. Pokračovali sme už za tmy na 13 kilometrové stúpanie do neba. Čelovkové tango, jasná noc a pokorné stúpanie do výšky nad 2.500 mnm. Svetelný pás smerujúci ku hviezdam bol veľmi dlhý, no ani zďaleka nebolo možné vidieť, celé stúpajúce martýrium. Mali sme pred sebou ešte polovicu výstupu, no čelovky sa pomaly strácali, vystupovali hviezdy a nejeden by sa bol zaradoval, že je pri nebeskej bráne, no garmin hovoril niečo iné. Dôverovať technologickým vymoženostiam sa oplatilo, za rohom sa rozsvietila girlanda svetiel, dlhšia a podivne zlomená v špici. Za rohom sa o paličky opierali ľudia, ktorí snáď tušili koniec a svetlo smerom k veľkej medvedici ich zlomil v páse, no ešte nie do kolien. Snehové dosky dávali nádej k blížiacemu sa koncu, nehybné svetlo čeloviek budilo vo mne zvedavosť. Na vrchole horskáči zapisovali čísla a pomáhali ľuďom pri zlaňovaní strmým snehovým svahom. Natiahnuté mali tri laná, po ktorých sme sa spúšťali 30 m. S dopadom nôh, kričím Passt’schon. Danke. Tschau. A to už je na rade ďalší sneholezec. Príjemné spestrenie noci. Trochu sa ešte zabavíme na hrebeni, na ktorom nás horskáči prekvapujú slovným povzbudením a počítaním bežeckých ovečiek, či im niektorá nezblúdila na hrebeni.

IMG_2446

Druhá občerstvovačka bola pre mnohých vykúpením. Skončila tam snáď jedna tretina pretekárov. My sme veselo išli ďalej. Teda takto. Veselo ani nie. Žalúdok na vode, parmezán z vlastných zásob odmietal skĺznuť do žalúdka, premieľala som ho ničomne v ústach, až som to vzdala a ostala radšej pri akejsi modrej tekutine namiešanej organizátormi. Čakalo nás ďalšie náročné stúpanie, tak sme stúpali. Prekvapivo sme predbehli pár ľudí, ktorí prevýšenie na trati niesli ťažšie než my. Postupovali sme slušným tempom a obávané časové brány sme stíhali s ukludňujúcou rezervou. Na vrchole Mordoru ma povzbudzuje chlapík z horskej služby, vykrikoval čísla, aby ich kolega ukrytý pred vetrom zapisoval v stane. Zasmiali sme sa, už ani neviem nad čím a pokračovali ďalším hrebeňom. Každú chvíľu som očakávala svitanie. V diaľke stále pobehovali čelovky a akési statické svetlá. Slnečné lúče sa začali drať spomedzi skalnaté obry a osvecovali kraj pred nami. Zelené nádherné hory sa dvíhali do výšok a mne sa točila hlava z ich mohutnosti. Prešli sme nocou a konečne sme za odmenu mohli zažiť nový deň, keď hory a skaliská nám odhaľujú svoju tajomnú krásu. Nad ránom sa ochladilo a fúkal ostrý vietor, našťastie nám chatár na Salmhütte prichystal čaj a dali sme sa trochu dohromady do ďalších kilometrov. Podľa profilu sme sa mali vlniť po hrebeni, aj sme sa vlnili. Statické svetlá, ktoré sme videli z diaľky boli ohne horiace nám na cestu. Cesta k prvému skutočnému jedlu bola však ešte dlhá, kamenistá, strmá na zbeh. V týchto horách je ťažké rozhodnúť, čo je namáhavejšie stúpanie, či klesanie.

Začalo pršať, jemne mrholiť no kým idete v jemnom mrholení hodinu dve, pekne zmoknete. Zbeh do Kalsu bol nekonečnejší a strmší ako výšľap ku hviezdam. Tešili sme sa na jedlo a hádam aj pivečko. Tešili sme sa, že máme výborný čas a stíhame časovú bránu. Po jedenástej by nás nepustili, no bolo pred deviatou, spokojne sme zbiehali, aj keď   unavení a bez energie. Od pani v okienku som si vypýtala cestoviny s rajčinovou omáčkou. Zbyňkovi vysvetľuje nejaký mladík, že kvôli počasiu neumožňujú pretekárom ísť ďalej. Nechápavo pozerám na hodiny, ale chcem jesť a sadnúť si. Opakuje, že museli kvôli blížiacej sa búrke z bezpečnostných dôvodov posunúť časové brány z jedenástej na deviatu. Wie bitte? V areáli je hŕstka ľudí, za nami prichádzajú ďalší a majú rovnako nechápavé pohľady. Jeden postarší mužský pár, si dožaduje svoje. Aber ich habe bezahlt. Moderátor hovorí, že keď prídeme do Kaprunu, máme si ísť vyzdvihnúť finisherské medaile, autobus príde po nás o jedenástej.  (?)

S takým nijakým pocitom sa vezieme v autobuse plnom ľudí, ideme do Kaprunu. Vysadáme z autobusu okolo jednej na obed a ideme rovno do stanu a do sprchy. Snažíme sa dospať noc a prebudiť sa zo zlého sna. Je slnečný deň a my sme kvôli počasiu boli odvezení do cieľa. Večer sa rozprávame s ostatnými účastníkmi frašky GGUT a sklamanie nemožno prekryť slovami o kráse a sile tunajšej prírody. Cítime sa podvedení. Okolo šiestej večer sa strhla búrka, opona organizátorskej anarchie padla. Pretek úplne prerušili. Na štarte sa hlavný organizátor dušoval, že vzorom pre pretek im je UTMB. No podľa vzoru sa nechovali. Kým na ostatných podujatiach majú organizátori v prípade zlého počasia prichystanú náhradnú trať. GGUT sa z pohodlnosti alebo z nedbalej neskúsenosti rozhodol pre zvoz účastníkov. Nás odvolali z Kalsu na 60 kilometri, iných bezmilosti zvážali z Rudolsfhütte na 77 kilometri. Debatíme s ostatnými, či sa vrátime, v každom zaznelo niewiedera. No s odstupom času, nás Taury volajú späť a môžeme len dúfať, že organizátori niečo zmenia. Alebo my zrýchlime, aby sme predbehli nečakané oragnizátorské rozhodnutia.

Ráno opúšťame kemp a v karaváne dovolenkárov sa vezieme k moru. Netušíme kam, no kúsok mora a malá izba na pár dní sa pre nás hádam nájde.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Malofatranská 100, 2015

Posted on by
Odpovedať

Sme v cieli, je desivo slnečný deň a Kľak dominantne vystupuje nad Fačkovským sedlom. Je piatok poobede, auto sme zaparkovali a teraz môžeme ísť na štart, do Terchovej.

Od prvého ročníka sa MF100/50 rozrástla a vždy tu stretneme veľa kamarátov, známych a spoznáme nových nadšencov. Asimilácia na traťové podmienky začala už v registračnom kokpite. Kým sme sa dostali na rad, dochádzal nám kyslík, vzduch bol nehybný a tak si mohol organizačný team overiť, či prežijeme v sobotu na trati. Prežili sme stresovú simuláciu a išli sme malé víťazstvo zaliať povinným pivkom pred spaním.

Ranné párky začali rozvoniať a my sme sa pomaly začali baliť a hlavne mazať. Vazelína nesmela chýbať ani v povinnej výbave. Z fujari zazneli krásne tóny a tristo nedočkavcov vybehlo smer Boboty. Dav sa nestihol roztrhnúť a z Bobotov sa stal upchatý lievik.

DCIM101GOPRO

Už od skorého rána sa najviac skloňovali slová ako slnko a teplo. Teda v rôznych vulgárnych variáciach, ale väčšinou sme rozoznali kam mieri diskusia. Kým sme sa skrývali v tieni lesa, dali sa výstupy ustáť, no pri stúpani na Rozsutec začala naozajstná grill party, neboli sme pozvaní, ale súčasť hostiny. Po druhýkrát na Medziholí sme sa posilnili z množstva dobrôt, ale najvzácnejšia bola voda. Čistá a studená. Zbyněk namiešal do vody citróny a soľ, výborná vec, teraz v kresle by som to nevypila, ale v 30 stupňovom výpeku, nápoj konkuroval aj zlatavému moku. No pivečko nás čakalo až na chate pod Chlebom, ku ktorému cesta ďaleká a obrastená alchemylkou. Samé bylinkové poklady a nádherné výhľady, no napriek tomu sa hlavný hrebeň nedá opísať inak ako trápením. Otvorený priestor, pálive slnko, a možno jeden-dva obláčiky nad našimi zúboženými hlavami. Na chate sme sa posilnili zeleninovou polievkou a vyrazili do ďalších kopcov. V slnečnej slepote, som sa tešila len na pramene a na ďalšie občerstvenie. Vlastne, pochod z hostiny na hostinu. Od Malého Kriváňa, sme dokonca obehli pár ľudí, čo bolo zvláštne lebo som si nemyslela, že niekto môže byť ešte pomalší než my. Prameň pod Bielymi skalami nesklamal, navlhčila som oblečenie a veselo postupovala k Suchému vrchu. Tempo sme mali otrasné, ale ostávali sme v pohybe. Dokonca sme na Chatu pod Suchým, čo to pobehli a do Strečna sme skoro šprintovali, skoro. V Nezbudskej lúčke nás vítali vo výbornej naláde organizačný team, už vysmiaty päťdesiatkáry a zopár povzbudzovačov. Nádherná atmosféra, no ťahalo nás na Minčol. Výčapní mi vraví, že autom bude vo Fačkove rýchlejšie, a ja mu pritakávam, že určite aj v lepšom stave.

DCIM101GOPRO

Najväčší strašiak, bol samozrejme Kľak, ale už aj cesta k Rotunde sa zdala nekonečná. Ochladilo sa, ale napriek tomu sme len pochodovali. Trochu nás vzpružili chlapci z horskej služby, mali veľa jedla a dobrú náladu. Kým si Zbyněk zdriemol, ja som sa dotankovala. Keď nás vyprevádzali, želali nám štastnú, ešte štyridsať kilometrovú cestu. Magické číslo opakovali, akokeby nás chceli odradiť alebo v mantre pochopiť, prečo by sme to chceli absolvovať. V dlhých vlnených tričkách vyrazil náš malý pocestný cirkus do sveta. Zbyněk spieval, ja som vyklepávala melódiu s paličkami. Sonáta pre medvede. Neviem, či sa páčila publiku, neprišli nám zatlieskať.

Až keď sme na asfaltke do Valče stíchli, prišli sa nám medvedíky trošku predviesť. Zbyněk si na nich dokonca posvietil, ja som v polospánku čakala, čo to tam stvára.

DCIM101GOPRO

Po výbornej polievke sme si zdriemli 10 minút a v svižnom tempe vyrazili k obávanému Kľaku. Pamätala som si, že cesta k nemu je dlhá, no bola akosi ešte dlhšia, žiarivejšia a vypečenejšia do chrumkava. No radosť z vytúženého cieľa si nenecháme predsa pokaziť štyridsať stupňovou opekačkou. Ani keď sa Kľak vzďaloval. Bolo to magnetizujúce, približovali sme k sebe rovnakými pólmi a odpudzovali sa vzájomnou silou. Naša nezlomnosť pohla zemou, pretože nám bolo umožnené na Kľak nakoniec dôjsť. Za trúfalosť a odvahu popasovať sa s týmto kopčekom, nás slniečko huncútsky preplieskalo, keď sme vyšli z lesa. Nevadí, znesieme, kým vidím cieľ, môže ma biť koľko chce. Potlesk a studené pivo v cieli ťažko niečím vynahradiť. 104 km za 28:49, žiadna chvála, ale radosť obrovská.

Martin si, ale pochvalu zaslúži. Všetci, čo sa podieľali na organizácii grilovačky, si zaslúžia obrovské ďakujeme, za podporu, servis, dobrú náladu a silu to znášať s nami.

Výsledky: http://www.mf100.sk/vysledky-3-rocnik/

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Brooks Pure Grit

Posted on by
2

Na trh nastúpila nová rada pure grit od brooks, čo je skvelá príležitosť vyskúšať starší model za málo peňazí. Prišli mi domov deň pred štartom na 100 km Javorníkmi. Pravidiel, čo robiť a nerobiť na stovke, pred stovkou alebo po stovke sú tisíce, ale v skutočnosti len jedno skutočne funguje, poznaj svoje telo a nohy v tomto prípade. Nohy nemám rozmaznané, verím, že si nové botičky užijú, podrážka je hrubšia než na xtalonoch, na ktoré som bola zvyknutá doteraz. Pri prvom nazutí, cítim pohodlie domácej papučky. Na letné behy ideálne poprekrývané sieťovinou, a ak aj vbehnem do mláky, či prebrodím Níl tenisky uschnú rýchlejšie.

IMG_2224_2

Aký bol prebeh J100 v nových teniskách? Rýchly ako Javorníky zvykli byť, bolo teplo, sucho a miestami búrky a teda testovací raj, viacero povrchov, hlina, asfalt, skalnaté úseky a s viacerými poveternostnými podmienkami. Hybrid crossoviek s pohodlím cestnej topánky umožnil veľmi pohodlný beh, výstupky sú mäkké a nefixujú dopad v blatistom povrchu ako x-talony,  na koreňoch stromov sa šmýka, teda na tých ležiacich na zemi. Ale čo ustojíš, to dobehneš. Po zhruba 1.200 kilometroch nie je na zvršku topánky poznať opotrebenie. Niekde malá dieročka, ale očakávala som väčšie škody hlavne v sieťovej časti topánky. Spodný vzor topánky som ohoblíkovala takmer do hladka, samozrejme podľa dopadu nohy na povrch. Gripy začali miznúť po 700 kilometroch a Pure Grit sa metamorfovali na minimalistické cestné topánky.

IMG_2227_2

Mám nové, len v inej farbe ale stále z prvej rady. Zdá sa mi, že ďalšie verzie sa brooks snažil prefabrikovať a sú zbytočne drahé. Staré mám na chalupe, kde budú dosluhovať na moravských prebehoch.

Nedá mi sa nepripojiť k hodnoteniu pure gritov. Po roku Gabikinho testovania som neodolal a objednal si ich tiež, holt moja žena vie čo je dobré a podobne ako pri x-talonoch nasledujem jej voľbu. Na rozdiel od nej však topánky neberiem hned na stovku ale dám im aspoň dva behy pred ich prvou akciou – Lazovou stovkou :).

IMG_2228_2

Prešiel nejaký ten čas a ja sa nestíham diviť tomu aké tie topánky sú. Aktuálne majú niečo okolo 600 km (tri stovky), opotrebenie čisto na podrážke, ale to je len logické minimálne štvrtina behov bola v nich aj po asfalte. Inak ide o skvelú skoro úplne univerzálnu tenisku navyše posledné behy v horúčavách absolvujeme už bez ponožiek bez akýchkoľvek problémov. Odpruženie skvelé proste jedna báseň. S čím majú problém je mokro a mokré povrchy kedy sa menia skôr na malé lyže.

IMG_2226_2

Jediným ich veľkým mínusom je tak problém ich ešte niekde nájsť v obchode nakoľko ide o model z roku 2013 ale o to je priaznivejšia cena.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Strapaté vajcia

Posted on by
Odpovedať

Odšťavovala som mrkvu a bolo mi  ľúto zostatkovej hmoty po šťave. A ajhľa recept pridružený k iným dvom kuchárskym excesom. Popri mrkvovej šťave som  nechala odkvapkať kokosové mlieko a zvyšok vyžmýkaného kokosu  predsa len tak nevyhodím.

Zmiešané ostatky ochutené koriandrom, soľou s trochou čili mi vytvorili second hand kabátik pre uvarené vajíčka. Z mrkvovo-kokosovej masy mi neostávalo veľa, ale vajíčka ešte dve a tak som prihodila uvarenú pohánku a doobaľovala zvyšné vajcia. Guľky som vložila do zapekacej misy, obložila maslom, pofotila a upiekla.

Mám jemné ruky z miešania kokosovej masy, mrkvovú šťavu do ranného nápoja, kokosové mlieko, vyzrážaný kokosový tuk a obed, alebo večeru podľa dopytu.

IMG_2007

Ontológia ultramaratónca

Posted on by
2

Letné zamyslenie nad chodom vecí, v pochode.

Z dlhej chvíle som sa zamyslela nad naším bytím a  cestou, ktorá viedla naše ubehané nohy. Na dlhé trate sme naskočili z celkom dobre rozbehnutej maratónskej prípravy. Behávame pravidelne a dokonca sa to pri prvom pokuse o úspešné absolvovanie maratónu dalo nazvať tréningom. Keď sme ráno vstávali pred piatou a nazývali pobehovanie po okolí nalačno, tréning tukového metabolizmu. Vyasfaltované rovinky nás s rozbúšeným srdcom vábili v intervalovom rauši. Minimálna výbava a žiadne občerstvenie, po 30 kilometroch sme zahŕkali malou fľaškou vody, zapnutou prekliato nízko u pása, no pri kratších výbehoch sme nemárnili čas obživou. Predsa si nenecháme pokaziť priemerku. Aj keď nie vždy sa nám chcelo, vybiehali sme pravidelne, na každej návšteve, služobke alebo dovolenke. Hoci len na päť alebo tridsaťpät kilometrov. A áno, pobehovaním mám na mysli priemerku aj okolo 06:00 min/km, je to ťahanie železničných náprav po rovine, ale stále je to beh.

helsinky 2

Dovolenky sme plánovali podľa maratónskej destinácie, odkiaľ sme nosili účastnícke medaile namiesto suvenírov. Z Helsiniek dokonca medailu takú obrovskú, že by sme ju museli nechať precliť, keby sme neboli v Schengenskom priestore. Naše snaženie vyústilo do nepokorenej hranice na maratónskej trati 04:06 min v mojom podaní, kde mi Zbyněk odbehol na tridsať minút, s jeho najlepším časom 03:35. Videli sme, zažili sme,  ďakujem, ale asfalt už prosím nie. Hoci, veľa horských behov vedie po cestách, tak sa aj my vraciame z času na čas na rovinku, hlavne, keď už vyberám tretieho kliešťa v mesiaci, príde vhod asfaltové bezpečie.

Zlaté časy, v skutočnosti nastali, až keď sme vymenili bežecké maratónky za crossové tenisky a išli dýchať čistý vzduch do lesa. Niečo v tom lese človeka mení, zrazu sme si brávali batôžky s obživou a trávili sme na trati viac ako len dve, tri hodinky.  Začali sme sa viac potulovať a to sa tuším písal rok 2012, keď sme založili aj tento blog. Akokoľvek som si myslela, že po absolvovaní prvého maratónu skončím s masovkami a budem si len tak pobehovať, vyviedol ma Zbyněk z omylu. Našli sme záľubu v dlhých behoch a dovolenku stále volíme podľa atraktivity horských ultrabehov. Zmenila sa aj cesta domov z práce, utekali sme cez miestne hory, v teple, zime, lejaku, hlavne, čo najviac kilometrov nadupať v týždennom objeme. Vybiehali sme do strmších kopcov, vlnili sme sa po novoobjavených singláčoch, hory sme zdolávali rýchlejšie, no v skutočnosti sme začali spomaľovať. S naberajúcim objemom kilometrov sa znižovala krivka priemernej rýchlosti. Veľkoryso by sme mohli fartlekom nazvať výbehy do kopcov, no v mojom prípade, ide naozaj len o snahu vidieť horizont, čo možno najrýchlejšie a v zdraví. Tempo, ktoré sme na maratóne dokázali udržať pár hodín, by nás na stovkovej trati zabilo. A tak sme zvolnili. Priťahujú nás les a skaly.

Namiesto hladných rán, sme začali trénovať žalúdky so záťažou. Učili sme sa štartovať nasýtení, skúsiť potravu udržať a stráviť, priebežne dopĺňať. Nie je to náročná disciplína, ale trebalo jej privyknúť. Na dopĺňanie tekutín a minerálov sme skúšali kadečo. Voda je neutrálna, ale ťažká na žalúdok. Minerálne tablety sú skvelé na doplnenie elektrolytov a s blížiacou sa polnocou oceníme aj kolu, ale nič, naozaj nič sa nevyrovná sile zlatavého moku, keď perlí na jazyku v tridsaťstupňových horúčavách, že sa vám chce spievať, napríklad aj medveďom, keby bolo najhoršie. Z niektorých výbehov, sa tak stáva gurmánsky zážitok.

lamac

Na kratšie crossové behy si chodíme kontrolovať dosiahnuté časy, ako sa menia, zlepšujú, koľko ľudí nás obehlo, ako ďaleko máme k bedni. Niečo, ako preventívna prehliadka u doktora, diagnostika trénovanosti v priamom prenose. Zbyněk rýchlosť zbožňuje a má patričné dosiahnuté časy, aj ja sa vyžívam v rýchlosti, ale až od 70 km/h v zime na svahu. Celoplošné posilňovanie na lezeckej stene sme vymenili za crossfit po záhradke. Venujeme sa pestovaniu adaptogénov, neobyčajne voňavej domácej zeleniny a ovocným stromom. Nikdy sme maskulinitou nevynikali, ale po motyčkovej kúre, sa usmievajú leda tak hamstringy.

A od kedy mám doma Sládka Zbyňka, aj zlatavý mok sme priviedli do dokonalosti. Kedysi dávno, pred stovkou išli sme na nákup magnézia a nejakých sladkých proteinových tyčiniek. Teraz už je to inak, stačí nám poriadna strava, teplá polievka, a keď nás chytá kríza, najlepšie je zájsť na pivo. A kto videl Zbyňka bežať po jednom čapovanom, vie o čom hovorím.

A ako vás zmenil  beh/nebeh na dlhých tratiach?

Trnavská 100

Obrázok

Odpovedať

Najstaršia slovenská stovka je o každého svedomí. Dá sa prebehnúť, podbehnúť alebo pretrápiť v tridsaťstupňových horúčavách, ale hlavne je to stovka-nestovka s najväčšou účasťou na organizovanom pochode na Slovensku. Snažili sme sa vyhnúť sedemsto hlavej mase, pochodujúcej z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, skorým štartom, ktorý bol pre tento rok prvý krát umožnený pre bežcov a “rýchlopresúvačov”.  Na registráciu sme prišli krátko po piatej hodine rannej a už sa tvorili rady na kontrolné karty.

Odštartovali sme zapnutím garmina za príjemného, slnečného a ešte chladivého rána. Smerom na Biely Kríž sme obiehali pár turistov. Včelín bol otvorený a pečiatkári na svojom mieste, aj napriek skorej rannej hodine. Ďalšiu občerstvovačku sme čakali na Babe, aj keď deň sa ešte nerozpálil do ružova, tekutiny boli najdôležitejšími doplnkami. Somár, Konské Hlavy všetko akosi bežalo samo, dokonca sme stretali oprotibežiace skupinky, ktoré nás pri rannom trainingu povzbudzovali potleskom. Na Babe sme dostali po palacinke, vypili sme dve kofoly a so zavodnenými bruchami sme išli dupať na Skalnatú. Začalo pripekať, ale pokiaľ vial vetrík dalo sa dýchať. Karpatské kopce nie sú náročné, hoci sme v opačnom smere nikdy nebežali, pamätám si trať dobre, z občasných trainingov zo Zošky do Bratislavy. Zo Skalnatej sme sa v peknom tempe posúvali smerom k najlepšiemu prameňu, ktorý v Karpatoch poznám – Čermák – Modranská Baba. Mali sme dosť času sa pooplachovať a dosýtosti dopiť, lebo kontrola ešte len mala prísť. Menšia skupinka čakateľov sa medzi tým pofotila a pozoznamovala, kým sme dostali pečiatky.

Utekali sme ďalej roztrúsení podľa rýchlosti,  až na Taricových skalách sme akosi osameli. Veľmi pekný úsek si mnohí nechali ujsť. V zbehu do sološnickej doliny som začala psychickú prípravu na výstup, vietor ustal, len sem-tam zavial, ako keď sa po kúpaní vyfénujete. Pod nástupom na trojkilometrové trápenie na Vápennú bolo odparkovené množstvo áut, zdá sa, že si niektorí zabezpečili podporný servis.

DCIM101GOPRO

Vo výstupe mi hral bubeník od Gogol Bordelo na pľúcne chlopne. Cítila som ľahkú arytmiu,  odpočívala som posediačky, postojačky zavesená na stromoch, a priala som si nech už som na Roštúne. Veľmi vhodný názov, žeby od slova roštiť sa, ako na grile? Slovami jedného účastníka: “bez Vápennej by to bolo o ničom”

Na vrchole sme chceli niečo zjesť, ale neostávalo síl na prežúvanie, ani na trávenie. Hlavne sa, čo najrýchlejšie dostať k prameňu, najlepšie toho v Bukovej. Z Vápennej sme prešli ešte žihľavovou kúrou, ktorú si myslím kompresáci nemohli dostatočne užiť, vo vysokých ponožkách.

Slabý prameň pod Vápennou potešil, ale aj tak už nedokázal vzpružiť naše rozbité žalúdky. Stravu sme mali so sebou aj vody dosť, ale žalúdok odmietal spolupracovať, bolo teplo a nepatrný obsah sa pýtal von. Cez Klokoč, ma ochladila spomienka, na zimnú túru, keď sa stromy prehýbali pod 30 centimetrovou ťarchou snehu a my sme sa brodili bielou pláňou, spomienky sa bili s prítomnosťou, bože kde je tá Buková.

DCIM101GOPRO

Cesta do Bukovej vyšla z tieňa a nás pražilo ako mandle, aj zasolený sme boli dosť. Úplne do chrumkava. Pobehli sme sem-tam, zrýchlili sme  až za strieborným ligotom pivných súdkov. V Bukovej sme doplnili potrebné tekutiny, jedlo, osvedčenú miso polievku, Zbyněk guláš. Pookriali vo výbornej spoločnosti a  zvyšné kilometre do cieľa sme bežali, ťahali sme sa za Adamom, ktorý cítil cieľovú príťažlivosť, až nám nakoniec v Dobrej vode úplne odbehol. V lesíku za Hollého rodnou obcou, sa začalo stmievať, ale do cieľa sme dobehli bez čeloviek, za celkových 16:26h. Trochu pokecali so skupinkou ľudí, odvoz nám zabezpečil spolubežec Peťo, ktorý nám zachránil nedeľu.

Dobre sme sa prebehli, ale aj vytrápili, horúce letné dni nastúpili znenazdania, a bez tepla sa do tepla nedá trénovať. Hor sa do letných grilovačiek.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Via Natura Ultra Trail

Posted on by
1

Kamarát sa nás nedávno pýtal, kde berieme silu po sto kilometroch bežať ďalších 50? No, sila rastie trainingom, ale my sme tentoraz neboli pripravení zdolať 167 kilometrov. Na konte nám ostáva len jedna zdolaná  stomíľovka z Talianska.

Cestovali sme autom do St. Lambrechtu vyskúšať, ako sa behajú stomíľovky v Rakúsku. Thomas Bosnjak nám pripravil trať 167 kilometrov s prevýšením 6.800 v oblasti Gurktaler Alpen. Týždeň pred štartom zmenil avizovanú 164 kilometrovú trať, skresal profil o záverečný výstup, kvôli predpovedi počasia. Hlavný hrebeň ostal v profile, a tak sme sa tešili na dvojtisícové kopčeky v rakúskych alpách.

DCIM100GOPRO

DCIM100GOPRO

Nájsť v malej ospalej dedinke reštauráciu s kuchárom po druhej hodine, bolo úplne marné, zachránil nás voucher na pasta party pred štartom, ktorý sme si mohli uplatniť v reštaurácii, s výberom troch jedál a prekvapivo, na mäsožrútskych rakúšanov, s jedným vegätarisch menu. Traťový briefing priniesol ďalšiu zmenu na jednom úseku, kde sme mali podchádzať vrch Scharfes Ecke asfaltovou cestou, ale nakoniec nám 10 min pred štartom oznámil, aby sme šli cez vrchol. Skupinku 37 štartujúcich bežcov z mierneho chaosu vytrhol až pán farár, ktorý nám prišiel požehnať a vymodliť silu na našej púti. Odštartovali sme pod oblúkom miestneho kláštora o 18:00 za skromného, povzbudivého potlesku. Značenie na trati Thomas zabezpečil modrým reflexným sprejom na zemi, alebo stromoch. Miestami precízne, miestami mätúco. Tým, ako preznačoval trať na križovatkách ciest sa objavovali blaue punkte na ľavo aj na pravo, niekde chýbali úplne, inokedy gps záznam viedol horskou lúkou durchom durch, bez náznaku cesty a označení ani nehovorím. Na značenie šomrali všetci, tak trochu orienťák.

DCIM100GOPRO

DCIM100GOPRO

Od štartu viedla trať rovno na prvý výživný kopec, Scharfes Ecke 1818, ešte bol deň, ale neustávajúce mrholenie a lenivá hmla prevaľujúca sa pomedzi kopce nám zahaľovala výhľady. Na lúke okolo dvanásteho kilometra boli nachystané bandasky s čistou vodou. Žiadna kontrola, len čistá voda a ide sa ďalej. Kontrolórov tu niekto nerobí. Ľudia chodia poctivo, to čo im organizátor prichystal a nepotrebujú škôlkársky dozor nad vlastným pevným presvedčením. Na tridsiatom kilometri sme mali konečne prvú občerstvovaciu stanicu, hoci bola sľúbená polievka podávali len vodu, ovocie a syr. S takýmto druhom občerstvenia sme však rátali. Na štarte sme dostali tri obrovské vrecia, do ktorých sme si mali zabaliť všetko, čo by sme potrebovali na 30, 79, 116 kilometri. Navyše 79 a 116 kilometer obsluhovali na tom istom mieste. Od prvej občerstovacej stanice sme išli na obrátku smerom Tonnerhütte 15 kilometrov a späť na stanicu tridsiateho kilometra, teda 45 už v tomto prípade, kde ale bolo pozhasínané a ostali opäť len dve smutné bandasky s vodou. Trochu zmätene sme hľadli cestu, ale našli sme spolu-súputníkov, s ktorými sme mohli aspoň trochu pokecať o tom, ako sa behá na rakúskych trailoch.

Trať ďalej viedla hore kopcom, dlhým stúpaním, dlhým klesaním. Zbyněk si vyberal daň náročných dní a zaspával po ceste. Snažila som sa ho zobudiť zo snového prepadliska, ale keď na otázku aké pivo navarí najbližšie, znela vágna odpoveď, neviem. Zľakla som sa. Téma, o ktorej dokáže hovoriť pri raňajkách, po raňajkách, večer pri behu a po behu, pred spaním ešte blúzni o ape, ipe a bocku, zrazu odpovie neviem. Bolo zle. Na šesťdesiatom kilometri sme očakávali opäť dve smutné bandasky s vodou, no v pláne bol spomínaný aj prameň a tak, keď sme objavili studňu za plotom akéhosi domu, ktorý mal otvorený dvor o šiestej ráno, pokladali sme to za náš zdroj vody, ešte sme sa poobzerali po záhrade, kde by sme si sadli na suché, pred dažďom chránené miesto a zjedli v klude niečo z vlastných zásob. Záhrada bola premočená a navyše, asi to nebol myslený zdroj vody od organizátora, a tak sme sa radšej odtiaľ vytratili. Nakoniec sme v dedine našli pod strechou suchý drevený kvetináč, hneď pri ceste. Prvýkrát po šesťdesiatich kilometroch som si sadla, rozbalila žemľu s maslom a syrom, zahryzla som a zobudila som sa o 5 minút neskôr, so žemľou v ústach. Prišli dvaja ultráci, že či nevieme, kde je voda, rozpovedali sme im náš príbeh s prameňom, ale akosi sa im to nepozdávalo, úplne im rozumiem, znelo to ako blbosť, už keď sme tam čapovali vodu.

Vedľa bol ešte jede suchý kvetináč, tak sa zložili aj oni, bez ohľadu nato, ako bizarne to vyzeralo pre ich usporiadané rakúske mozgy. Opäť sme zaspali, opäť možno 5-7 minút, ale spánok nás postavil na nohy. Na konci dediny sme predsa len našli aj tie smutné bandasky.

DCIM100GOPRO

DCIM100GOPRO

Nekonečné, monotóne úseky po šotoline nás ubíjali. Stúpali sme 15 kilometrov bezo zmeny a takmer aj bez nádeje, že sa do druhej občerstovačky dostaneme. Objavovala sa pred nami krajina, teda aspoň tie kúsky, ktoré nám blahosklone odhaľovala pretrvávajúca hmla. Konečne sme dorazili na 79 kilometer, čakali nás naše veci, polievka, veľa iných dobrôt a hlavne usmievaví ľudkovia z organizačného tímu. Veľmi milí ľudia, aj spolu bežci aj organizačný team. Pokiaľ s nimi človek hovoril ich rečou. Posilnení pivkom sme sa vybrali na hrebeň, na dvojtisícové kopce. Nekonečné stúpania pokračovali a hrebeň sa veľmi podobal na Nízke Tatry. Doľahla ďalšia kríza, v závetrí pod kopcom sme si natiahli do vresa a v sekunde zaspali. Po piatich zmätených minútach sme boli už na nohách a makali ďalej, nič sme nebežali, len sme išli, prešľapovali sme z nohy na nohu a vliekli sa k ďalším smutným bandaskám. Doplnili sme vodu a išli sme ďalej. Na lúke sme narazili na účastníka tohto závodu, ako pobehuje mimo trasy s gps v hodinkách, a nie a nie trafiť blaue punkte. Hmla nás obklopila a nebolo vidieť ani cestu, ani náznak trate. Išli sme dole podľa gps, zdalo sa, že ideme presne po trati, ale záznam nás viedol hlava nehlava dole kopcom. Po dlhšej dobe a pobehovania sme našli aj cestu a prvé modré body. Na jednej horskej chate, sme si dali pivo, trochu pookriali a rozmysleli statégiu. Do občerstvovačky nám ostávalo 15 kilometrov, každý kilometer sa vliekol, úseky boli dlhé, stúpania nekonečné, ťahavé ako dni pred dovolenkou. Chcela som na hrebeni spraviť Zbyňkovi fotku ako beží, ohol ruky v lakťoch, podlomil sa v kolenách a pózoval, že beží. Strašne sme boli unavení. Prerátavali sme rýchlosť a prichádzali sme k záveru, že ostávajúcich 50 kilometrov od poslednej živej občerstvovačky, ku ktorej sme sa len blížili, nebude v našich silách. Sto míľ, nie je stovka, neodbehne sa sama, sto míľ nás tentoraz položilo, buď to bola únava z práce a z celých týždňov alebo nepripravenosť na trať, keď sme podcenili snáď úplne všetko od trainingu v horách a nemyslím tým kopec za domom, ktorého vrchol siaha do neuveriteľných 480 m.n.m.

Prišli sme do Klippitzhöhrle na 116 kilometri, podľa gps 127 a zložili sme zbrane, teda unavené hnáty a poďakovali sa za náročnú, dlhú, krásnu trať, ale stačilo. Berieme to ako training. Stretli sme úžasných ľudí, od samotného Thomasa až po spolubežcov, ktorých sme lákali na slovenské stovky, teda hlavne na blížiacu sa MF100.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Crosspolmaratón Devínsky ríbezlák

Posted on by
Odpovedať

Beh štartoval v stredu večer o 17:30, teda tesne pred hokejom. Mohli sme sa vyklusať, kým budeme v útrpnom kŕči vykrikovať po Gáborikovi a zvyšku rozladeného teamu.

Stihli sme odštartovať načas a za príjemne chladivého počasia. Šedé mraky prekryli otravné slnko a občasný dážď nás chladil v pretekárskom tempe. Z mapy som mala strach, lebo v tej motanici by som sa aj tak nevyznala, spoliehala som sa len na značenie, ktoré ma šťastne doviedlo do cieľa. Čelovku som si nebrala, ak by som sa stratila, nechala by som vyniknúť inštiktom a v šere hádam niekam zbehla do civilizácie. Niektoré úseky som poznala, ale plietli sa mi v hlave ako kontrolóri, ktorých som stretala druhý krát spoza iného rohu. Celkovo šesť kontrôl, všade milí ľudkovia, vďaka za povzbudenie.

Niekedy som vedela, čo mám na trati čakať, ale ríbezľový sad a iné krásne zákutia som videla prvý krát. Na Sandberg sme chodili behávať alebo teda kochať sa. Samotná Kobyla bola krásna, trochu náročnejšia na výbeh, ale trainingovo výživná. Už keď som si myslela, že pobežím po známom okruhu, zviedla nás trasa fáborkami po červenej ešte k jednej kontrole a k poslednému stúpaniu na žltej. Nejako sme ten vertikálny kilometrík museli nabehať. Nestratila som sa a dobehla som v čase 2:28, to je samozrejme nič proti krásnemu Zbyňkovmu času 2:06, keď sa celkovo umiestnil šiesty v poradí. Dali sme si pivečko ja nealko, chvíľu pokecali a spočinuli vo výbornej atmosfére. Kto sa nedostavil môže ľutovať a komu sa kvôli dažďu nechcelo prísť, môže banovať dvojnásobne. Všetkým, čo dobehli gratulujem, aj čo poblúdili (teda ak) a tešíme sa na ďalšiu punkovačku, ste super.

foto z akcie: https://www.facebook.com/723635814392071/photos/a.807582815997370.1073741861.723635814392071/807582825997369/?type=1&theater

DR mapa

P.S.:hokej sme prehrali, no nie je divu, ak ste to sledovali

Lazová stovka 2015

Posted on by
Odpovedať

Čas sme prišli zlepšiť ako sme sľúbili. Tohoto roku bolo lepšie počasie, sucho, bez blata a slnečno. Slavova akcia po lazoch navýšila počet záujemcov a skalní prišli tak ako pominulé roky. Niektorí zrýchlili, iní spomalili, ale všetkých nás na tohtoročnej lazovke pripieklo do farbista podľa pigmentu. Neustály smäd ma sprevádzal po celých 109 kilometrov trati. Možno suchom a zaprášenými lesnými cestami, možno teplom no tento rok som fičala na džúse. Kola ani žiadna tmavá bublinková tekutina neostáva v žalúdke dlhšie ako je nevyhnutné a opúšťa orgány skôr ako stihnú prebehnúť traktom. Odkedy mám doma výborného sládka a pivo, ktorého chuť je gastronomickými zážitkom, neberie mi žalúdok ani tekutiny v hliníkových obaloch bez rozdielu alko-nealko. A tak som lazovku džúsikovala, teda skúsila som aj nealko pivo, ale dopĺňala som hlavne ovocie na výborných občerstvovačkách. Zvlášť vďaka  bande z Filipovského údolia za staroslivosť, občerstvenie, pohodu, ktoré nás nás nakopli na Javorinu.

No ale od začiatku, prišli sme v piatok, vychutnali si pivečko v miestnom pohostinci pokecali o behoch a išli spať do internátnych postelí. Ráno sme vstávali zavčasu, aby sme stihli prísť najneskôr do polnoci. Štartovali sme spolu s Peťom do príjemného rána bez čeloviek. Prvý kopček na Malú pec nás rozohrial a rozbehol po vlnitom teréne suchým lesom. Radosť len tak pobehovať do slnečného dňa. Trať ubiehala celkom rýchlo, žiadne kufre nehrozili na výborne značenej trati. Slavo si dal naozaj záležať na možných neprehľadných úsekoch. Klapalo to ako hodinky, aj keď slnko pálilo, vetrík bol našťastie chladný a osviežujúci.

Vankovie asfaltka je pojem tu postačí fotka.

DCIM100GOPRO

Bežali sme tak nejak z občerstvovačky na občerstvovačku, úseky rozdelené po 20km akurát postačili na dopĺňanie tekutín a jedla. Aj keď Zbyňek asi cestou spásol pásomnicu a tú potreboval dojesť, siedmimi chlebmi vo Vrbovciach a dvoma taniermi guľášovej polievky vo Filipovskom údoli. Ja som mala so sebou sáčok Miso polievky, ktorú mi zaliali horúcou vodou. Doplnili sme potrebnú výživu a hor sa na Javorinu. Výstup sa zdal byť menšou záťažou ako minuly anemický rok. V družnej debate sme prišli na Holubyho chatu celkom svižne a ešte sme stihli poobzerať výhľady. Zbeh do Cetune bol odmenou za výstup a tešili sme sa na ROH. Je to podľa nás legenda, schody, pomníky a kus akejsi čudnej histórie, na ktorú netreba zabúdať, ale ani velebiť čerstvými strihanými ružami. Pred poslednou živou občerstvovačkou nás čakal ešte Vadičov, len mierne stúpanie a vlnenie sa po krajine s bežateľným klesaním nás priviedol pod Čachtický hrad tento rok ešte za svetla. Opäť skvelí servis, každé pozbudenie poteší. Pamätala som si prašivý kopec ako náročné stúpanie, ale vlastne sme sa opäť len vlnili po singláči. No pravdu povediac, trochu dal  strmáčik ku krížu zabrať, a že sa ich tam objavilo viac, už keď sme čakali len klesanie. Ale čo je horšie 5-7 kilometrov po asfalte alebo tachykardiálna vlnovka pred cieľom. Niekde na hrebeni sme si znavená trojka sadli na ihličím vysypaný chodník a boli by sme si aj pospali, ale nakoniec sa vždy niekto ozval, aby sme pokračovali ďalej. Skvelá mini partička, dobre sme sa zabavili a hlavne sme to dokopali do cieľa. Zo Šípkového je to utrpenie, len asfalt a Vrbovské svetlá akoby ustupovali pred našími krokmi. Zbyněk sa na odbočke na hlavnú cestu oklepal a začal klusať a klusal až do cieľa, klusali sme s ním, aby sme sa doklusali na internát po 17:49 h (podľa Fénixov) od rána toho istého dňa. Zožali sme potlesk, pokecali so známymi vo výbornej atmosfére a pomaly sa uložili spať do bielých internátnych postelí. Nádherný deň a naozaj výborná akcia. Ďakujeme.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.