Ostali nám resty z minulého roka, ktoré sme prišli napraviť, odbehnúť alebo aj odchodiť. Okolo Neziderského jazera vedie cyklotrasa, ktorú sa organizátori 24Stunden Burgenlandu rozhodli využiť na zimnú stovku, avizovali 120 kilometrovú trať, no garmin na konci cesty ukazoval o niečo menej. Stovka mala prevýšenie náročných 568 m. Kto plochú stovku ešte nebežal, vie si len ťažko predstaviť ten rovinatý extrém.

Úzkostlivo sme sledovali predpoveď počasia, pamätáme si z minulého roka peklo v podobe snehovej búrky, ktorá v minulom ročníku spláchla viac ako 800 bežcov z trate a teda dokončivších bolo z tisícky 124 kusov najväčších borcov. Tentoraz hlásili slnečné počasie, mráz do -10 stupňov a počet účastníkov narástol na 1.700. Waaahnsin.

Obrovská masa vyštartovala 4:30 v tichu len za výbuchu vypálenej svetlice. Trať je zmysluplná vedie zväčša po cyklotrase, len v maďarskej častici je odklon značený organizátorskými značkami. Prvých 40 kilometrov sa nám bežalo tak nejak samo. Ešte za tmy v roztrúsených skupinkách bežcov. Na pár občerstvovačkách sme stretli dokonca dvojicu slovákov, Slava Ružeka s kamarátom. Do ciela nám nadelili hodinku rozdielového času. Občerstovačky boli rozmiestnené strategicky po dedinách vyznačených na mape.  Podnik v Apletone robil zázemie pre párkovú kontrolu, odhadom, v polovici trate. Bod, kde si účastníci môžu zvoliť, či idú ďalej objavovať krásy okolo Nezideru alebo využijú ponuku organizátora odviesť sa autobusom do cieľa. Jednu občerstvovaciu stanicu v Joise sme minuli, zachádzala mimo trate a nám sa po šiestich kilometroch od tej poslednej, aj tak nežiadalo jesť. Dostatok sladkého, veľa čaju, džúsy a na jednej stanici v Neusidleer am See výber zo štyroch polievok, a veganskou verziou tekvicovej polievky. Waaahnsin.

Zbyňkovi chýbala kola a mne nejaký ten kopček, aby si nohy odpočinuli od tvrdého povrchu. Asfalt nestriedal nič, len jemným štrkom vysypanú cestu a kúsok hlinenej trate cez Maďarsko. Sotva sme si uvedomovali, že na trati bolo 1.700 ľudí, obiehali sme sa s rovnakými bežcami až do cieľa. Keď sa začalo stmievať mali sme pred sebou ešte 31 kilometrov. Akonáhle zapadlo slnko, zima sa drala pod kožu, aj tak dobre, inak by sme sa len tak ledabolo pohybovali vpred, zima nás nútila bežať, teda hontrtálať sa do cieľa. Zopár ľudí v malých zaspatých mestečkách nás povzbudzovali a vyjadrovali svoj obdiv, v teplých kožúškoch za zimného večera im ostával rozum stáť, čo sme my za bláznov. Čas cyklotrate viedla popri ceste, odkiaľ na nás trúbili autá, pravdepodobne skončivších účastnikov poberajúcich sa domov. O niečo neskôr sme aj my trúbili, na čelovky na trati, keď sme sa vo vykúrenom aute, na ceste domov, tešili do postele.

Na rovnej ceste sa začali objavovať svetlá akéhosi mesta, no garmin ukazoval ešte 6 chýbajúcich kilometrov do cieľa. Narazili sme na prvých ľudí a ja som sa neveriacky chcela uistiť, kde sme, to už sme v Oggau. Pani nám s úsmevom pritakávala a gratulovala k výkonu. Na Endlich. Do cieľ sme dobehli za 15:51, trať mala podľa môjho gps záznamu 113 kilometrov. Okolo hrdla nám zavesili finisherskú medailu, odfotili nás vo finisherskom sofa s úsmevom na tvári, ktorí vie vyčariť kus dobre vykonanej roboty. Spokojnosť maximálna. Trať sme si aj keď to znie divne užili. Plochá, zmysluplná, nekomplikovaná a s oddanosťou organizátorov a dobrovoľníkov výborne zabezpečená. Odporúčame. No za cieľovými slovami si stojím: Nie Wieder!

teda takto. Nie je prebeh ako prebeh a nie je medveď ako medveď. Včerajšie azúro nás lákalo k jazeru, hodiť sa do plaviek a ísť si trochu zaplávať. Veď ani vianočné pečivo, hoci s cukrovou posýpkou, nemá príchuť zimy. Ráno nás hmla trochu zmiatla, ale z odhodlania ísť sa vykúpať sa ani jednému nechcelo ustúpiť. Obuli sme si bežecké topánky, nabalili batôžky s uterákmi a vyrazili do Topolné. Hustá hmla nám poskytovala oponu a dotvárala atmosféru tajomného sveta zimného kúpania. Vyrušili sme nechápavé labute z ich hmlového sna, v tichosti zlietli na hladinu, aby z diaľky pozorovali, čo to tam blbneme.

Na hlavách nám  ostali zimné čapice, aby neunikalo posledné teplo z našich bielych tiel. Najskôr sme ponorili len behom unavené nohy a dopriali sme im tak ľadový regeneračný kúpeľ. Zvyšok tela a aj kúsok ješitnosti volalo po celkovom ponore. Pri priblížení fotografického dokumentu je možno badať pocity, ako šok, jogínske nádychy ale aj akúsi sadomasochistickú radosť alebo úsmev Jack Nicholsna, z akéhokoľvek filmu, ktorý vám napadne. Hanbaté fotky sa nepatrí vešať na net, ale pár ilustračných prikladám.

Keď sme dokonali kúpeľ ostal nám na tele krásny horúci pocit, ktorý sme sa behom okolo jazera, snažili udržať, až kým telo nezačne opäť cirkulovať ako hodinky. Pri odchode sa nám smiali drzé kačky z ľadového jazera, zdalo sa mi, že na nás volajú: “kam máte tak naponáhľo, poďte sa ešte okúpať” Prídeme, bo telo treba utužovať a udržovať v zdraví.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

100 kilometrov Javorníkmi sme bežali dva roky po sebe, z Čadce do Považskej Bystrice, (tu a tu) Javorníky sú srdcovka a J100 má vlastnú auru a priateľskú atmosféru. Tretí ročník Rado zakončenie trate pozmenil, od Portáša ďalej po červenej na Kohútku, Makytu cez Beňadín do Lysej pod Makytou. Zapáčila sa mu naša chalúpka a prišla vhod desať kilometrov pred cieľom, a žeby mohla slúžiť ako občerstvovacia stanica. Na druhej strane sme ešte nestáli a výzvu ujať sa občerstvovačky sme prijali zodpovedne. Zbyňovar v auguste zakúril pod kotlami, pivko dobre nachmelil, odložil  do pivnice, aby pivečko na kontrolu číslo 14 do októbra dozrelo. Podaril sa Belgian a Dark Runner, teda neviem podaril?

 Na Beňadín sme prišli v piatok, prebehnúť trať, skontrolovať značenie, doplniť ďalšiu tonu igelitu v prípade záškodníkov. Až raz ešte napíšem, že fáborka by sa sem tam hodila, radšej si dám facku, začína sa to na stovkách fáborkovatieť do zblbnutia. Ale to určite vie hlavne zadný voj.  Ale vraj aj nejaký kufrík sa zadaril, neviem posúdiť v kysuckej časti, ale okolo Makyty by sa zo zozbieraného materiálu dali baliť vianočné darčeky, do dvojobalu.

V sobotu ráno sme ešte prebehli úsek Beňadín – Lysá, aby sme mali istotu, že budeme dobehnuvších posielať správnym smerom a hlavne máme radi behy okolo Beňadína. Hmla sa striedala s pochmúrnou šedou oblohou. Vietor nám vháňal slzy do očí a rozmazával pestrú paletu jesennej prírody. Behali sme na živo v obrazoch od Moneta.

 Obávali sme sa, že dvaja nebudeme stačiť na kontrole, ale žiaden z kamarátov sa na nočnú šichtu ku nám nechcel pridať. Bol nám pridelený dobrovoľník, teda manželka súťažiaceho. K cudzím ľuďom pristupujem nesmelo, ako plaché zvieratko k ponúknutej dlani s orieškami. Ale Martina nemala oriešky, len nákazlivý smiech a výbornú náladu, z K14 sa teda stala veselá chalúpka plná tajomných lektvarov. Nachystali sme štandardné dobroty SVK Ultra Trail, pridali našu polievčičku, bylinkový čaj a pivo zo Zbyňovarne. A aby sme sa v tento nádherné mlhavý, studený pod kožu sa derúci večer zahriali, pripravili sme lektvar pre posádku z našej malej kontroly. V peci horelo, dobroty čakali a blikacie svetlo pod svahom netrpezlivo žmurkalo na samý vrchol zjazdovky. Blikačka, ako sme sa dozvedeli bola začarovaná, na psom chrbte uháňala v diaľ, záhadný tulák ju škodoradostne odďaloval od pribiehajúcich. Vypočuli sme si veľa verzií príbehu o blikačke, ktorá stála na mieste pod zvlneným svahom na 96 kilometri a robila neplechu unaveným očiam a nohám účastníkov pochodu. S vychádzajúcim slnkom sme ju odkliali, bozkom zdochnuvšej baterky.

O 17:56 pribehli prví a do 07:30, keď prišiel zadný voj sme zapisovali, obsluhovali, povzbudzovali hostili a nalievali každému, čo zavítal. Keď niekto odmietal opustiť našu kontrolu, vyhrážali sme sa vykopnutím. No zľutovali sme sa nad jedným účastníkom so zranením a do cieľa sme ho odviezli. Dvoch sme obrátili po kontrolu, ktorú si zabudli odpísať. Pravidlá sú dané náčelníkom a klobúk dole za morál obidvom, čo sa po kontrolu vrátili. S príchodom veselej partički zadného voja sme kontrolu pred ôsmou ráno ukončili. Každému z nás sa ušla hodinka spánku. Na bruchu sa mi spevnili svaly, nazvala som ich usmievavé tehličky, zo smiechu, čo sa ozýval z kontroly na Beňadíne.

J100 sme dali za 15:46 pred dvoma rokmi a zdá sa mi, že bežať bolo jednoduchšie ako byť na dobrovoľníckej stoličke pri organizácii preteku. Vždy som to tušila a nikdy dosť neocením to čo SVK Ultra Trail robí pre slovenskú scénu, len aby nám všetkým dobre bolo pri tom našom blbnutí po horách. Vďaka všetkým organizátorom ( a menovite hoši vám Rado,  Slavo, Martin D, Martin U, Roman, Johnny, lebo vás poznám)  a dobrovoľníkom, čo sa podieľajú na organizácii a nachádzajú silu, spraviť znova a znova kvalitný prebeh/pretek. Moja úcta vážení.

Pozerám výsledky z minulých rokov a musím zájsť až do roku 2013, čo sme boli naposledy na Krasňanskej. Časy sme nemali najhoršie, je čo zlepšovať, no tento rok nám OR nevyjde. Zbyněk po ponitrianskej a ja po mesačnom tréningu väčšinou na rovinkách, z núdze cnosť. Ale tešíme sa, jesenný prebeh s karpatskými chrtmi nemôže chýbať v našich kalendároch. Osvedčená trať, stretnutie so známymi a prosím pekne, tento rok vegánske občerstvenie a palacinky a iné dobroty, no ale nepredbiehajme. Najskôr štart.

Pri vinohradoch sa pozdravíme so známymi, niečo rýchlo pokecáme. Dav sa sformuje do žiadúceho tvaru aaaaa rozchod. Zbyněk mi zmizol z dohľadu behom sekundy, predsa len by sa možno pokúsil o čas rokov minulých. Ja sa pri rozbehu šetrím, nohy sú akési veselé, slniečko žiarivé a trať vlnitá, pre dvojnásobnú radosť s výbehu ako aj so zbehu.

Nad Krasňanmi mi trochu tuhnú nohy, pozerám priemerku na garminoch, ale ešte je čas na finišerské koncovky, šetrím sa, ostatne tak ako vždy. Na preteku je od pravidelných harcovníkov, cez vytrénovaných chrtov až po nováčikov, celé bežecké spektrum. Podarí sa mi niekoľko ľudí obehnúť, od samej radosti sa mi pod nohami vlnia kilometre, zatočené do príjemného singláča smer Pekná cesta. Od búdy, kde zvykne byť občerstvovačka na Baba-Kamzík, dupem kopec v pokluse. V stúpaní od prameňa, ale tuším, že ten stupák nevyklušem, a aj tak jest. No len na chvíľu prejdem do chôdze a hor sa na Kamzík, tentoraz netradične cez modrú cyklistickú. Občerstvovačku míňam bez povšimnutia, posledných šesť kilometrov už nie je dôvod sa šetriť. Zbieham ako blázon a aj tak mi priemerka neklesá, rýchlosť sa nehýbe a za mnou nie je žiarivá čiara. Ako to? Dokelu. Ťahám, nohy dvíham do výšky až kdesi z podzemia a priemerka nesposlušne ostáva vysoko. No nič, predbehnem ešte dvoch ľudí, teraz už nemôžem ubrať, do cieľa ostávajú dva kilometre. Čas bude definitívne horší ako pominulé roky, ale radosť sa výsledným časom nedá zastrašiť a čaruje mi úsmev na tvári, letím, hoci nohy sa zťažka dvíhajú v rytmickom ťažení do cieľa. 1:43, nie je bohviečo, nuž nie vždy je forma na rekordy. Zbyněk doklusal v peknom čase za 1:24. Dal si pivečko s Martinom, rozobrali sme najbližšie podujatia a čakali sme na tombolu, v ktorej boli dva súdky piva. Nikto z nás súdok nevyhral, ale nedeľa sa naozaj vydarila.

Výsledky zdes.

K nedeľnému obedu sme si dali  vzorku IPA, Sierra Nevada a večer pôjdeme do sauny. No ako oslava začínajúcej jesene, bol toto nádherný deň.

Vďaka Krasňanskej Kúri za super atmosféru a vydarenú nedeľu. Na jar alebo na jeseň prídeme opäť.

Je ťažké sa rozhodnúť, ktorým smerom je najlepšie sa v New York City vybrať, čo je must a čo bez zaváhania necháte v zabudnutí turistickým masám. S nerozhodnosťou sa popasovala moja skromná výbava, v ktorej nikdy nechýbajú bežecké topánky. Obula som sa, zbalila peňaženku a doklady, zapla garmin a vyrazila smer Central Park, odtiaľ už len smer Upertown a uvidíme ako sa to vyvrbí.

V meste je leto, hoci platany už zhadzujú svoj šat. 31°, ale od Hudson River pofukuje príjemný vzduch, masa cyklistov, bežcov, chodcov alebo vykecávačov sa valí oboma smermi. Sem-tam natrafím na mentálne slabšieho jedinca, ktorý jednoduchý chod, vyznačený hrubými piktogramami na asfalte nepochopil a ide v zlom smere, či prúde, no blahosklonne ho obieham bez mihnutia oka.

Mesto je štrukturované vertikálne a horizontálne a ja sa vyžívam v tých štvorcových uliciach. Som dezorientačný typ, ale tu sa mi asi len tak z pasie zablúdiť nepodarí. Rezignovane vyberám miesta, o ktorých snívajú tisícky turistov, prebehnem okolo odfotím, nezastavujem, lebo aj takýto výletný beh beriem ako tréning a hádam si nepokazím priemerku. Okrem toho, gýčový bezoblačný deň prilákal množstvo ľudí, všade sa to hemží samozvanými fotografmi, len keby tie tyče skrátili, manévrovať medzi železami, turistami a inými náhodne rozmiestnenými predmetmi môže má stáť boľačku.

TimeSqare_CentralPark_EmpireState building to je okruh, ktorý som si vybrala ako must. Totižto Empire State Building je kus dobrej roboty odvedenej v čase, keď sa nám nesnívalo o Manderláku. Keď tak stojím, vidím budovu, ale fascinuje ma architektonické jednoduché prevedenie stavby, ktorá siaha k nebesám. Aj z dola som mala pocit, že vidím, niečo veľké, čomu po preštudovaní technických parametrov by som určite viac rozumela v zasadeni do kontextu doby. No veď si naštudujte ak máte záujem.

Ďalší deň po práci nazúvam verné družky a vyrážam, teda ako guľa nešikovného hráča  kľučkujem medzi kuželkami  ľudí na ulici neznámym smerom, niekam hocikam, lebo kamkoľvek sa tu vyberiete, do žiadaného ticha neuniknete. Trafila som na Highline, zelený park vytvorený z mŕtvej železnice v Chelsey, vidieť sústavnú zeleň okrem Central parku je taká vzácnosť, až sa tešíte aj vyschnutému stromu. Raz, je to len mesto, hoci plné zákutí, prekvapení ako napríklad, keď natrafíte na Flatiron a ohromí vás, nič iné len existencia samotnej budovy v pulzujúcom meste. V NYC je množstvo budov, ktoré sú obstavané inými budovami, ale ich existencia nie je ohrozená, ale chránená ako črep histórie, ktorá splýva v modernom zajatí obrov.

Keď môžem vybehnem, keď nemôžem aspoň chodím a keď nechodím snívam, kedy už budem doma, v lese, bo ten mi chýba najviac, teda až po Zbyňkovi. Cliche ostáva pravdou: behať sa dá kdekoľvek, nejde o to, kde, ale prečo. Dôvod je život samotný.

Nabehala som poskromne 92 kilometrov, odchodené km som nezarátala.